Príbeh o zabudnutom súperení Leonarda a Michelangela

Florencia bola vtedy nádherným a prosperujúcim mestom. Na ten krátky čas sa skrížili osudy dvoch velikánov renesančného umenia a práve to bol východiskový bod pre úžasný príbeh Olej a mramor Stephanie Storeyovej.

Leonardo da Vinci bol vtedy očarujúcim päťdesiatnikom na vrchole slávy. Prichádza do Florencie tak trochu z osobných dôvodov po dvadsiatich rokoch strávených v Miláne, kde so slávou verejnosti predstavil svoju Poslednú večeru.

Michelangelo je zasa mladý a temperamentný sochár, vtedy takmer neznámy. Zúfalo sa snaží presadiť sa  a urobiť si vo svete umenia meno. Vracia sa vracia do rodnej Florencie z Ríma, kde sa naplnili jeho sny, keď mu v Chráme sv. Petra odhalili sochu Pieta. Tá očarila aj samotného pápeža.

Po čase sa im vo Florencii naskytne príležitosť získať zákazku na spracovanie mramorového monolitu, po čom túžia obaja. Leonardo je presvedčený, že má kameň istý, ale predstavitelia mesta napokon uprednostnia temperamentného Michelangela.
Len ťažko nesie svoju porážku a začne verejne spochybňovať návrhy svojho rivala. Ani tak však nie je šťastný ani spokojný, nič sa mu nedarí, jeho mechanické stroje nefungujú, je posadnutý nenaplnenou túžbou po lietaní, dokonca takmer zahynie v boji.

Lenže aj Michelangelo je v koncoch, zúfalo stojí pred kusom neforemného mramoru a nevie, ako začať. Až k nemu kameň prehovorí, a on začne zúrivo tesať...

Náhoda zasiahne aj do Leonardovho života – na trhu uvidí krásnu ženu a pristúpi na žiadosť pána Gioconda, že preňho namaľuje jej portrét. Volala sa Lisa.

Objednajte si novinku Olej a mramor.

Dávid a Mona Lisa, dnes tieto diela obdivuje celý svet, ale len málokto vie, ako ťažko sa rodili, ba ani to, že boli príčinou rivality dvoch renesančných géniov – Leonarda da Vinci a Michelangela Buonarrotiho. Práve o tom je fascinujúci príbeh Olej a mramor. Autorka ho podáva mimoriadne empaticky, citlivo a majstrovsky sa dostala do mysle i duše oboch géniov. A čo je dôležitejšie, dokázala to dať na papier a sprostredkovať čitateľovi.

Vypočujte si AUDIO úryvok
Z knihy číta herec Alfréd Swan:

Stephanie Storeyová je americká herečka, producentka, režisérka, editorka, kameramanka a spisovateľka. Je fanúšičkou umenia v každej jeho podobe. Študovala dejiny umenia, pričom časť štúdií absolvovala v Taliansku, kde sa vyskytovala všade tam, kde sa konala nejaká diskusia o Michelangelovi. V súčasnosti píše romány a divadelné hry, pracuje v televízii a snaží sa zvládnuť všetky pozície jogy. So svojím manželom, hercom a autorom sitcomov, žije v Los Angeles. Román Olej a mramor je jej literárny debut, ktorý však zaskočil kritikov i médiá. Tie ho vychvaľujú ako zrelé dielo skúsenej autorky. „Ohromne zábavné. Olej a mramor pripomenie staršej generácii pôžitok z čítania umeleckých historických fikcií Irvinga Stonea,“ napísal The New York Times.

