Prvý príbeh zo série Chrabré srdcia

Tam, kde sa legenda stretáva s históriou,
jedna mladá žena bojuje za nevinných...

Nebojácna. Novinka pre tínedžerov, dobrodružné young adult, ktoré vás vtiahne do príbehu od prvých strán.
Po neúspešnom pokuse zavraždiť kráľa je lady Merry Ellisonová – pôvodom dcéra baróna – v nemilosti trónu. Svojou odvahou a schopnosťami je ochotná urobiť všetko, aby ochránila osirelé deti z jej panstva. Skupinka sa dostáva do povedomia ako Duchovia z Farthingalského lesa a Merry zisťuje, že s rastúcou popularitou sa im do cesty stavia stále viac problémov a jej úloha je čoraz náročnejšia.

Timothy Grey, deviaty potomok baróna z Greyhamu, túži vykonať nejaký skutok, ktorý by ho preslávil a priniesol mu vlastný titul. Keď Duchov z Farthingalského lesa zahliadnu vo Wyndeshire, kde Timothy posluhuje miestnemu grófovi ako jeho pobočník, zdá sa, že šanca je na dosah. Len čo sa však tvárou v tvár stretne s vodcom zbojníkov, je nútený všetko prehodnotiť.

Príbeh Nebojácna sa odohráva v ére, kedy boli v Anglicku ženy naozaj veľmi silné a odvážne. Mnohé vlastnili pôdu a tituly. Skutočná stredoveká žena (obdobie 12. a 13.storočia) musela často chrániť zámok a pozemky, pokým sa jej manžel zdržiaval na bojisku.

“Dina Sleimanová touto historickou romancou práve odštartovala novú akčnú sériu,“ napísal Library Journal. „V hlavnej úlohe vystupuje silná a inteligentná hrdinka, ktorá dôsledne žije verná svojim hodnotám. Ponúka nám napínavé a zábavné čítanie s inšpiratívnym a čistým odkazom nielen pre mladých fanúšikov Robina Hooda.”

Objednajte si novinku Nebojácna.

Strhujúce čítanie pre mladých o boji za nevinných!

Buďte silné a odvážne, odkazuje autorka svojím čitateľkám.
Buďte lekárkami, právničkami, profesionálnymi atlétkami, manželkami, matkami alebo aj prezidentkami.
Bežte za svojimi snami, a ak by ste náhodou narazili na šarmantného rytiera v žiarivej zbroji, ktorý by išiel rovnakým smerom  azamilovali by ste sa do neho...tak sa spojte a putujte spoločne.
Majte však stále na pamäti – ste dokonalé, krásne a Boh vás nesmierne miluje také, aké ste.

Začítajte sa do novinky Nebojácna:

