Romantická komédia s veľkým srdcom

Natalie celý život usilovne a tvrdo pracovala, aby si splnila svoje sny. Riadi úspešné divadlo v londýnskej štvrti Soho, v ktorom sa práve chystajú angažovať jednu z najväčších hollywoodskych hviezd, miláčika všetkých žien Ryana, a dokonca má aj „dokonalého“ frajera, učiteľa jogy Benjamina – Namaste!

Londýn sa stal pre Natalie útočiskom pred jej chaotickou rodinou, ktorá žije na vidieku v Devone, aj pred jej prvou láskou Jamiem, ktorému ušla spred oltára. Po pätnástich rokoch sa však odrazu zjaví rovno pred jej divadlom...

A odrazu udalosti v Soho naberú prudký spád! Udrží Natalie svoj svet pokope bez ujmy? Zistí, kto je pre ňu skutočne ten pravý aj to, že možno ona po celý čas nebola tá ľavá?

Objednajte si novinku Ten pravý a tá ľavá.

Robert Bryndza sa narodil vo Veľkej Británii, žil v Kanade a v USA, kde sa živil ako scenárista.
Jeho prvá kniha E-maily Coco Pinchardovej sa stala svetovým bestsellerom. Jej pokračovania Láska ako prekážka a Coco Pinchardová – Následky lásky a sexu tiež zaznamenali mimoriadny medzinárodný ohlas.
Mimochodom, po veľkých úspechoch svojich romantických komédií sa Robert rozhodol tematicky vyskúšať temnejšie stránky života a nedávno podpísal zmluvu s britským vydavateľstvom Bookouture na napísanie troch krimitrilerov. Prvý z nich The Girl In The Ice vyšiel začiatkom februára 2016 a vyvolal senzáciu na britskom knižnom trhu.

Aby sme vás trošku navnadili, začítajte sa do tejto skvelej ukážky z novinky Ten pravý a tá ľavá:

Moje svadobné šaty zhoreli veľmi jednoducho a rýchlo.
V to krásne letné popoludnie som stála ďaleko v poli za naším vidieckym domom. Popoludnie môjho svadobného dňa. Stála som tam s mamou, babkou a so svojou najlepšou priateľkou Sharon. Boli skoro dve hodiny.
Rovnaká hodina bola napísaná na mojom svadobnom oznámení ako čas, keď sa mala začať svadobná hostina. Mala som sedieť za vrchstolom s so svojím úžasným novomanželom Jamiem a počúvať otcov príhovor, z ktorého bol posledné týždne poriadne vystresovaný. Miesto toho som nazízala do starého benzínového suda, kde horeli moje svadobné šaty. Sledovala som, ako sa satén a čipka šúverili v plameňoch. Na chvíľočku sa sfarbili do karamelova. Hneď nato šaty zasyčali, ešte viac sa stočili, zošúverili, odrazu buchli a zo suda vyšľahli plamene.
Vyleteli veľmi vysoko. Oheň a horúčava nám zablokovali výhľad na kopce. Zo suda sa valil čierny dym.
„Natalie... Čo to stváraš? To je šialenstvo!“ kričala mama.
„Ani som si ťa v nich neodfotila,“ povedala smutne Sharon. Zo zápästia jej visel foťák. Stále mala na seba ružovkasté družičkovské šaty.
„Bol to len šaty, Natalie, a ty vyzerala si v nich jak krémový torta,“ prehovorila babka, keď si zapálila cigaretu. Zavrela svoj zlatý zapaľovač a strčila si ho naspäť do kožucha. Moja babka Anouska je Maďarka. Vlastne sa volala Anikó, ale vyhlásila, že to meno je také obyčajné, dedinské. Preto ju všetci musia volať Anouska. A bodka! Odvtedy zostala pre nás všetkých Anouska. Do Anglicka prišla ešte zamlada, ale vďaka svojej tvrdohlavosti sa nikdy nezbavila maďarského prízvuku ani lámanej angličtiny.
„Neviem, ako to môžeš vôbec povedať. Vyzerala krásne!“ Mama zagánila na Anousku.