Začítajte sa do novinky Olej a mramor:

1499

Leonardo

december, Miláno

Zblízka videl, že sa maľba začína odlupovať zo steny. Farba nebola hladká, ako by sa žiadalo, mala zrnitý povrch, ani čo by ju bol naniesol na jemnú vrstvu piesku. Čoskoro sa farbivo oddelí od omietky a rozdrobí na malé čiastočky, ktoré začnú jedna za druhou odpadávať. Ako prvé prídu na rad zemité tóny namiešané z prachu a hliny. Najdlhšie azda vydrží rumelka, hnedočervený odtieň krvi a granátového jablka; väčšinou býva najodolnejšia. Najviac starostí mu však robila ultramarínová. Žiarivo modré farbivo z rozomletého lazuritu sa dovážalo z Ďalekého východu a bolo najdrahšie na trhu. Stačila štipka ultramarínovej, aby sa z priemerného diela stal výtvarný klenot, hoci na freskách sa táto farba používala zriedka. Bez nej by nad jeho výtvorom hodili rukou, ba vari ešte niečo horšie – nazvali by ho konvenčným. A už teraz praskal.
            „Porca vacca,“ zahrešil popod nos. Za zhoršujúci sa stav maľby si mohol sám. Zašiel vo svojich pokusoch priďaleko. Vždy vo všetkom zachádzal priďaleko. Šklblo mu ľavým lícom. Zhlboka sa nadýchol a na tvár mu opäť vysadol rozvážny výraz. Niet sa prečo rozčuľovať. Aspoň zatiaľ je to stále majstrovské dielo, ubezpečoval sa v duchu, a on je majster. Obrátil sa k prítomným, aby ich pobavil tajomstvami a historkami. Nato predsa prišli: vypočuť si slávneho Leonarda z Vinci, ako rozpráva o svojom najnovšom výtvore, Poslednej večeri.
            „Jeden z vás ma zradí!“ zahrmel Leonardo a jeho hlas sa rozľahol pod kamennou klenbou refektára Kostola Panny Márie milostí, kde freska zaberala celú severnú stenu.
            Skupina francúzskych divákov sa potešila dramatickému výstupu. Vedel, že pre mnohých z nich je sám veľkou atrakciou. V štyridsiatich ôsmich rokoch bol majster z Vinci jedným z najslávnejších obyvateľov Apeninského polostrova; jeho meno poznali vo Francúzsku, v Španielsku, Anglicku, dokonca aj v ďalekom Turecku. Renomé si získal návrhmi dômyselných vojnových strojov a prelomovými maliarskymi postupmi. Z celého sveta sa schádzali zvedavci, aby si ho obzreli, ako pózuje pred svojou freskou, známou intenzívnymi farbami – ktoré zatiaľ ešte držali na omietke –, realistickým vyobrazením Ježiša a jeho učeníkov a rozbiehavou kompozíciou ukotvenou v stabilnej postave Spasiteľa uprostred.
            „Je tu zachytený okamih nasledujúci ihneď potom, ako Kristus vysloví obvinenie zo zrady,“ povedal a odstúpil od fresky v nádeji, že tým odvráti pozornosť divákov od drobiacej sa farby. „V tejto chvíli ešte nikto nevie, že to bude Judáš, kto zradí Ježiša. Odhalenie, že majú medzi sebou podliaka, nimi otrasie. Apoštoli vyskakujú spoza stola, rozhadzujú rukami, pohoršene vykrikujú. Jeden z nich je zradca. Ale ktorý?“ Prebehne pohľadom po prítomných, akoby medzi nimi šípil úskočného hada. V skutočnosti im skúmavo pozerá do tvárí, hľadá jedinečné črty a výrazy, ktoré by si mohol naskicovať do zošita, keď odídu.
            „Vraj ste tvár neveriaceho Tomáša nakreslili podľa vlastnej,“ ozve sa vnadná Francúzka po taliansky so silným prízvukom. „Ale nevidím veľkú podobu.“ Našpúli pery do úzkeho francúzskeho u, ani čo by ho chcela pobozkať.
            Leonardo vedel, že sa páči mužom aj ženám. Nosil síce okuliare, lebo sa mu zhoršil zrak, no keď sa pozrel do zrkadla, ešte vždy vo svojich zlatých očiach zazrel mladistvú iskru. Mal pružné svalnaté telo a na hlave bujnú hrivu tmavých vlnitých vlasov, ktoré mu iba začínali šedivieť. Dospel k záveru, že ak davy majú chodiť naňho zízať ako na dajakú mýtickú bytosť, je jeho povinnosťou vyzerať dobre, a preto sa denne kúpal a módne sa obliekal, aby tým podčiarkol svoju úspešnosť: haleny po kolená, pastelové pančuchy a zlatý prsteň s rôznofarebnými drahými kameňmi v tvare vtáka, ktorý mal vyššiu cenu, než koľko väčšina výtvarníkov zarobí za celý život.