Šepkám si verše, kým čakám na korisť prikrčená vo vetvách stromu. Moja zelená tunika a kapucňa, hnedé nohavice, ba aj vyčnievajúce pramienky vlasov splývajú s lesom navôkol. Drsné ľanové vrece a tulec s lukom na chrbte maskujú moje ženské tvary. Len chvejúce sa ruky prezrádzajú, že som človek. Aby som však splnila túto úlohu, musím byť nebojácna.
Znova si posmeľujem srdce. Upokojujem jeho tlkot. Dokáže stvrdnúť a stať sa ostrým ako dýka, ktorú nosím za opaskom? Hoci som ešte nikdy nevrazila čepeľ do ľudského tela, myslím si, že ak by bolo treba, tak by som to dokázala. Považujem sa za neohrozenú veliteľku, ale ruky – letmo pozriem dolu a pošúcham si ich – moje chvejúce sa ruky ma vždy prezradia.
Zhlboka a pokojne vdychujem vzduch rozváňajúci javorom, skúmam les na opačnej strane bahnistej cesty a rozoznávam listy, kríky a konáre. Moji „muži“ zostávajú, ako zvyčajne, dobre skrytí, no ak sa poriadne rozhliadnem, vždy nájdem ich oči. Prenikavé, silné oči, v hĺbke ktorých sa však zračia malí chlapci. Chlapci, úpenlivo prosiaci o to, aby som sa o nich postarala... a aby som im nejakým spôsobom bola matkou i otcom, ktorých každý z nich stratil... hoci ja sama mám len sedemnásť. Moji muži ma budú kryť, chrániť vlastnými životmi, ak to bude potrebné. Ale ja ich o to nemôžem žiadať.
Túto vec vybavím sama. Kradmo ako mačka. Tam a späť, skôr než si niečo všimnú. Vždy je to ten najlepší spôsob.
Počujem, ako sa šušťanie lístia v diaľke mieša s rinčaním a vŕzganím. Povzdychnem si. Tak či onak, čoskoro sa to skončí – budúci týždeň alebo možno aj zajtra. Teraz na to nesmiem myslieť.
Počula som už príbehy o mužovi zo Sherwoodskeho lesa, ktorý nie je až tak ďaleko. Volajú ho Robin Hood a má vlastnú družinu mužov. Predpokladám, že sú to naozaj dospelí muži. Ach, aj zopár mojich je už dosť veľkých. A učím ich bojovať ako stráže, ktoré ma kedysi ochraňovali v kamennom zámku, ktorý mi patril, kým mi všetko nevzali. Ak je tá legenda pravdivá, tak máme s Robinom čosi spoločné.
Áno, poviem si, som na to pripravená.
Na scéne sa rozprskne záplava žiarivých farieb. Na čele sprievodu cválajú dvaja statní rytieri na bielych tátošoch, zahalených do fialovo-červených súken, hrdo vystavujúc na obdiv nejaký bezvýznamný erb. Ďalší rytier, v plášti rovnakých farieb, poháňa cestovný koč a dobre zapadá do svojej vycvičenej skupiny. Samotný koč je vymaľovaný a pozlátený ako exotický vták, ktorý sa strmhlav vrhá do zeleno-hnedých útrob nášho lesa. Podľa hlásenia môjho informátora je koč určený na vznešené cestovanie a má špeciálnu drevenú strechu, na ktorej je šikovne upevnená batožina.
Vyčkávam, či ich nebude viac.
Ale nie je.
Cítim úľavu, že je to všetko. Zadný strážca by bol pre mňa najväčšou hrozbou. Jeden alebo dvaja sluhovia možno cválajú vzadu, aby zakričali, ak by hrozili ťažkosti, ale nie sú tam žiadni strážcovia. Trasenie mojich rúk ustúpilo do mierneho chvenia. Ak by som ešte verila v Boha, možno by som sa nečujne poďakovala. Ale už neverím. Verím len v seba. A v deti, ktoré musím chrániť. Robin Hood možno bohatým kradol a chudobným dával, ale my sme chudobní a mňa zaujíma len jedno – ako sa postarať sa o nás.
Pripravujem sa. Nenápadnosť a ticho. To sú moji spojenci. Prefíkanosť a les. Môj les. A správne načasovanie. To je mimoriadne dôležité. Spoľahnem sa na ne a zvíťazím.
Dávam svojim mužom znamenie. Zahvízdam ako škovránok.
Len čo sa koč priblíži, v tom správnom okamihu zleziem po konári a nehlučne skočím na strechu. Na chvíľu sa k nej pritisnem, no ak by aj cestujúci pocítili nejaký náraz, určite by si pomysleli, že to bol len hrboľ na ceste. Náhlivo prehrabávam tašky a truhlice, vyberám zásoby potravín a užitočné drobnosti a schovávam ich do vreca na chrbte bez toho, aby som po sebe nechala neporiadok.