„Igen, vyzerala krásne, jak krásný torta, ktorý čaká na to, aby ju všetci zhltali,“ frflala babka. „Tak mala začať svoj manželská život? Jak presladený torta? Jak nepotrebná, nevýznamná objekt?“
„Vieš, ako dlho trvalo pani Garretovej, kým prišila tie čipky?“ opýtala sa mama. „A stáli kopu peňazí! Ak by som sem prišla o päť minút skôr, nedovolila by som vám ich spáliť.“
Vetrík zmenil smer a všetok dym aj smrad išli na nás. Chvíľu sme sa dusili a kašľali.
„Natalie sa nehcela ženiť!“ zasyčala babka. „A já platila za šaty...“
„To neznamená, že ich môžeš spáliť. Odložila by som si ich,“ nedala sa mama.
„Igen, a to len preto, aby si ukázala tomu húďatku, že sa mal ženiť!“ Keď sa plamene dostali k falošným perlám na živôtiku, v sude sa rozpútala poriadna hromavica. Nič som nevravela. Stála som ako prikovaná. Bola som v šoku z môjho svadobného fiaska.
Mama pokračovala: „Čo sa to s tebou stalo, Natalie? K oltáru si šla ruka v ruke s otcom... pred polovicou dediny, a o dve minúty si už letela von z kostola ako tornádo Katrina.“
„Nat, myslela som si, že si dostala hnačku,“ pridala sa Sharon.
„Ako sa môžem teraz ukázať v dedine? A chudáčik Jamie! Ten zlatý chlapec,“ mama zvýšila hlas.
„Annie, pozri na to z iná uhol,“ ozvala sa babka. Do suda odhodila ohorok. „Nepovedala som, že Natalie moc mladý? Má devätnásť roky. Musí užiť sloboda, okúsiť svet...“ babka na mňa žmurkla. „Zlato, máš pred seba celá život. Potrebuješ okúsiť rózny hlap, rózna velikosť.“
„Nebude skúšať rôznych chlapov a žiadne veľkosti,“ zasyčala mama. „Musí...“
„Nikoho vôbec nezaujíma, čo chcem ja,“ zakričala som neočakávane. „Rozprávate sa o mne, akoby som tu ani nebola! Nemohli by ste byť aspoň raz ako normálna rodina a pochopiť, ako sa cítim? Na nič iné ste sa nezmohli, len na hulákanie a presviedčanie, že mám spáliť svadobné šaty!“
„Ak si hcela, aby som ti nezhorela svadobný šaty, tak si mala otvoriť ústa, Natalie,“ odvrkla babka.
„Akoby to chúďa malo pri tebe nejakú šancu. Keď si raz vezmeš niečo do hlavy, tak ťa nikto nezastaví,“ namietla mama. Nastalo nepríjemné ticho. Sharon sa ku mne nahla a chytila ma za ruku.
V diaľke som zbadala otca. Kráčal k nám cez rozmočené pole. Stále bol oblečený vo svadobnom obleku, na nohách mal elegantné čierne topánky. Keď k nám prišiel, nazrel do suda a nechápavo krútil hlavou. Z mojich svadobných šiat zostala len čierna guča.
„Preboha, to sú...?“ chcel sa spýtať, ale mama ho prerušila.
„Martin, myslela som si, že sa ideš prezliecť,“ mama mu začala rukou oprašovať imaginárny prach.
„Snažil som sa... odviezol som mojich rodičov do hotela. Pýtajú sa, či sa hostina presúva na neskôr.“
„Samozrejme, že sa hostina nepresúva. Žiadna sa totiž nekoná!“
„Snažím sa pochopiť, čo sa stalo. Natalie, Jamie niečo urobil?“ opýtal sa otec. Všetky hlavy sa otočili ku mne. Otvorila som ústa. Pár sekúnd z nich nič nevychádzalo.
„Necítim sa pripravená...“
Znelo to úboho a pateticky.
„Kedy budeš pripravená?“ zajačala mama. „Zajtra? Budúci týždeň? Dosť by nám bolo pomohlo, keby si nám to oznámila, keď sme organizovali tú prekliatu svadbu!“
„Všetko vám zaplatím,“ hlesla som skrúšene.
