Sága o rodine Cliftonovcov pokračuje

Po prvých troch dieloch Len čas ukáže, Hriechy otca a Rodinné tajomstvo je tu pokračovanie fantastickej rodinnej ságy, akú dokáže napísať len majstrovský rozprávač. „Je to sága, pri ktorej sa vám stránky otáčajú samé a srdce vám chvíľami prestáva biť od napätia,“ napísal Publishers Weekly.
A 4.diel Splnené želanie si rozhodne vychutnáte.

Harry Clifton a jeho manželka Emma sa ponáhľajú do nemocnice, aby zistili, aký osud postihol ich syna Sebastiana, ktorý mal s kamarátom Brunom vážnu autonehodu. Potvrdí sa prvá správa, podľa ktorej Sebastian nehodu neprežil?

Po odstúpení Rossa Buchanana z funkcie predsedu správnej rady Barringtono­vej lodnej spoločnosti sa jedným z kandidátov na toto miesto stane Emma Clif­tonová. Don Pedro Martinez však robí všetko pre to, aby za predsedu dosadil Alexa Fishera, čím sleduje jediný cieľ: zničiť rodinnú firmu Barringtonovcov, ktorá sa práve chystá investovať do stavby luxusnej linkovej lode Buckingham.

Harryho a Emmina adoptívna dcéra Jessica získa štipendium na prestížnej lon­dýnskej umeleckej škole, kde sa zaľúbi do spolužiaka Clivea Binghama, ktorý ju požiada o ruku. Radosť mladého páru z nastávajúcej svadby však veľmi rýchlo pre­kazí stará známa Cliveovej matky zo študentských čias, lady Virginia Fenwicková.

Barringtonovci a Cliftonovci nájdu nečakanú oporu v novom členovi správnej rady Cedricovi Hardcastlovi, úprimnom a priamočiarom Yorkshirčanovi, kto­rého konanie zásadným spôsobom ovplyvní osudy obidvoch rodín. Podarí sa napokon Cliftonovcom a Barringtonovcom poraziť všetkých neprajníkov, ktorí sú vo svojej pomstychtivosti neraz schopní zájsť až na hranicu zákona?

Objednajte si Splnené želanie.

Splnené želanie je opäť rafinovaná zmes závisti, intríg, napätia, ale aj lásky, priateľstva. Nechýbajú prekvapivé zvraty, tragédie, nečakané situácie, ako sme na to u Jeffreyho Archera zvyknutí.
Vychutnajte si pokračovanie rodinnej ságy, ktorá zostane vo vás ešte dlho po dočítaní. Nenechajte sa rušiť, pretože jeho príbehy sú doslova návykové.

Jeffrey Archer je autorom množstva bestsellerov, predal viac ako 270 miliónov kníh v takmer 100 krajinách celého sveta a v 37 jazykoch. Fenomenálny autor, ktorý ako jediný na svete bol No.1 v troch žánroch: 18x s beletriou, 4x s poviedkami a 1x s non-fiction (Väzenské denníky).

Začítajte sa do 4.knihy úžasnej rodinnej ságy Splnené želanie:

PROLÓG

Sebastian zovrel pevnejšie volant športového auta. Nákladiak za nimi do nich narazil. Náraz spôsobil, že zo športového auta odpadla poznávacia značka. Sebastian sa pokúsil posunúť s autom dopredu, ale ďaleko ísť nemohol, lebo by nabúrali do auta pred nimi a skončili by ako sardinky v konzerve.
O krátku chvíľu ich opäť pohodilo dopredu. Auto za nimi sa do ich auta oprelo ešte o čosi silnejšie a zatlačilo ich na vzdialenosť iba asi dvadsiatich centimetrov od auta vpredu. Keď do nich nákladiak vrazil po tretí raz, Sebastian si spomenul na Brunove slová: Si si istý, že si sa rozhodol správne? Zadíval sa na kamaráta, ktorý sa obidvoma rukami kŕčovito držal palubnej dosky.
„Chcú nás zabiť!“ zvolal. „Preboha, Sebastian, rob niečo!“
Sebastian sa bezradne pozrel k vedľajším pruhom, v ktorých sa autá rútili opačným smerom. Keď auto pred nimi začalo brzdiť, uvedomil si, že ak majú mať nejakú šancu prežiť, musí konať veľmi rýchlo. Díval sa na druhú stranu cesty a zúfalo hľadal v prúde áut nejakú medzeru. Vtom pocítil štvrtý náraz. Uvedomil si, že nemá na výber.
Sebastian prudko skrútol volant doprava a preletel cez trávnatý pruh v strede cesty rovno pred protiidúce vozidlá. Zošliapol plynový pedál na podlahu a modlil sa, aby sa dostali do bezpečia otvoreného poľa skôr, ako sa zrazia s niektorým z nich.
Vodiči dodávky a osobného auta takmer súčasne dupli na brzdy v úsilí vyhnúť sa malému športovému autu, ktoré sa znenazdajky vyrútilo pred nich. Sebastian si chvíľu myslel, že to s Brunom zvládnu, no vtom zbadal strom, ktorý sa im týčil v ceste. Spustil nohu z plynu a stočil volant doľava, ale už bolo neskoro. Posledné, čo počul, bol Brunov výkrik.

HARRY A EMMA
1957 – 1958

11
1

Harryho Cliftona zobudilo drnčanie telefónu.
Práve sa mu čosi snívalo, ale nepamätal si čo. Možno bol ten vytrvalý kovový zvuk len súčasťou sna. Neochotne sa pretočil a rozospatými očami zaostril na zelené fosforeskujúce ručičky budíka na nočnom stolíku.
6.43. Usmial sa. Vedel, že takto skoro ráno mu môže volať iba jediný človek. Zodvihol slúchadlo a prehnane rozospatým hlasom povedal:
„Dobré ráno, drahá.“ Keď sa na druhej strane nikto neozval, pomyslel si, že spojovateľka sa pomýlila a prepojila hovor do nesprávnej izby. Chcel položiť, no vtom začul tichý plač. „To si ty, Emma?“
„Áno,“ povedal chvejúci sa hlas.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa chlácholivo.
„Sebastian je mŕtvy.“
Harry ostal ako obarený. V tej chvíli by bol najradšej, keby sa mu to len snívalo. „To predsa nie je možné!“ dostal napokon zo seba. „Veď len včera som s ním hovoril.“
„Zabil sa dnes ráno,“ povedala Emma prerývane.
Harry sa prudko posadil. Jej slová ho celkom prebrali.
„Mal autonehodu,“ pokračovala Emma medzi vzlykmi.
Harry sa pokúšal zachovať pokoj a čakal, kým mu povie, čo presne sa stalo.
„Vybrali sa spolu do Cambridgea.“
„S kým?“ spýtal sa Harry.
„S Brunom.“
„Bruno prežil?“
„Áno. Je v nemocnici v Harlowe, ale lekári nevedia, či sa dožije rána.“
Harry odhodil prikrývku a spustil nohy na koberec. Triaslo ho od zimy a žalúdok mal ako na vode. „Odveziem sa taxíkom na letisko a nasadnem na prvé lietadlo do Londýna.“
„Ja idem do nemocnice,“ oznámila so stiahnutým hrdlom Emma, a keďže v telefóne ostalo ticho, Harry si chvíľu myslel, že sa prerušilo spojenie. Potom však začul jej tichý hlas: „Potrebujú, aby ho niekto identifikoval.“