Kútikom oka zachytávam nejaký záblesk. To moji muži ticho sťa prízraky letia lesom popri koči.
Ostáva už iba posledná truhlica. Je malá a zamknutá. Viem, čo to znamená a ja sa musím okamžite rozhodnúť. Je totiž rozdiel medzi skromným obedom a hostinou. Medzi väzením a smrťou. Prostriedky sa nám však míňajú. Človek nikdy nevie, kedy budú maličkí potrebovať doktora. Možno sa budeme musieť rýchlo preplaviť loďou. A tak truhlicu schovávam, niet času nazvyš.
Je priamo predo mnou.
A tu prichádza najchúlostivejšia časť mojej misie. Konár, ktorým chcem ujsť, je vyššie než ten, po ktorom som zliezla dolu. Musím vyskočiť, aby som sa ho chytila a vyšvihnúť sa hore skôr, než ma zbadajú. Ak stratím čo len okamih, všetko bude stratené. Musím počítať so záťažou na chrbte. Na toto som trénovala.
Posuniem sa bližšie k čelu koča a v pravý čas vyskočím ako mačka. Schmatnem konár a vymrštím sa, držiac sa ho vskutku ako vystrašené mača.
Koč, nič netušiac, ďalej uháňa po ceste. Konár podo mnou sa mierne kníše. Vtedy sa sluha, usadený na zadnej doske, zadíva do bielych páperových obláčikov a paličkou sa začne špárať v zuboch. A za ďalšou zákrutou koč mizne z dohľadu.
Kedysi som aj ja uprene hľadela do oblakov a snívala o drakoch, kvetoch alebo... šarmantných princoch, ktorými som sa nechávala uniesť. Ale už dávno neverím na šarmantných princov. A tak zleziem zo stromu na zem, kde ma vítajú tiché, no vrúcne objatia mojich mužov. Potľapkávajú ma po chrbte a vyškierajú sa ako veľké deti... veď nimi aj sú.
„Dobrá práca, lady Merry,“ zašepká Allen, keď ma Red so Cedricom dvíhajú na svoje plecia.
Kiežby ma tak nevolal.
Red zavrčí: „Dnes je ťažká, chlapci.“
„Určite pre nás ulovila niečo dobré!“ Henry, ktorý má len štrnásť, takmer piští od radosti.
Všetci naňho zasyčíme, aby bol ticho.
James opäť mení reč na šepot: „Povedal by som, že nám ulovila obrovitánsku rybu.“
„Myslím, že ťa poteší,“ poviem so šibalským úsmevom. Skladám si vrece z chrbta, vyberám malú zdobenú truhlicu a ukazujem im ju.
V úctivom tichu vyvaľujú oči.
„Ale vieš, čo to znamená.“ Bystrý Robert, ktorý je vždy o krok pred ostatnými, vie, že ak je v truhlici zlato, musíme presťahovať tábor. Iba raz som ukradla niečo vzácnejšie – a vtedy sme sa všetci dohodli, že ak sa to stane znova, tak odídeme inam.
„Stojí to za to.“ Red odmietavo máva rukou. „Veľký príbeh a ešte väčšie víťazstvo!“
„Navyše,“ hovorí Cedric, „už je najvyšší čas, aby sme sa vydali za novým dobrodružstvom.“
Veru, nové dobrodružstvo! Bude mi chýbať tento pás lesa, ktorý som si obľúbila ako priateľa, ale súhlasím so Cedricom. Je čas na nový začiatok. Po okolitých dedinách už koluje chýr, že v týchto lesoch žijú duchovia, ktorí okrádajú pocestných. Duchovia z Farthingalského lesa. Veril by niekto, že duchovia potrebujú zlato?
Prežili sme tu takmer dva roky, ale musíme začať odznova. „Teraz sa vráťme do tábora. Na truhlici je zámka, ktorú treba otvoriť. Dievčatá a drobci sa nás už zaiste nevedia dočkať.“
Ako ma tak nesú lesom, pri pohľade na uznanlivé úsmevy svojich mužov a radosť v ich hlasoch, tak si uvedomujem, že to všetko má význam. Ale jedna časť môjho ja bude vždy túžiť ostať v tábore ako ostatné dievčatá, starať sa o deti a pripravovať jedlo. Nie... nie v tábore... V zámku... vo veľkej sieni by sme s mamou vyšívali a hrali na lutnách. Čakali by sme otca, kedy vbehne do dverí a vrúcne ma vezme do náručia. Ale tie dni sú už žiaľ dávno minulosťou. A popravde, výšivka mi do tváre nikdy nevohnala taký rumenec ako úspešný lup.
Proti svojej vôli sa pousmejem.