            Pohľad mu skĺzol na Francúzkino poprsie, ružové od vzrušenia a vypasované korzetom podľa najnovšej módy. Niekedy, keď mu dakto padol do oka, vzal dotyčného chlapca alebo dievča k sebe do ateliéru, aby mu postáli modelom, a zavše boli zo stretnutia s maestrom takí nadšení, že mu ochotne vliezli do postele. „To preto, lebo ani nemôžete vidieť nijakú podobu,“ odvetil, pričom napodobnil jej francúzsky prízvuk. „Keby som sa vždy spoliehal na vlastnú tvár ako predlohu, kreslil by som rôzne variácie toho istého a nikdy by som nevytvoril nič jedinečné. A z toho by potom boli nudné obrazy.“
            Diváci sa zasmiali, vrátane prsnatej Francúzky.
            Mecenáši neraz Leonardovi vraveli, že keď rozpráva, nevedia vždy rozlíšiť, či žartuje alebo nie, preto výrazne vážnejším hlasom dodal: „Naozaj je to tak.“
            S jednou malou výnimkou.
            Pozrel na vtáčika z drahokamov, ktorý sa mu ligotal na prste ľavej, jeho dominantnej ruky. Bohabojní Taliani pokladali ľavákov za omyl prírody. Pravá strana bola Božia. Ľavá patrila hriechu. Väčšina rodičov nútila svoje ľavoruké deti preučiť sa na pravú, aby ich nasmerovali na správnu cestu. Leonardov otec splodil so zákonnou manželkou dvanásť zákonných detí a všetky písali pravou. Iba pre nemanželského Leonarda, plod mladíckej nerozvážnosti, ktorej sa dopustil s podradnou slúžkou z Konštantínopola, bola dosť dobrá aj zlopovestná ľavačka.
            Na Poslednej večeri, dve miesta napravo od Ježiša, sa ľavou rukou načahuje za chlebom počerná postava v zelenej halene. Aj Judáš bol ľavák. „Predstavte si, že patríte do veľkej rodiny.“ Leonardo hľadel za Francúzku kamsi k svojmu dielu. „Že ste jedným z dvanástich súrodencov zhromaždených za sviatočnou tabuľou. Rodič sediaci v strede sa pokúša udržať poriadok a rovnováhu. Predstavte si...“ Natoľko sa sústredil na Judášovu ruku, že prestal vnímať pachy a zvuky okolia. „Ale tak ako každá rodina, aj táto má svoje tajomstvá, skryté pod povrchom. Ktosi sa do našej utešenej rodinky nehodí. Je medzi nami, no ťažko ho nájsť.“
             Na iných vyobrazeniach Poslednej večere Judáša rozpoznať ľahko, často sedí na opačnej strane stola ako ostatní. Leonardo ho však vo svojej verzii zobrazil uprostred skupiny ako jedného z učeníkov, skrytého priamo v centre diania a identifikovateľného iba podľa malého mešca s peniazmi v ruke
            „Hneď potom, čo Ježiš vysloví obvinenie, ostanú všetci ako obarení, pýtajú sa, kto je tým zradcom? Je to ten? Alebo ten? Alebo tamten? Alebo, uvažujúc o najdesivejšej možnej odpovedi, mohol by som ním byť ja? Kým niekoho z nás neodhalia ako zradcu, sme zradcami všetci. Všetci by sme mohli byť odpadlíkmi. Každý z nás by mohol byť Judáš.“
            Diváci sa pomkli bližšie, aby si pozorne obzreli každú tvár, a Leonardo v duchu zahromžil. Jeho cieľom bolo ich pozornosť od rozpadávajúcej sa maľby odvrátiť, nie upriamiť ju na ňu ešte väčšmi.