„A ako? Čím? Peniazmi zo sociálky? Nemáš prácu. V škole si nespravila záverečné skúšky, lebo si bola strašne zamilovaná do Jamieho. Došlo ti vôbec, čo si urobila?“
„Samozrejme, že viem, čo som urobila!“ zakričala som. „Ty si myslíš, že som to urobila len preto, aby som ťa nahnevala?!“
„Momentálne by som túto možnosť nevylúčila,“ prisvedčila mama. „Nemôžem sa na teba ani pozrieť.“
„Annie, musíš sa upokojiť,“ otec položil ruku na mamino plece.
„Neopováž sa mi hovoriť, že sa mám upokojiť.“ Mama odstrčila otcovu ruku.
„Už jak decko bývala podráždený,“ konštatovala babka po maminom výstupe. „Sem-tam som musela dať do raňajky trocha válium, aby som mala hvíľu pokoj...“
Mama sa odtiahla od otca a zamierila domov.
„Oci, je mi veľmi ľúto, že som si nemohla vypočuť tvoj svadobný príhovor.“ Pohladkala som otca po ruke.
Pozrel na spálené šaty, potriasol hlavou a odišiel v maminých šľapajach domov. Po tvári sa mi rozkotúľali slzy. Babka vytiahla z kabelky čipkovanú vreckovku a podala mi ju.
„Hceš ty malú malá moment pre seba?“ opýtala sa ma. Priložila som si vreckovku k očiam a prikývla som.
„Sharon, poď, ideme do nútro,“ žmurkla babka na Sharon.
Sharon sa usmiala a stisla mi ruku. Vybrali sa za mamou a otcom, ktorí boli už uprostred poľa. Zodvihla som zo zeme palicu a strčila som ňou do spálených šiat v sude. Špička palice sa rozhorela. Rýchlo som ju vybrala. Zo suda na nej vyletela čierna guča zhorených šiat.
Po úteku z Kostola svätej Batšeby som sa ocitla na vyľudnenej ulici. Zastavil pri mne dedinský autobus. Asi preto, že šofér ešte nevidel pri ceste zadýchanú nevestu s vejúcim závojom, ktorá dychtivo máva svadobnou kyticou. Nemala som pri sebe nijaké peniaze. Musela som vymeniť kyticu za autobusový lístok (šofér sa chystal po službe navštíviť tetu v nemocnici a chcel jej kúpiť kvety). Nevestám vždy vravia, že je dôležité, aby mali pri sebe niečo staré, niečo nové, niečo požičané, niečo modré... a čo tak nejakú hotovosť? Ak by sme si to na poslednú chvíľu rozmysleli?
Keď som vošla do kuchyne, mama robila veľmi nasrdenú šálku čaju. Čajové lístky miešala v šálke ako blázon. Otec bol prezlečený a sedel za stolom s babkou aj Sharon. Mlčky pozerali na trojposchodovú svadobnú tortu položenú v strede stola.
„Jedna slečna ju práve priniesla z...“ začala smutne vysvetľovať Sharon, ale nedokázala dokončiť vetu. Chvíľku som hľadela na moju svadobnú tortu, na dokonalú bielu polevu obloženú krásnymi, jemnými žltými ružami. Vtom ku mne pristúpila mama. V ruke držala veľký nôž.
„Ty odo mňa chceš, aby som ju nakrájala? Teraz?“ hlas sa mi zatriasol.
„Áno, musím ju zamraziť, aby sa nepokazila. Celú ju určite nezjeme.“
„Annie, hádam to ešte počká. Nemyslíš? Nemusí ju krájať hneď teraz,“ namietol otec.
„Nuž a kedy teda, Martin? Bez problémov dovolila babke, aby šmarila jej svadobné šaty do vatry! Kedy je správny čas na...“ Mamu prerušilo klopkanie na presklené vchodové dvere. Cez matné sklo bolo vidieť rozmazanú ružovú siluetu.
„Micky! Zabudli sme na Micky,“ zapišťala mama. Rozbehla sa k dverám a rýchlo ich otvorila. Moja štrnásťročná sestra stála pred nimi vo svojich družičkovských šatách. V ruke držala biele sandáliky. Vyzula si ich, aby sa prebrodila zablatenou cestou pred domom.