1

Wyndeshirské grófstvo, Anglicko
koniec augusta 1216

„Dostali sa mi do uší historky, že Duchovia z Farthingalského lesa sa zniesli aj na náš Wyndeshire.“ Lord Wyndemere zdvihol pohľad od brúsenia svojho obľúbeného meča. „Čo si počul ty?“
Timothy Grey sa zachvel pri prenikavom pohľade svojho chlebodarcu. Akýmsi spôsobom ladil s chladnými kamennými stenami zbrojnice. „Určite to bude iba výplod bujnej fantázie nejakého bláznivého dedinčana.“
„Možno.“ Lord prstom prebehol po blyštiacej sa čepeli. „A možno nie.“ Na jeho plešatej hlave sa mu zalesklo svetlo tak, že to vzbudzovalo viac hrôzu než úsmev. Zvyšné popolavé vlasy a rovnaká brada mu vytvárali ostré črty tváre. Hoci bol čestným človekom, keď ho ktosi nazlostil, vedel byť nemilosrdný. „Na svojom území nestrpím zlodejov.“
„Pravdaže nie, pán môj,“ povedal Timothy a jemnou bielou látkou pokračoval v leštení pozláteného štítu lorda Wyndemera.
„Roky sužovali tých na východe. A povráva sa, že práve oni ukradli truhlicu s daňami určenú kráľovi.“ Lord predvádzal mečom výpad a kryt, skúšajúc tak váhu a stabilitu zbrane.
„Duchovia ulúpili zlato? Čo by s ním tak asi v záhrobí robili?“ Timothy sa pri tej smiešnej predstave uškrnul popod fúzy.
„Ach, chlapče zlatý, ale my nie sme hlúpi dedinčania. My vieme, že duchovia musia používať ľudskú podobu. Mám dojem, že ide o novú a veľmi šikovnú bandu zlodejov.“
„Kradn            úť zlato zozbierané z daní? Podľa mňa to skôr vyzerá na Robina Hooda než na Duchov z Farthingalu.“ Timothy podržal štít vo svetle tenkých lúčov prúdiacich cez zamrežované okná a v pravom hornom rohu zbadal šmuhu.
„To je skutočne netypické zbojníctvo. Za posledný mesiac sme mali niekoľko správ, že z týchto končín zmizli šunky, kvaky, dokonca aj tuniky, a to bez jediného hláska či skriveného vlasu. Buď sa farthingalskí Duchovia presťahovali do mesta, alebo sa objavili noví z našich vlastných radov.“
„Skôr, ako sa začneme znepokojovať, mali by sme počkať na nejaký dôkaz. Doteraz sa zo zámku nič nestratilo.“
„Ach, môj oddaný Timothy Grey. Vždy obozretný a rozvážny. Je zvláštne, že sa z teba stal môj najdôveryhodnejší pomocník.“ Lord Wyndemere postrapatil Timothymu vlasy, akoby bol ešte dieťaťom a zamieril k dverám.
Timothyho jeho náhly odchod nezastavil v leštení štítu. Lord Wyndemere mal vlastnú hlavu a len málokedy sa so svojimi názormi delil s druhými. Iste mu hlavou preletela nejaká náhodná myšlienka, a tak vyštartoval za novou misiou. Alebo mu škvŕkajúci žalúdok rozkázal pohľadať kuchárku. Alebo...? Len čo si Timothy predstavil tú pôvabnú ženu, uvedomil si, že jeho milosť mohla myslieť na niečo celkom iné.
Tvár mu obliala horúčava a pozornosť zameral na prácu, ktorá mu z hlavy pomôže vyhnať necudné predstavy.
