Prežijú následky tohto škandálu?

Škandál v lepšej spoločnosti rozpráva o jednom naoko vydarenom manželstve, ktorému nič nechýba, ale ako to už býva, pod pozlátkom sa skrývajú netušené veci...

Základmi prepychového a harmonického života manželskej dvojice Izabely a Alberta Wolfovcov otrasie anonymná správa od dôverného priateľa. Podľa pisateľa má úspešný právnik a tvár novovzniknutej politickej strany milenku.

DAJ SI POZOR NA MANZELA, PODVADZA TA!
TVOJ DOVERNY PRIATEL

Šokovaná Izabela si najme súkromného detektíva, aby potvrdil či vyvrátil toto tvrdenie. Netuší, že Albert má skutočne v pláne zmeniť nielen svoju kariéru, ale po voľbách aj manželku. Miesto po jeho boku má zaujať mladá investigatívna novinárka Petra Brunovská.
Atraktívnu čiernovlásku však nájdu mŕtvu. Okruh ľudí, ktorí by mohli stáť za jej smrťou, je nejasný. Podozrenie padá na každý terč Petriných článkov, novú politickú superstar, ale aj na Izabelu, ktorá nemienila hrať druhé husle.

Ako zdolajú účastníci tohto škandálu jeho následky?
Vyrovná sa s ohrozením svojich plánov do seba zahľadená lepšia spoločnosť?
Spád udalostí naznačuje, že dôležitejšie než samotný zločin je to, kto z neho vyťaží čo najviac.

Vypočujte si
A. Macháčová číta z knihy Škandál v lepšej spoločnosti

Adriana Macháčová je autorkou viacerých úspešných románov ako Žena vplyvného muža, Striptíz duší, či Hubertove ženy. Jej knihy vychádzajú aj v českom preklade.  
Róbert Dyda je publicista a vydavateľ internetového magazínu Sieťovka. Takmer desaťročie adminoval v mienkotvornom denníku a vyskúšal si aj prácu v bulvári.
Spolu už napísali tri knihy, v ktorých sa spája šoubiznis, smotánka, mediálne prostredie a to všetko s pútavou detektívnou zápletkou.

Objednajte si Škandál v lepšej spoločnosti hneď teraz!

Všetky knihy týchto obľúbených autorov nájdete teraz v špeciálnej akcii už od 4 EUR!

Začítajte sa do novinky Škandál v lepšej spoločnosti:

Úspešný advokát Albert Wolf prešiel k zapratanej knižnici, naklonil hlavu a čítal jednotlivé tituly kníh. Mal by si vybrať niečo, čím si vyčistí hlavu, príde na iné myšlienky a zatlačí spomienky do čiernobielych odtieňov minulosti. Jednoducho zabudne...

   Ukazovák zapichol do vrchu jednej z väzieb a knihu vysunul. V tom okamihu jeho pozornosť upútal záblesk v prázdnom priestore za ňou. Vopchal ruku do otvoru, zachytil hranatý predmet a ponad knihy ho vytiahol. Nechápavo hľadel na ručne zhotovenú škatuľu z kartónu, oblepenú obrázkami spevákov, hercov a srdiečkami zo zlatého baliaceho papiera... Patrila Lívii, jeho pätnásťročnej dcére. Jasne si spomenul, že ešte prednedávnom ju videl na jej písacom stole. Čo robí v poličke za dielami klasikov, súčasnou literatúrou a ženskými románmi? 

   Odložil knihu nabok a opatrne nadvihol vrchnák škatule. Nazrel dnu a našiel množstvo novinových výstrižkov s výraznými titulkami:

   V parlamentnej lavici sedí zločinec; Bojovník za čistotu rodiny týral svoju manželku; Politik porušil zákon, za ktorý v minulosti hlasoval...

   Wolf sa zarazene prehraboval kontroverznými politickými článkami týždenníka Fokus. Všetky mal prečítané a dobre poznal aj ich autorku – investigatívnu novinárku Petru Brunovskú. Jej meno na výstrižkoch niekto zreteľne zakrúžkoval raz červenou fixkou, potom modrou, inde zas perom, ale aj ceruzou.

   Privrel oči; priam fyzicky cítil, ako sa perami dotýka Petrinho štíhleho krku, odhŕňa hrivu dlhých čiernych vlasov, láska sviežu ružovú pleť a počuje zvonivý smiech...

