bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe Knižné podcasty Eknihy na Bux.sk







Príbeh o výnimočnom človeku

 „Takýchto ľudí máme na Slovensku naozaj málo,“ povedala Emília Vášáryová na krste knihy Antona Srholca. Podľa nej je to vzácny človek, ktorý vždy hovoril o láske, nádeji, viere a vždy bol ochotný a pripravený pomôcť druhým.

http://data.bux.sk/book/020/280/0202806/medium-anton_srholec_dvd_s_celovecernym_filmom_so_specialnymi_bonusmi.jpg„Na našom živote je dôležité nie to, čo sme dosiahli,
ale tá cesta, po ktorej sme išli.“
Anton Srholec

Knižná novinka Anton Srholec je silný životný príbeh rímskokatolíckeho kňaza, saleziána, spisovateľa, charitatívneho pracovníka, politického väzňa a buriča, ale predovšetkým láskavého človeka, ktorý nikdy neopustil svoje zásady a vždy bojoval za lepší svet.

Režisérka dokumentu a spisovateľka, i muzikantka Alena Čermáková viedla rozhovory s Antonom Srholcom spočiatku u seba doma pri raňajkách. Neskôr vznikla potreba zaznamenať ich a začal sa rodiť podklad pre knihu, v ktorej sa autorka snažila zachovať autenticitu Srholcových slov, aby priblížila ľuďom jeho zmýšľanie o svete i o Bohu čo najpravdivejšie, najvernejšie.

Pozrite si VIDEO z krstu knihy Anton Srholec:

Rozhovory a úvahy predstavujú čitateľom minulé i súčasné dni tohto výnimočného muža. Umožňujú im nahliadnuť do spôsobu jeho premýšľania a činov, odhalia jeho húževnatosť, túžbu pomáhať a milovať ľudí až na smrť. Autorka neprináša len Srholcov portrét, ale predovšetkým vyjadruje úctu mužovi, ktorý nám ukazuje smer na ceste životom.

Knihu dopĺňajú fotografie zo súkromného archívu Antona Srholca a jeho najbližších, ale aj dokumenty z leopoldovskej väznice a umelecké fotografie Maňa Štraucha.

Objednajte si novinku Anton Srholec
Kupit bux.sk

srholec

 

Martin Šulík, režisér a profesor na VŠMU:

Kňaz Anton Srholec našiel v Alene Čermákovej pozorného poslucháča a partnera na rozhovor. Režisérka vystavala na pôdoryse jeho dramatického života intímnu filmovú esej o základných veciach v našom živote: rodine, vzťahu muža a ženy, priateľstve, viere, ľudskej slobode, smrti. Sugestivita výpovede pramení z toho, že nás autorka postavila do tesnej blízkosti človeka, ktorý svoje názory nedeklaruje slovami, ale hlavne činmi. Obhajoba ľudskosti donútila Antona Srholca vstúpiť do konfliktov, bol väznený, vytláčaný na okraj spoločnosti i cirkvi, ale práve táto nekompromisnosť bola a je príťažlivá pre ľudí, ktorí sa túžia dotknúť pravdy. Emotívny dokument nám umožnil stretnúť kňaza so zmyslom pre humor, skutočného humanistu, človeka, ktorý miluje ľudí a život. Pretože ako hovorí: Život, to je druhé meno Boha.

Ingrid Mayerová, profesorka na VŠMU:
Vydať svedectvo o stave sveta je morálnou povinnosťou filmára – dokumentaristu. Alena Čermáková svojou doterajšou tvorbou, svojím životom a napokon aj svojím blízkym priateľstvom s Antonom Srholcom vydáva takéto svedectvo.

Človek si nevyberá situácie, v ktorých sa ocitne, ani ľudí, ktorých stretne. Neurčuje si dĺžku a čas svojho života. Okolnosti, ktoré sú „šité každému na mieru“, majú pomôcť naplniť poslanie človeka tu na zemi a priblížiť ho k večnosti. Túto podstatu Anton Srholec pochopil a podľa toho celý svoj život koná a žije. Jeho život je svedectvom o viere, láske a pravde. Jeho život je morálny imperatív pre nás všetkých.