Ach, byť tak lordom! Odísť si na výlet len tak z rozmaru! Byť pánom vlastného osudu! Nikdy neodpovedať na kývnutie a volanie nadriadených! Timothy také potešenie asi nikdy nespozná. Jeho sestry si možno „vysobášia“ zdvorilostné tituly a budú ich oslovovať lady Ellen, lady Ethel a lady Edith, ale on také šťastie mať nebude. Nikdy sa to nestane synovi šľachtica, ktorý bol „požehnaný“ ôsmimi staršími súrodencami. Deväť detí! Také rodiny neboli v tomto kúte Anglicka ničím nevídaným.
Dočerta s tým zdravým greyovským rodom!
Do konca života bude maličkým Timmym, trpaslíkom greyovského klanu. Čo na tom, že už mal devätnásť rokov, a že dosiahol výšku stoosemdesiatich centimetrov.¹Čo na tom, že ovláda boj s mečom aj s kopijou, a že sa mu ramená konečne rozšírili, až mu vyplnili fialovú tuniku. Nie, ľudia mu budú donekonečna strapatiť vlasy, aj keď sa za nimi budú musieť načiahnuť.
Dokelu aj s jeho plavými vlasmi!
Nikdy nebude najsilnejší – bude ním jeho brat Derek, odvážny bojovník na krížovej výprave. Ani najšikovnejší – tým bude Frederik, kňaz v Londýne. A ani najkrajší – veď Randolph už určite niekde dvorí dámam. On však rodičom nikdy nedá najviac vnúčat. Ellen má v tejto oblasti dvadsaťročný predstih. A nikdy, nikdy v živote ho nenazvú barónom z Greyhamu. Tak budú volať len jeho otca – a neskôr najstaršieho brata Noela.
Kým neurobí niečo radikálne, tak ostane po zvyšok svojho mizerného života zostane iba obyčajným Timothym Greyom. Obyčajným pisárom. Sluhom. Jeho nevýrazné sivé oči boli toho dôkazom.
Nateraz aspoň utiekol, aby pomáhal lordovi Wyndemerovi v zbrojnici, ale čoskoro bude pri svojom stole opäť prepisovať korešpondenciu. Chvalabohu, že bol natoľko bystrý – vedel čítať a písať, ovládal latinčinu a podarilo sa mu získať akú-takú prácu. Inak by po celú večnosť hnil doma ako rodinný maznáčik.
Ako sám lord Wyndemere ochotne pripustil, za tých pár rôčkov sa Timothy stal neoceniteľným. Jeho vyrovnaná povaha dokonale dopĺňala výbušné spôsoby grófa. Čoraz častejšie ho jeho milosť vyzývala, aby jej pomohol s množstvom rozmanitých úloh. Možno časom si Timothy získa priazeň. Možno ulahodí kráľovi. Možno, možno ak by pracoval veľmi usilovne a stal sa nenahraditeľným, mohol by si vyslúžiť nižší šľachtický titul a malý kúsok zeme, ktorá by bola len jeho.
Skúmavo si prezeral štít, aby sa presvedčil, či je už dokonalý. Nie, ešte to chce jedno kolo leštenia. A tak leštil ďalej.
Timothy bol trpezlivý človek. Robil si svoju prácu, čakal na príležitosť, aby sa jej potom zo všetkých síl chopil. Jedného dňa premôže nejakého nepriateľa, odhalí sprisahanie, alebo vykoná nejaký legendárny skutok, vďaka ktorému už nezostane nepovšimnutý.
Nejaký skutok... ako napríklad chytiť Duchov z Farthingalského lesa.