            Vtedy sa s buchnutím rozleteli dvere refektára a dnu sa vrútil vyparádený dvadsaťročný švihák. Gian Giacomo Caprotti da Oreno mal rozstrapatenú frizúru a jemnú pleť na tvári skrútenú do zdeseného výrazu. „Blíži sa Il Moro!“
            Prítomní stíchli a pozerali jeden na druhého, či majú varovanie brať vážne, alebo je to súčasť nejakého vystúpenia. O odpoveď požiadali pohľadom Leonarda. „Ak to má byť žart, Salaì, tak je to k týmto nešťastníkom od teba veľmi kruté.“ Nazval svojho učňa Salaì, čo znamená Diablik, lebo sa rád uchyľoval k podobným fígľom prakticky od chvíle, keď sa – ako je to už dávno? desať rokov? – spoznali.
            „Teraz nežartujem, majstre. Namojdušu. Il Moro sa vracia. S vojskom.“ O čo viac nadania mal na špásy, o to bol menej zdatný herec. Nevymýšľal si.
            Dve dámy zhíkli. Vnadná Francúzka sa chytila za brucho stiahnuté v korzete. Manželia hnali manželky domov. Ak sa Il Moro naozaj vracia do Milána, nikto si nemôže byť istý životom.
            Najmä nie Leonardo da Vinci.
            Sforzovci vládli v Normandii päťdesiat rokov, až kým pred dvomi mesiacmi nevtrhla do hlavného mesta francúzska armáda a rodinu odtiaľ nevyhnala. Vojvoda Ludovico Sforza, pre tmavú pleť prezývaný Il Moro – Maur, vyviazol bez ujmy na zdraví, zato však utrpela jeho hrdosť. Ak vravel Salaì pravdu o tom, že sa vykázaný Sforza vracia, krutá odplata na seba iste nedá dlho čakať. Každý Francúz, ktorý ostane v Miláne, bude vystavený nebezpečenstvu.
            Vrátane Leonarda. Posledných osemnásť rokov býval a pracoval na milánskom kráľovskom dvore, no keď vojvoda ušiel, nenasledoval ho ako verný patriot. Naopak, zotrval v pohodlí komnát sforzovského hradu a ponúkol sa do služieb francúzskemu kráľovi. Keby sa vojvoda vrátil k moci, pravdepodobne by dal Leonarda zavrieť za vlastizradu. A každý dobre vedel, ako Sforzovci zaobchádzajú so zradcami.
            „Musíme ísť za kráľom. Vezme nás so sebou do Francúzska alebo do Neapola. alebo kamkoľvek má namierené.“ Leonardo krútil prsteňom s drahými kameňmi.
            Salaìmu potemnela tvár. „Kráľ je už fuč. Aj s celým dvorom. Nechali nás tu.“
            Leonardovi šklblo ľavým okom. Potreboval čas na rozmyslenie, preto schytil malý zošit, ktorý sa mu hojdal na opasku, sadol si na dlážku pred fresku a začal skicovať vyplašených Francúzov. Rýchlymi ťahmi kreslil hrubé náčrtky: vytreštené oči, roztiahnuté nosné dierky, prudké pohyby rúk, čokoľvek, čo znázorňovalo strach. Ľudské pocity sa dajú v celej hĺbke pochopiť iba pozorným skúmaním ich fyzických prejavov a zriedkakedy sa naskytne príležitosť byť svedkom takýchto rýdzich reakcií. Leonardovi bolo ľúto, že nedokáže zachytiť šuchot látky, pridusené výkriky a dychčanie. Keby vedel nakresliť, ako chutí hrôza, urobil by to.
            „Majstre, prosím, teraz nie...“ Salaì sa mu opatrne pokúšal vytrhnúť zošit z rúk, no Leonardo ho nepúšťal. „Sme sami. Musíme odísť z Milána.“