Keď sa ľudí opýtate, o čom je kresťanstvo, zväčša odpovedia: „O Pánu Bohu.“ Týmto filmom bolo jasne vyslovené, že kresťanstvo je o ľudskom príbehu.

Čermákovej Anton Srholec je esteticky krásny, eticky užitočný a historicky dôležitý film.

Prečítajte si úvodnú kapitolu z pohľadu Anton Srholca:

srholecŽivot dvihnutý z blata všednosti

Kniha, ktorú beriete do rúk, vznikla na naliehavú žiadosť manželov Čermákovcov, Alenky a Ivana, ktorých vášnivo zaujímajú príbehy ľudí, ktoré dosvedčujú, že život každého človeka je jedinečný, originálny, a ak ho zdvihneme z blata všednosti ako perlu a očistíme, je hoden úcty a obdivu.

Na Slovensku žijú milióny mužov a žien, ktorí po štarte do života alebo uprostred svojho rozletu prekonali veľké prekážky a pochovali svoje sny a ideály. Ďalší si svoj údel, priam nadľudské bremená a kríže nesú pokojne, s pokorou. Neporovnávajú sa s úspešnými. Jeden múdry roľník v Záluží mi povedal, že ak človek uzrie svetlo, vie, kde je sever, a vytrvalo kráča, aj keď je tma. Všetci máme na svojej ceste prekážky. Možno povedať preskoč, prelez, obíď, ale nepodliezaj. A najhoršie je to bremeno nosiť so sebou. Na to sa predčasne umiera.

Väčšinu dôležitých rozhodnutí som si nevolil sám. Padne, čo padne, musíš to prijať a žiť. Moja matka tvár, postavu a záľuby svojho otca ani nepoznala, lebo sa narodila po jeho náhlej smrti. Mala hlbokú vieru a dôveru v Boha, o ktorom síce nikdy nerozprávala, ale nepochybovala a žila to Božie. Nás deti prijímala ako dar a Boh bol k nej štedrý. Ja mám toľko bratov, koľko sestier, a moja sestra má dva razy toľko bratov ako sestier, takže nás bolo akurát. Učila nás spolupracovať, neškriepiť sa, deliť sa so všetkým a starší bol zodpovedný za mladšieho. Hovorila: u nás sa nekradne, neklame a nepodvádza. Keď sa máte radi, je radosť s vami žiť. Bola skôr vážna, skromná, ale hrdá s úsmevom Mony Lisy. Rada čítala, ale častejšie plátala naše roztrhané nohavice alebo nám vyšívala biele skalické košieľky. Nikdy som ju nevidel smiať sa. Skrývala v sebe hlboký smútok, pravdepodobne zo straty otca, ktorý zomrel na zápal pľúc predtým, ako sa narodila. Pred sto rokmi, keď bolo v Uhorskej Skalici všetko maďarské, úrady, školy, armáda, obchody, jej otec v novopostavenom kultúrnom dome viedol povolený slovenský krúžok. Predčítaval a šíril slovenské knihy.

Môj otec bol veselý, radostný človek. Miloval slobodu. Keď mu chlapi počas vojnového Slovenského štátu ponúkali miesto robotníka v Gbeloch, kde objavili bohaté ložisko nafty, že dostane aj rodinné prídavky na deti, povedal im, že on nebude v lete, v zime ako magor vstávať každý deň o piatej hodine, aby stihol vlak, a večer sa vracať domov. U nás sa vstávalo za svitania. V lete, ak bolo treba, aj skôr. Keď sme my, deti ráno vstávali, fúra obilia bola už v stodole. Komisár mesta, titulovali sa s otcom švagor, lebo jeho prvá nebohá manželka bola otcova sestra, otca jedného dňa oslovil, že sú dajaké židovské polia, aby si ich zobral, on však odpovedal: „Ja žiadne židovské polia nechcem. Stačí mi to, čo mám.“ Rád spieval, hvízdal, jediný liek, ktorý uznával, bolo červené víno. Keď niekedy prebral, matka sa hnevala. Zdedil som po ňom radosť zo života, ktorý, ak poctivo platíme, má svoju chuť a zmysel.