---

Merry Ellisonová si prezerala novopostavený tábor. Obe ich malé chatrče boli odolné a zamaskované, aby splývali s okolitým lesom. Malé deti výskali v kruhu medzi prístreškami a s plným nasadením sa naháňali. Bola rada, že si rýchlo zvykli na nový domov a opäť sa správajú ako normálne šťastné deti.
Putovanie trvalo celé týždne. Obišli niekoľko veľkých miest a prešli nespočetnými lesmi, kým zastali v tejto oblasti – západne od starého tábora. Prieskumníci zbadali toto dokonalé údolie, ktoré bolo zo všetkých strán obklopené prstencom vrchov a neďalekým potokom.
Merry zhlboka nasávala vzduch, voňajúci sosnou a lúčnymi kvetmi. Opäť doma. Konečne.
„Lady Merry, lady Merry!“ Abigail, plná nadšenia, takmer vrazila do Merry.
„Len pomaly.“ Keď pri nej dievčatko šmykom zastavilo, Merry ho chytila za plecia.
„Vypadol mi zub.“ Dieťa jej s veľkou hrdosťou nastavilo zakrvavený, vypadnutý zub, aby si ho mohla obzrieť.
„Och, to je…“ Merry tíšila svoj dvíhajúci sa žalúdok.
„To je úžasné!“
„Gilbert ma zvalil na zem, ja som dopadla na bradu a hneď mi odtiaľ vyletel. Pozri!“ Ukázala na zívajúcu dieru v ďasne. „Ale neboj sa, už sa mi kýval celé týždne, naozaj.“
Merry sa zahľadela na oveľa viac než len na krvácajúce ďasná. Plavé vlasy dieťaťa sa trblietali v slnečnom jase a ladili so zdravou zlatistou žiarou jeho pokožky. Aj keď jeho tunika bola zašpinená a pokrčená, bola ušitá z kvalitného levanduľového plátna.
Každé z detí malo teraz niekoľko tuník, teplých vlnených plášťov a pevných topánok. Hoci viedli drsný život podľa Merriných niekdajších pravidiel, vo svojej rodnej dedine nikdy nevidela tieto sedliacke deti také bucľaté, zdravé a dobre zaodeté. Keď po prvý raz utiekli, mnohé z nich mali na sebe otrhané hnedé handry.
Malá Wren sa na tučnučkých nožičkách potácala vedľa nich. „Me-ji, Me-ji. Aj ja mám zúbky!“ Usmiala sa od ucha k uchu a ukázala ďasná a celý rad zúbkov, ktoré mali farbu perál. potom sa rozkašľala. Bol to hrubý, chrapľavý kašeľ.
Merry len-len že neskrčila čelo. Posledné dve jesene mala Wren ťažkosti s pľúcami. Snáď sa nevrátia! Rozhodla sa, že čoskoro skontroluje zásoby bylinných liekov. Ale dieťa tým teraz nebude zaťažovať. „Sú rozkošné, moja malá Wren. Nezabudni si ich dať Abigail každý večer pred spaním vyčistiť paličkou.“
„Áno, madam.“ Wren si vopchala palec do úst.
Merry bola presvedčená, že si mnohé deti zuby čistili prvýkrát až vtedy, keď sa dostali do jej starostlivosti. Ba aj ich chatrče boli pevnejšie než príbytky roľníkov v dedine, ktorá obklopovala otcov zámok. Tie mali steny len z prepletených tyčí a vetiev spojených hlinou. Hoci vždy pokladala svojho otca za spravodlivého a statočného človeka, ktorý sa postavil proti kráľovi, teraz považovala celý ich spoločenský poriadok za hlboko nespravodlivý.
Red strčil hlavu do dverí najväčšieho stavebného projektu – akejsi drevenej pevnosti, ktorá by mohla slúžiť ako skladisko, skupinová jedáleň, miesto na stretnutia a ak čas dovolí, dokonca aj ako škola. „Lady Merry?“