Emma zložila slúchadlo, ale istý čas trvalo, kým nabrala dostatok síl, aby vstala. Napokon neistými krokmi prešla na druhý koniec miestnosti, pričom sa pridŕžala nábytku ako námorník počas búrky. Otvorila dvere a zbadala Marsdena, ako stojí so zvesenou hlavou v hale. Ešte nikdy nevidela ich starého sluhu prejaviť pred niekým z rodiny nejakú emóciu, preto takmer nespoznávala zhrbenú postavu opierajúcu sa o kozubovú rímsu.
Krutá realita smrti zotrela z jeho tváre zvyčajnú masku sebaovládania.
„Mabel vám zbalila veci na noc,“ vytlačil zo seba Marsden. „Ak dovolíte, odveziem vás do nemocnice.“
„Ďakujem, Marsden. Ste veľmi ohľaduplný,“ odvetila Emma, kým jej pridŕžal vchodové dvere.
Cestou k autu ju podopieral, čo bolo vôbec po prvý raz v živote, čo sa dotkol panej domu. Otvoril dvere auta, aby mohla nasadnúť. Zaborila sa do koženého sedadla ako vetchá starenka. Marsden naštartoval, zaradil rýchlosť a vyrazil na dlhú cestu z Manor House do harlowskej Nemocnice princeznej Alexandry.
Emma si až v aute uvedomila, že zabudla zavolať bratovi a sestre, aby im oznámila, čo sa stalo. Povedala si, že im zavolá večer, keď bude väčšia šanca, že budú sami. Nechcela im to hovoriť, kým budú v spoločnosti niekoho cudzieho. Vtom pocítila v žalúdku prenikavú bolesť, akoby ju doň niekto pichol nožom. Kto oznámi Jessice, že už nikdy neuvidí svojho brata? Bude ešte niekedy tým veselým dievčaťom, ktoré okolo neho poskakovalo ako poslušné šteniatko vrtiace v bezuzdnej oddanosti chvostom?
Jessica sa to nesmie dozvedieť od cudzích. To však znamenalo, že Emma sa bude musieť čo najskôr vrátiť do Manor House.
Marsden zabočil k miestnej benzínovej pumpe, kam chodieval v piatok poobede tankovať. Keď chlapec, ktorý tam pracoval, zazrel na zadnom sedadle zeleného austinu sedieť pani Cliftonovú, dotkol sa na pozdrav čapice. Neregistrovala ho a mladík premýšľal, či sa niečím previnil.
Dotankoval nádrž a potom otvoril kapotu, aby skontroloval olej. Keď ju zabuchol, opäť sa dotkol čiapky, ale Marsden bez jediného slova a obligátnej šesťpence zamieril preč.
 „Čo to s nimi je?“ mrmlal si mladík popod nos a díval sa za odchádzajúcim autom.
Len čo vyšli späť na cestu, Emma sa usilovala vybaviť si presné slová študijného poradcu cambridgeskej Peterhouse College, keď jej oznamoval, čo sa stalo. Pani Clift onová, s ťažkým srdcom vám musím oznámiť, že váš syn zomrel pri autonehode. Zdalo sa, že okrem tejto strohej a neúprosnej informácie pán Padgett toho veľa nevie. Napokon aj on sám pripustil, že jeho povinnosťou bolo len oznámiť jej túto smutnú správu.
V Emminej mysli sa vynárali ďalšie a ďalšie otázky. Prečo jej syn cestoval do Cambridgea autom, keď mu pred niekoľkými dňami kúpila lístok na vlak? Kto šoféroval – Bruno či Sebastian? Išli prirýchlo? Dostali defekt?
Zrazili sa s ďalším autom? V hlave jej vírilo množstvo otázok, ale pochybovala, že sa na všetky niekedy od niekoho dočká odpovedí.
Niekoľko minút po telefonáte študijného poradcu ju kontaktovala polícia, ktorá chcela vedieť, či bude pán Clifton môcť prísť do nemocnice identifikovať Sebastianovo telo. Emma im vysvetlila, že jej manžel je v New Yorku, kde propaguje svoju najnovšiu knihu. Keby si v tej chvíli uvedomila, že na druhý deň už bude Harry v Anglicku, asi by na to, že ho zastúpi, nepristala. Ešte šťastie, že sa mal vrátiť lietadlom a nemusel tak stráviť päť dní na lodi sám so svojím žiaľom.