            „Najprv si to premyslime, aby sme nič neuponáhľali.“ Tú šťavnatú Francúzku si musí nakresliť tak, ako ju teraz vidí: hlava zvrátená dozadu, ústa otvorené v stone, nadvihujúci sa zrumenený hrudník. Strach sa v mnohom podobal extáze a Leonardo si do zošita skicoval pripomienku tejto rozpornej podobnosti. Keď vybehla z miestnosti, povzdychol si, že nebude mať možnosť overiť si to s ňou osobne.
           Refektár opustil posledný Francúz. Zabuchli sa za ním ťažké dvere a stlmili nesúrodé zvuky paniky na uliciach.
            Salaì chytil Leonarda za lakeť. „Nemáme čas na rozmýšľanie.“
            „Na rozmýšľanie je vždy čas, môj mladý žiak.“ Leonardo pokojne odložil zošit.
            Práve to, že mal dosť času na rozmýšľanie, stálo za zrodom novej techniky použitej na vytvorenie fresky, ktorá sa teraz rozpadala na stene. V prípade tradičnej fresky autor najprv natrie stenu vápnom a maľuje do ešte mokrej omietky, takže sa jeho dielo stane pevnou súčasťou budovy. Odolnosť proti času však nie je zadarmo. Treba totiž celú plochu natretú omietkou dokončiť skôr, ako vápno uschne. Vyžaduje si to rýchlosť a vytrvalé sústredenie – a týmito dvomi schopnosťami Leonardo neoplýval. Nerád sa ponáhľal, zvažoval každý detail. Často sa pustil do diela, potom na ňom prestal pracovať a začal úplne odznova. Navyše väčšina jeho obľúbených farieb, ako napríklad ultramarínová, sa miešala z minerálov, ktoré zle reagovali s vápnom. Preto vyvinul vlastný, na svoje účely vhodnejší postup, pri ktorom sa na suchú stenu nanesie vajíčková tempera a zafixuje sa šepsom. Takto mohol použiť svoje obľúbené minerálne farbivá – ultramarín, rumelku, dokonca aj iskrivý zelenomodrý lazurit. No dôležitejšie bolo, že sa nemusel hnať, mohol robiť zmeny, kedykoľvek mu zišlo na um nejaké lepšie riešenie, či o deň, o týždeň, o mesiac alebo o niekoľko rokov. Raz, pri práci na tejto konkrétnej freske, premýšľal nad jediným ťahom tri dni, aby napokon Ježišovi dofarbil pravú ruku slzičkou umbry.
           Salaì zdvihol Leonarda na nohy. „Vaše zošity a nezviazané kresby som už zbalil.“ Potľapkal po veľkom koženom vaku prehodenom cez plece. „Všetko ostatné tu musíme nechať.“
            Leonardo sa pozrel na Poslednú večeru. Stav maľby sa zhoršoval, o tom nebolo pochýb. Rozpadávajúcemu sa dielu nebolo pomoci. „Nič to, Salaì,“ povedal rovnako učňovi, ako aj sebe. „Je pomýlený, kto túži zachovať si svoj majetok naveky. My umelci sa vieme vzdať vecí. Napokon, naše diela aj tak patria našim mecénom, nie nám. A okrem toho, maľba sa nikdy nedá dokončiť, dá sa na nej len prestať pracovať.“
            Cestou von začuli v diaľke výstrely z diel. Na ulici vládol zmätok. Vojaci na koňoch cválali preč z mesta. Francúzski dvorania a občania sa náhlivo tisli do vozov. Zimný búrkový vietor víril oblaky prachu a halil mesto do hnedého oparu. Vychýrená metropola severu Miláno sa prepadala do anarchie. Uprostred všetkého toho virvaru pokojne stál na námestí osamotený francúzsky vojak a hľadel do očí mohutnej hlinenej soche, koňovi vyššiemu než päť dospelých mužov, poskladaných jeden na druhého.