Stačí len Merry, zašomrala si pre seba, no vedela, že ak by to povedala nahlas, nič by tým nedosiahla. „Áno, Red?“
„Rada starších už na teba čaká.“
Veru, rada starších. Merry potlačila úsmev pri tom vtipnom názve. Keď na začiatku všetci osireli, vymenovala túto radu „starších“, aby jej pomohla viesť ich spoločenstvo. V tom čase sa ich vek pohyboval od trinástich do pätnástich rokov. Dnes, o dva roky neskôr, majú členovia tejto váženej skupiny od pätnásť až po jej vlastných sedemnásť rokov. Myslela si, že ak im dá pôsobivý názov, vleje im sebadôveru a istým spôsobom sa tak aj stalo. Sebadôvera vzrástla dokonca aj jej.
Keby sa len v tú osudnú noc jej milovaný starší brat nevracal. Keby ostal s deťmi, ako nariadil otec. Keby len... Jej život bol plný takých keby. Keby len jej otec nestrojil úklady proti kráľovi. Keby kráľ John nebol tak neskutočne zlý!
Potriasla hlavou, aby si vyjasnila myšlienky. Nemalo zmysel sústreďovať sa na niečo, čo mohlo byť.
Jej družina otrhaných sirôt však akosi sama zvládla v lesoch prežiť dva roky. Áno, všetci zostali nažive! Dokonca aj ich drahá Wren, bábätko, ktoré v tú strašnú noc odniesli do lesa.
„Daj, Bože, dobrý deň,“ povedala Veľkému Charlesovi, keď sa prikrčila v nízkych dverách chatrče. Iba prikývol. Charles prehovoril len zriedka. Pre svoje prosté zmýšľanie a mohutnú postavu bol zvolený za stáleho strážcu tábora a túto úlohu vykonával s obdivuhodnou horlivosťou.
V šerej miestnosti, so stenami z prepletených konárov, čakali v polkruhu Red, Cedric, James, Allen, Kate a Jane. Merry nasadila dôstojný výraz, hoci sa tak necítila, a posadila sa na veľký peň. Stiahla si kapucňu, čím neskryte vystavila na obdiv svoje ženské črty a vlasy. Hoci si svoje hnedé kadere už dávno skrátila po bradu, jej hodvábne kučery stále prezrádzali, že je dievčaťom.
Odkašľala si. „Vitajte na prvom oficiálnom stretnutí v našom novom domove.“
Nálada sa zlepšila.
„Začnime správami. Kate, prosím ťa, začni.“
„Zásoby nám vystačia.“ Kate si kráľovským gestom z očí odhrnula hnedé rozcuchané vlasy. Títo bývalí roľníci zaujali svoje nové pozície s veľkou hrdosťou. „Máme ich dosť na štyri týždne – samozrejme za predpokladu, že budeme v našich poľovačkách, rybačkách a menších prepadoch pokračovať rovnako úspešne.“
„V chytaní rýb a lovení sa nám darí,“ zahlásil Red.
„Prepady zámožných mešťanov a panských sídel sa ukázali byť výnosné, hoci si stále želám, aby sme zanechali nejaké znamenie,“ povedal Cedric so svojím typicky nadvihnutým obočím. „Duchovia z Farthingalského lesa opäť útočia. Stačil by kúsok bielej látky.“
Hoci jeho dôvtip Merry pobavil, zamračila sa naňho. „Nemalo by to žiadny zmysel. Akurát by sme dali najavo svoju aroganciu a zanechali stopu.“
Mierne sa narovnal. „Len žartujem, lady Merry. Samozrejme, že by som nikdy nič také neurobil. Anonymita je naším priateľom.“
„Nenápadnosť...“ začala skandovať Kate a všetci sa pridali.
„...anonymita a sebadisciplína sú našimi spojencami a nikdy ich nezradíme.“
„Výborne!“ zatlieskala Merry. „Nikdy na to nezabudnime. Tento záväzok nás priviedol ďalej, než sme kedy snívali.“