Počas toho, ako prechádzali neznámymi mestami – Chippenhamom, Newbury, Sloughom – Emmine myšlienky neraz zablúdili k donovi Pedrovi.
Azda sa im chcel pomstiť za to, čo sa stalo v Southamptone len niekoľko týždňov dozadu? No ak bol v aute aj Bruno, nedávalo by to zmysel.
Keď Marsden odbočil z Great West Road a pustil sa na sever k diaľnici A1, po ktorej šiel Sebastian len pred niekoľkými hodinami, Emma sa vrátila v myšlienkach k synovi. Kdesi raz čítala, že ľudia, ktorí prežívajú osobnú tragédiu, netúžia po ničom inom, len aby mohli vrátiť čas. Ani ona nebola výnimka.
Sebastian ani na chvíľu neschádzal z jej mysle. V hlave sa jej začali vynárať spomienky na jeho príchod na svet, keď bol Harry vo väzení na druhom konci sveta, na prvé kroky, keď mal osem mesiacov a štyri dni, jeho prvé slovo ete, prvý deň v škole, keď vyskočil z auta skôr, ako Harry stihol zastaviť, a na posledný rok na Beechcroft Abbey, keď ho chcel riaditeľ vylúčiť zo štúdia, ale napokon prižmúril oko, lebo Sebastian získal štipendium na Cambridge. Mal toho toľko pred sebou a v zlomku sekundy bolo všetko preč. Vybavila si osudnú chybu, keď dovolila sirovi Alanovi Redmaynovi zatiahnuť Sebastiana do ich plánu prejsť donovi Pedrovi Martinezovi cez rozum. Keby prosbu šéfa úradu vlády odmietla, jej jediný syn mohol stále žiť. Keby…
Na predmestí Harlowu sa Emma pozrela cez okno, kde zbadala ceduľu ukazujúcu cestu do Nemocnie princeznej Alexandry. Pokúsila sa sústrediť na úlohu, ktorá ju čakala. O niekoľko minút prešiel Marsden cez kovanú bránu, ktorá bola neustále otvorená, a pokračoval až k hlavnému vchodu. Emma vystúpila z auta a vykročila k dverám. Marsden šiel zatiaľ zaparkovať.
Predstavila sa mladej sestričke na recepcii. Úsmev na dievčininej tvári vystriedal ľútostivý výraz. „Budete taká láskavá a počkáte chvíľu, prosím, pani Cliftonová?“ povedala a zdvihla telefón. „Dám vedieť pánovi doktorovi Owenovi, že ste tu.“
„Doktorovi Owenovi?“
„To je primár, ktorý mal službu, keď sem priviezli vášho syna.“
Emma prikývla a začala sa nepokojne prechádzať po chodbe. Útržky spomienok vystriedali ďalšie nesúrodé myšlienky. Kto? Kedy? Prečo? Emma prestala pochodovať hore-dole, až keď k nej podišla sestrička v upravenej nemocničnej rovnošate s naškrobeným golierom. „Pani Cliftonová?“
Emma prikývla. „Poďte so mnou, prosím.“
Sestrička viedla Emmu chodbou so stenami natretými nazeleno a celý čas mlčala. Čo by v takej chvíli mala hovoriť? Zastali pred dverami s nápisom „MUDr. William Owen“. Sestrička na ne zaklopala, otvorila ich a ustúpila nabok, aby pustila Emmu dnu.
Spoza stola vstal vysoký, štíhly plešivejúci muž so smutným výrazom hrobára. Emme preblesklo hlavou, či sa tá tvár vôbec niekedy usmieva.
„Dobrý deň, pani Cliftonová,“ pozdravil ju lekár a ponúkol Emme jediné pohodlné kreslo v miestnosti. „Mrzí ma, že sa spoznávame za takýchto smutných okolností.“
Emme prišlo muža ľúto. Koľkokrát za deň musel vysloviť tieto slová?
Výraz jeho tváre napovedal, že nech by ich denne hovoril aj tisíckrát, nebolo by to preňho o nič jednoduchšie.
„Obávam sa, že bude treba vypísať množstvo papierov, no predpokladám, že súdny lekár bude najprv požadovať formálnu identifikáciu.“
Emma sklonila hlavu a vyhŕkli jej slzy. V tej chvíli opäť oľutovala, že nedala na Harryho radu, aby túto ťažkú úlohu nechala naňho. Pán Owen k nej podišiel, čupol si vedľa kresla a povedal: „Je mi to tak ľúto, pani Cliftonová.“

Milan Buno, 15.12.2016