            Hlineného koňa na pamiatku zosnulého otca Il Mora navrhol Leonardo ako skúšobný model skulptúry, ktorá mala byť najväčšou jazdeckou bronzovou sochou v dejinách. Básnici ospevovali majestátne zviera vo veršoch a zvedavci cestovali z odľahlých končín, aby si obzreli model a neskôr sa vrátili, až bude hotový bronzový odliatok. Leonardo však nedokončil ani formu a Il Moro dal napokon z bronzu určeného na sochu vyrobiť delové gule. Keď Francúzi napadli Miláno, na hlinenom koňovi si trénovali boj, strieľali doň zapálené šípy, bili ho palicami. Vojaci mu odrazili ucho, časť nosa a kus zadku. Keby to bolo živé zviera, za niekoľko sekúnd by bolo po ňom. Hlinený model, hoci prederavený ako rešeto, však naďalej stál.
           „Majstre, poďte. Musíme sa poponáhľať!“ Salaì na druhej strane ulice sedlal dva kone.
           Leonardo sa nehýbal. Nevedel odtrhnúť zrak od vojaka, mlčky sa zhovárajúceho s veľkou sochou. Autor dúfal, že v týchto búrlivých časoch z nej mladý muž čerpá vnútorný pokoj a pocit stability. Vojak si siahol za opasok a pomaly vytasil meč. Leonardo si predstavoval, ako mladý bojovník kladie meč soche k nohám na znak toho, že sa skláňa pred krásou umenia. Lenže vojak švihol mečom a zvolal: „Smrť Sforzovcom!“ Ostrie prenikavo zarinčalo o pravú prednú nohu koňa. Socha ešte chvíľu stála, potom sa naklonila dopredu a zosypala na zem.
            „Nie!“ skríkol Leonardo. Návrhom sochy strávil štyri dlhé roky. Nejednu noc fantazíroval, že ju konečne dá odliať z ligotavého bronzu.
            Jeho dovtedajšia kariéra sa nedala nazvať inak než úspešnou, no vo svojej generácii umelcov zostával nažive už ako jeden z mála. Čo po sebe zanechá, keď sa aj sám pominie? Nemal deti, aby jeho meno niesli ďalej. Polovicu diel nedokončil. Tie zvyšné, vrátane portrétu Il Morovej milenky, viseli v súkromných salónoch a možno ich nikdy nebudú vystavovať na verejnosti. Okrem toho mal štósy nezrealizovaných vynálezov a zošity popísané planými táraninami. Teraz sa mu začala rozpadávať Posledná večera a model jazdeckého veľdiela ležal v troskách. Spomenie si ešte niekto po rokoch na Leonarda, maliara, vynálezcu a konštruktéra zo zapadnutej viesky Vinci?
            „Leonardo!“ zavolal naňho Salaì zo sedla koňa.
            Odvrátil zrak od hlinenej ruiny a prešiel cez trmu-vrmu na ulici. Keď sa prisťahoval do Milána, mal tridsať rokov a ešte si len začínal budovať povesť ako vedec, konštruktér, vynálezca, organizátor veľkolepých spoločenských podujatí a, pravdaže, ako maliar. V Miláne dorástol na skúseného majstra. Vždy si myslel, že v tomto slávnom meste zomrie. Vysadol na koňa a kývol hlavou Salaìmu. Bok po boku vycválali z bezpečia milánskych múrov do divočiny naokolo. Nikto netušil, čo budúcnosť chystá mestu, či dokonca celému vojnami skúšanému polostrovu, na ktorom sa kráľ, vojvodovia a pápeži doťahovali o územie. Nikto netušil, čo budúcnosť chystá Leonardovi. Len jedno bolo isté: majster z Vinci si potreboval nájsť nový domov, nového ochrancu, nový život a nový odkaz.

Milan Buno, 17.1.2017