„Micky, kde si bola?“ opýtala sa mama. Na podlahu pri dverách položila noviny, aby ju nezablatila.
„A mne furt vypráva, že som bol zlý matka,“ zamrmlala babka a zapálila si ďalšiu cigaretu.
„Išla som skratkou cez cintorín. Stretla som tam hrobára. Ponúkol mi odvoz domov. Kufor mal plný lopát!“ rapotala nadšene Micky.
„Vidíš, Annie. Micky má iba štrnásť a už hľadá zaujímavá hlap,“ usmiala sa babka.
„Buď radšej ticho!“ zahriakla ju mama. V kuchynskom dreze napustila do lavóra teplú vodu a zaniesla ju k dverám. Všetci sme sledovali Micky, ako si umýva nohy.
„Natalie, čo sa stalo?“ Micky na mňa pozrela. „Myslela som si, že sa s Jamiem ľúbite.“
Nastalo ticho, ktoré prerušilo vyzváňanie telefónu. Ten zvuk ma vyľakal. Otec išiel zodvihnúť telefón a potom sa vrátil.
„Natalie, to je pre teba. Jamie.“
Zavrtela som hlavou.
„Je vonku na ulici, pri našej bránke. Volal z mobilu. Povedal, že neodíde, kým sa s tebou neporozpráva,“ vysvetľoval mi otec.
„Chudáčik. Aspoň toľko mu zo slušnosti dlhuješ,“ zastonala mama.
„Okej... Povedz mu, že prídem za ním von.“
Obula som si gumáky. Mama mi začala upravovať vlasy. Odstrčila som jej ruku.
Jamie stál pri bránke... vysoký, neskutočne krásny, sexi Jamie vo svadobnom obleku. V dierke na leme mal stále pripnutú ružu. Slnečné lúče sa mu odrážali od gaštanových vlasov. Pomaly som sa k nemu kráčala, nohy sa mi zabárali do blata.
„Nat, dopekla, to čo bolo?“ vyhŕkol, keď som podišla bližšie.
„Prepáč. Je mi to naozaj veľmi ľúto.“
„To je všetko? Tebe je to ľúto?“ Jamie otvoril bránku a chcel vojsť. Rukou som ho zastavila a vyšla som k nemu. Dvierka som za sebou zavrela.
„Nie som na to prichystaná.“
„Akože nie si prichystaná? Navliekla si sa do svadobných šiat, nasadla si do auta... Prešla si k oltáru...“
Iba som sa na neho nemo dívala.
„Vieš, ako si ma zosmiešnila? Dookola prehrávali svadobný pochod, mysleli si, že sa vrátiš... Bratanci mi prišli až z Kanady. Letenky ich stáli majland!“
„Keď som povedala, že som nebola prichystaná, myslela som...“ snažila som sa mu vysvetliť, ale Jamie neprestával rozprávať.
„Bratanci sa vracajú domov o týždeň. Ich mama sa ma pýtala, či to môžeme preložiť na iný deň v tomto týždni...“
„Čo preložiť na iný deň?“
„Či sa stihneme zobrať ešte tento týždeň. Teta Jean mi vravela, že aj ona spanikárila, keď si brala Paula. Vravela, že tiež skoro ušla z kostola. A vidíš, sú svoji tridsaťpäť rokov.“
Vzhliadla som na jeho krásnu tvár. Chcel, aby som mu povedala, že som iba spanikárila a všetko bude v poriadku.
„Toto je iné,“ zašepkala som.
„Ako?“
„Nejde o paniku. Ja sa nechcem vydať. Teda, nechcem sa vydať teraz.“
„A kedy sa chceš vydať?“ opýtal sa Jamie.
„Neviem, možno sa budem cítiť na vydaj zajtra, možno budúci týždeň, budúci mesiac... Možno až v tridsať päťke, Jamie. Ale teraz sa vydávať nechcem.“
Zosmutnel ešte väčšmi.