K osvieteniu som prišiel ako slepé kura k zrnu. V škole som patril medzi nadaných žiakov, ale učitelia ma nemali radi. Neposlušný a neporiadny zbojník. Raz som mal na polročnom vysvedčení tridsať neospravedlnených dní. Triedny učiteľ ani ospravedlnenku nečakal. Vedel, že sa netúlam. Len učiteľka slovenčiny ma mala rada. Vedela, že veľa čítam, zaujímam sa o literatúru a vedel som pekne naspamäť recitovať. Na Sviatok všetkých svätých sme sa s kamarátmi zišli na cintoríne, pobehali hroby príbuzných, odmleli päť Otčenášov na úmysel Svätého Otca a o tretej sme stihli akadémiu, ktorú pripravila naša slovenčinárka. Ja som, samozrejme, recitoval jeden z Hviezdoslavových sonetov. Bol pekný, slnečný deň. Od severu fúkal studený vietor, ale pri južnom, vonkajšom múre cintorína bolo útulne ako v starej izbe. Odrecitoval som, ako sa patrí. Zhromaždení ľudia išli na cintorín a my s malou partiou kamarátov sme vyrazili do mesta. Nudili sme sa, predvádzali, vymýšľali, až sme prišli k otvorenému františkánskemu kostolu. Ktosi navrhol, aby sme šli získať odpustky. Každý v inej lavici mlel svoje Otčenáše, kamaráti sa pomaly trúsili von a tam to na mňa padlo. Sedel som s otvorenými očami a v srdci prežíval šťastný pokoj, svetlo, neopísateľnú harmóniu, vyrovnanie, naplnenie a blaženosť. Tam som sa zmenil. V škole som sa začal učiť. Prepracoval som sa medzi najlepšie spolužiačky v triede, prestal som čítať moderné romány, svetovú literatúru a presedlal som na „sväté“ knižky. Začal som miništrovať a kde sa len dalo, vyhýbal som sa práci.

Aj k saleziánom som sa dostal len preto, že to bolo najbližšie centrum duchovného života pre mladých. Tam ma naučili dobre využívať čas a hlavná cnosť bola poslušnosť a dobrovoľné odriekanie.

Do väzenia som sa netlačil. Tam platil opak. Poslúchať málo, vzdorovať veľa, iba rozumne, aby si prežil. V lete sa žilo tak na hrane. Bolo skoro rovnaké ležať v korekcii jeden deň bez jedla, jeden bez chleba a jeden bez lôžka, ako fárať polohladný do bane.

Tak to na mňa padalo a bolo treba len to prijať a zmieriť sa.

Posledné, čo na mňa padlo, je moja bezbolestná choroba a s ňou spojené ticho, samota a pokora. Kedysi dávno som čítal knihu od známeho českého teológa Dominika Pecku, v ktorej mal kapitolu Neverte starcom. My, starci máme mimoriadny dar naširoko rozprávať to, čo mladí už dávno vedia, radiť a tváriť sa, že všetkému rozumieme. A vlastne vôbec nerozumieme tomu rýchlemu kolotoču, v ktorom žijete, ale mohli a mali by sme si uvedomovať smerovanie, poznať to, čo vedie k cieľu, a pokojne čakať, až sa na to opýtate. Kto nepozná otázku, nepozná ani odpoveď. Všetci sme na ceste, každý máme svoje dejiny, vymedzený priestor a čas a mali by sme mať skúsenosť, že bez toho duchovného, Božieho všetko je len naháňanie vetra.

Nesypem žiadne perly. Len v trochu zrozumiteľnej reči na drobné premieňam svoj údel a žijem vo viere a v nádeji na stále otvorenú budúcnosť.

Srdečne vás všetkých pozdravujem.

Milan Buno, 17.12.2015

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.