„A teraz musíme strážiť truhlicu plnú zlatých mincí,“ povedal Allen, hlava bezpečnostnej služby tábora. Toto zlato ťažilo Merrinu myseľ od chvíle, kedy ho ulúpila. Truhlica obsahovala oveľa viac, ako čakala. Malé bohatstvo. Bála sa, že urobila strašnú chybu, ktorá Duchov z Farthingalského lesa zmení z vymyslenej miestnej legendy na neslávne známych zlodejov, zasluhujúcich si zajatie. No tento počin už nejde vrátiť späť. „Keď budeme pokračovať v rozsiahlych výpravách, niektorí muži musia vždy ostať v tábore a pomôcť Veľkému Charlesovi strážiť. A nastal čas, aby boli vycvičení chlapci, ktorí už dovŕšili desať rokov. Koľko je ich, Jane?“
Jane predstavovala náhradnú matku pre mladšie deti. Mala chvályhodný systém na ich organizáciu a rozdeľovanie úloh. „Od vytrénovania prvej skupiny dovŕšili zatiaľ desať rokov len traja chlapci, no nazdávam sa, že Sadie sa už cíti ako druhá lady Merry. Mám dojem, že bude naliehať, aby aj ona smela prejsť výcvikom. Už vie celkom šikovne narábať s lukom.“
„Tak potom štyria,“ skonštatovala Merry. „Skvelé! Allen, môžeš ich začať ihneď trénovať. A neopováž sa Sadie šetriť.“ Pred rokmi si všetky staršie dievčatá okrem Merry zvolili tradične ženské úlohy. Zachvela sa pri predstave, že vyrastie ďalšia bojovníčka. „Buď na to dievča tvrdý.“
„Áno, pane... hm… teda, milady,“ zajachtal Allen s rumencom v lícach.
Autorita jej pristala a ona to dobre vedela. Raz si spomedzi týchto mladých mužov jedného možno vyberie za manžela, aby sa s ním so svojou pozíciou podelila. Možno Allena s plavými vlasmi a orieškovohnedými očami. No neponáhľala sa s tým. A Boh vie, že viac detí v skupine už nepotrebujú.
„Vôbec nezáleží na tom, či ma oslovuješ pane, madam alebo milady – dôležité je plniť príkazy.“ Pozrela naňho prenikavým pohľadom a všetci sa pustili do smiechu.
„Viem, že to nehovoríme často, ale je pre nás požehnaním, že si naším vodcom, lady Merry.“ Jane si zahryzla do pery, akoby povedala niečo, čo nemala, hoci Merry nikdy nevyžadovala taký vysoký stupeň úcty, pri ktorom by druhí nemohli slobodne vyjadriť svoje myšlienky. Zvyk je železná košeľa, pomyslela si. Pre nich bude vždy predstavovať miestnu šľachtu, aj napriek tomu, že jej otcovi oficiálne odobrali titul a pozemky predtým, než ho popravili, alebo, ako ona radšej hovorí, zavraždili.
„Ďakujem ti za tvoj lichotivý názor, Jane, ale vráťme sa k práci. Máme ešte zopár týždňov. Potom si niekto musí trúfnuť ísť do Wyndbury s podozrivou zlatou mincou a na nákupy. Dovtedy si potrebujeme vymyslieť historku, ktorá nám dovolí slobodne tú mincu použiť.“ Vlastnili toľké bohatstvo, a predsa bolo takmer nemožné ho minúť. Jeden chybný ťah im mohol skomplikovať život.
„Vo Farthingale sa nám osvedčilo dávať dedinčanom darčeky,“ povedal James. „Nejaké kotlety zo zveriny a zopár pekných čačiek z našich lupov by mohlo stačiť.“
„Mám nápad.“ Robert zastával úlohu jej taktického poradcu. Všetky oči sa v očakávaní upriamili na neho. Ak Robert dostal nápad, tak sa všetci v miestnosti iste pobavia.

Milan Buno, 24.7.2016