„Myslel som si, že sa ľúbime.“
„Áno, ľúbime sa, ale nezdá sa ti, že sa všetko zmenilo, keď nejdeme spolu na univerzitu? Naplánovali sme si, že odtiaľto odídeme a začneme nový život.“
„Môžeme ísť na ďalšie opravné skúšky,“ povedal. „Budúci rok by sme to mohli skúsiť znovu.“
„Škola, v ktorej sa robia opravné skúšky pre našu oblasť je veľmi ďaleko. Nemáme auto, nemáme peniaze. Čo ak náhodou otehotniem?“
„A to by bolo také zlé?“
„Takže budeme nezamestnaní, bez domova a ešte aj s miminom?“
„Mohli by sme bývať u mojich rodičov.“
„Prosím? V tvojej detskej izbe? Budeme spávať pod plagátmi Star Wars?“
„Alebo u tvojich rodičov.“
„U tých bláznov by som dieťa nevychovávala...“ zhrozila som sa.
Napriek všetkému sa Jamie zasmial. Do čela mu padol pramienok vlasov. Jemne som ho rukou začesala späť.
„Bojím sa, že by sme v živote veľa premrhali, keby sme sa teraz vzali. Sme hlupáci. Ani na skúšky sme sa nedokázali naučiť. Len sme celý čas...“
„Sexovali?“ usmial sa Jamie.
„Aj iné veci sme robili. Napríklad kino, prechádzky,“ dodala som.
„A na väčšine tých prechádzok sme sexovali, aj v kine. A bola si celá šťastná.“ Nahol sa ku mne, že ma pobozká.
„Jamie, prosím ťa, nebuď ako malý, ber to vážne. Snažím sa ti to vysvetliť.“
„Tak ja sa správam ako malý? Mám to brať vážne?“ odtiahol sa odo mňa. „Prečo si neotvorila tie svoje ústočká a nepovedala mi to predtým, ako naši rodičia zorganizovali celú tú debilnú svadbu?“
„Všetci boli hrozne šťastní a nikdy nebola na to tá správna chvíľa... Až kým...“
„Až kým si neprišla k oltáru?“ dokončil moju vetu. Chytila som ho za ruku.
„Ty sa vôbec nebojíš budúcnosti? Ako a kde skončíš?“ opýtala som sa ho.
Jamie zrozpačitel.
„Neviem, veľmi som o tom nepremýšľal.“
„No vidíš, ale ja som o tom premýšľala. Chcem slušný život, kariéru a dobré vyhliadky do budúcnosti!“
„Pekne, takže život so mnou nie je dosť dobrý?“
„Jamie, nie je to len o tebe. Nechcem sa zašiť tu, v sprostom Sowertone! Nechcem byť len žienka domáca a zhniť tu!“ zvýšila som hlas. Môj hlas vystrašil okoloidúcu prešedivenú cyklistku.
„Natalie, súhlasila si s tým, že si ma vezmeš,“ zakričal Jamie, ktorý v tom okamihu stratil všetku trpezlivosť. Schmatol ma za ruku. „Toto nemôžeš urobiť! Nemôžeš teraz cúvnuť!“
Odtiahla som sa tak prudko, že som stratila rovnováhu a spadla som na trávu. Zostala som tam sedieť, cítila som, ako mi bahno premoká cez tepláky.
„Prepáč,“ podal mi ruku a pomohol mi vstať. Pozerala som naňho, ako si upravoval golier na košeli. V svadobnom obleku vyzeral hrozne sexi. 
„To je tvoje konečné rozhodnutie? Nevezmeš si ma?“
„Nie,“ šepla som.
„Fajn. Už ma nikdy nemusíš ani vidieť.“
„To zase nechcem.“
„Je to veľmi jednoduché. Buď ma chceš, alebo nechceš,“ vyhlásil rozhodne.
„Takže teraz ma budeš vydierať? Svadba alebo nič?“ opýtala som sa.
„Áno, svadba alebo nič!“
Chvíľu sme na seba hľadeli. Jamie čakal na odpoveď, ktorú som mu nemohla dať. Zrazu sa zvrtol a odchádzal. Prešiel na druhú stranu cesty, smerom ku krčme.
Mala som ísť za ním. Určite som mala ísť za ním a zastaviť ho, ale niečo ma zadržalo. Dívala som sa, ako sa stratil za rohom krčmy. Zrazu som sa veľmi rozplakala. Musela som sa chytiť bránky, kým som sa neupokojila. S ťažkým srdcom som sa pomaly vracala domov. Len čo som sa priblížila k dverám, mama ich otvorila.
„No, ako?“ vyzvedala, vyškerená od ucha k uchu. Určite dúfala, že s Jamiem sa všetko utriaslo. Chytila ma za ruku, aby som nestratila rovnováhu a mohla si vyzuť gumáky.
„Je po všetkom,“ povedala som zničene.
Mamu skoro trafil šľak, zúrila ako tiger v klietke. Kričala do prázdna, kým sa všetci na ňu nechápavo pozerali. Kričala, že už nikdy nenájdem takého dobrého chlapa, ako je Jamie, že som zosmiešnila seba aj celú rodinu a že bude najlepšie, keď pôjde do postele a zomrie v nej pod paplónom od hanby.
„Dobre, Annie,“ prerušil ju otec a pevne jej chytil ruku. „Stačilo!“
„Myslím, že vďaka tomu fiaskó, bude z Natalie lepšia človek. Facka od život je niekedy dobrý vec,“ babka zahasila cigaretu v mise s ovocím. „Potrebuje vidieť svet! Já to šťastie mala, keď mój rodina musel utiecť z Maďarsko pred nacistami...“
„Nemuseli ste ujsť,“ zakričala mama. „Maďarsko bolo spojencom fašistov! A vždy si vravela, aký bol Hitler fešák.“
„Annie, nebuď absurdný,“ odfrkla babka nahnevane. „Himmler bol fešáčisko, nem Hitler. Ak by bol Himmler v moci, fašisti by určite dopadli lepšie.“
„Martin, počuješ toto?!“ Mama pozrela na otca. „Pri tejto ženskej som musela vyrastať. Nie je vôbec čudné, že som taká nervózna.“
Babka sa postavila a pozrela na tortu.
„Natalie, po tvoj svadba som hcela ísť do Londýn. Ku svoj známa Paolo. Býva v centrume. Nehceš ísť so mnou?“
„Londýn?“ zvolala mama nahnevane. „Prečo by chcela ísť tak ďaleko?
„Myslím, že Natalie potrebuje malý čas byť mimo. Kým všetko nebude prejsť, kým ľudia nebudú zabudnúť.“
„Čo? Dovolenka?“ opýtala som sa prekvapene. Pomyslenie, že by som zostala po svadobnom fiasku v Devone a na každom rohu videla spomienky na Jamieho a na nedokončený obrad, mi sťahovalo žalúdok a vyvolávalo vo mne úzkosť.
„Ber to ako vstupenka do dospelosť. Paolo veľmi priateľská. Rada u seba hostiť kamarát a známy. Hrá klarinet v londýnsky orchestra.“
„A kto to všetko zacvaká?“ opýtala sa mama.
„Já sama postarám o Natalie,“ odvetila babka.
„Možno by som mohla ísť? Aspoň na nejaký čas?“ Babkin nápad mi pripadal ako záchranné koleso na potápajúcej sa lodi. Mama nebola nadšená.
„Je už dospelá,“ pripomenul jej otec.
„Móžeš zobrať aj svoj kamarátka.“ Babka ukázala na Sharon.
„Naozaj?“ povedala prekvapená Sharon. „Fíha, nikdy som v Londýne nebola.“
„A čo ja?“ zaujímala sa Micky. „Môžem ísť aj ja do Londýna?“
„Micky, ty máš školu,“ odbila ju mama.
„To nie je fér! Prečo Natalie môže a ja nie? Neznášam ťa!“ zapišťala Micky.
„Micky, môžeš ísť s babkou do Londýna, keď budeš trošku staršia,“ upokojoval ju otec.
„Aj vtedy, keď neutečiem z vlastnej svadby?“
„Hmm... áno,“ prisvedčil otec.
Nastalo ticho. Babka pristúpila ku mne a k Sharon a objala nás.
„Dohodnutá. Idete so mnou do Londýn. Igen?“
Pozrela som na Sharoninu vytešenú tvár a prikývla som.
„Okej, ide sa do Londýna!“ povedala som s úsmevom na tvári.
V ten večer sme odišli do Londýna a odvtedy som sa do Devonu vracala veľmi sporadicky.

Milan Buno, 26.7.2016