  „Myslíš okrem sexu aj na niečo iné?“
   „Na peniaze, moc a premiérske kreslo,“ žoviálne sa zasmial. „Chcem počuť potlesk, chcem, aby ma milovali tetušky, babičky a ich krásne vnučky,“ prudko z Petry strhol prikrývku. Ostýchavo si dlaňou zakryla ohanbie a zvodne prekrížila dlhé nohy. Zovrel ju do náruče a nežne si ju pritiahol k sebe.
   Len čo sa stane poslancom, s Izabelou sa rozvedie a svoj život navždy spojí s Petrou, plánoval. Dovtedy musia ich vzťah udržať v tajnosti. Neobával sa, že by ho Izabela odhalila. Dával si pozor, aby na seba neupozornil zbytočnými služobnými cestami, novými košeľami a prehnaným časom stráveným v kúpeľni. Taktiež si strážil mobil, pred príchodom domov všetky esemesky, volania a mailové správy starostlivo vymazal. Neexistovali žiadne dôkazy, ktorými by ho usvedčila. Zatiaľ sa nikto nesmie o nich dvoch dozvedieť a rozvláčať v médiách jeho meno.
   Albert Wolf chcel vstúpiť do politiky, a tak neváhal, keď dostal ponuku z vysokých kruhov, ktoré radšej ostávali v pozadí. Uspel v konkurencii ostatných snobských, pokryteckých a ctižiadostivých členov strany, hoci sa všetci tvárili, akoby boli kamarátmi od detstva, a stal sa ich lídrom. Mimomanželská avantúra by vyvolala medzi týmito postavičkami pohoršenie. Obraz dokonalého manželského páru, ktorý starostlivo vytváral nielen pred verejnosťou, ale aj u seba doma, by sa razom rozplynul. Nerád by vyvolal škandál skôr, než je to nutné. No a po voľbách, ako to býva na Slovensku zvykom, priznaním milenky môže v očiach voličov paradoxne ešte stúpnuť.
   Petra je ten správny typ. Reprezentatívny doplnok politika, droga, ktorá ho aktivuje. Láska k nej z neho urobila nadčloveka. Albert Wolf už zavetril úspech.
   Kariéra na prvom mieste...

   Potriasol hlavou, aby sa zbavil bolestnej spomienky, hoci vedel, že na niečo také sa zabudnúť nedá. Petra Brunovská je mŕtva. Naposledy, keď ju videl, bola živá, zdravá a nahá. Odišiel od nej v utorok večer a na druhý deň ju našli zavraždenú. Jej smrť vyvolala celý rad otázok, hystériu novinárov, paniku medzi politikmi a zvedavosť verejnosti.

   „Zaistili sme odtlačky prstov, eliminovali tie, ktoré nepatria obeti, ale nepodarilo sa nám ich spojiť s niekým z policajnej databázy. Páchateľom je osoba bez záznamu. Čaká nás dlhé vyšetrovanie. Vypočuli sme susedov, nikto si nič podozrivé nevšimol, žiaden pohyb cudzích ľudí ani nijaké zaparkované auto pred domom. Jednoducho nič. Ich výpovede nikam nevedú,“ vybavili sa mu slová vyšetrovateľa polície v ranných správach, už ani nevie, ktorej televízie, ale aj úškrnok na perách dcéry. Tvárila sa, že niečo hľadá v školskom batohu. Kontroluje zošity, perá, ceruzky, ale zreteľne videl, ako počúva, čo hovoria. Postrehol, že sa jej pery pohybujú, niečo si mrmle popod nos a poškuľujúc po obrazovke, prikyvuje.

   Albert pozrel znova do škatule a vtedy mu to došlo. Zmeravel.

„Panebože, hádam s tým nemá Lívia niečo spoločné?!“ priškrtene vykríkol, akoby mu niekto nečakane utiahol slučku okolo krku. Tvár mu osinela a škatuľka plná výstrižkov sa mu v rukách prevrátila. Noviny sa šuchotavo rozsypali po koberci...

                                                        1

 „Ten darebák si nepamätá meno svojho svokra? Čo mu urobili lobotómiu, že si nespomína, ako mu z teplého miestečka pridelil štátnu zákazku? To je čudné, nie? Pekne sa nám tento týždeň začína!“ Petra Brunovská sa rozhorčene zaprela do operadla kancelárskej stoličky. Z duše neznášala navoňaných klamárov, ktorí sa zo dňa na deň stali veľkopodnikateľmi. Podľa množstva gélu vo vlasoch by pokojne mohla odhadnúť aj výšku ich nahonobeného majetku.

   „Hlavne, že mu manželkin tatuško na smrteľnej posteli odkázal diár s kontaktmi na finančných žralokov a im podriadených politikov. Nepotrebuje vedieť, ako sa volá,“ zakontroval jej kolega Hugo Herman, redaktor a komentátor, a pritlačil si štýlové dioptrické okuliare k nosu.

   Sedeli v kancelárii redakcie týždenníka Fokus, ktorá sídlila v štvorizbovom byte starého meštianskeho domu v centre Bratislavy na Jakubovom námestí. Dve veľké miestnosti s trojmetrovými dverami a stropom niekde pri hviezdach náležali redaktorom, zvyšné dve menšie izby patrili šéfredaktorovi Erikovi Beniakovi a grafičke Marte Krátkej. Hala slúžila ako zasadačka.

   „Čo si mysleli, že prepojenie otca so zaťom nevyjde najavo?“ pokrútila Petra hlavou a naklonila sa nad klávesnicu. „Nebude sa im páčiť, čo o nich napíšem. Ľuďom, ktorí klamú, až sa im z huby práši, by mali vyrezať jazyk!“ dodala a prezrela si načrtnutú osnovu.

   „Raz ti niekto pre tie články vykrúti krk,“ v Hugovom hlase zaznela úprimná obava. Spoza monitora si ju nenápadne obzeral. Petra Brunovská bola ostrá ako britva, vyžarovala zo seba pozoruhodnú silu. Mal ju rád, ale Petra jeho pokusy o zblíženie prehliadala. Pokým sa rozhovor netýkal práce, pokojne mohol použiť náhodný generátor slov a rozprávať o hocičom, i tak ho nepočúvala. Bol jej ľahostajný. Neraz to na ňu skúšal, ale vždy sa mu zdalo, akoby tápal rukami pod kameňmi v studenej vode v nádeji, že sa mu podarí uloviť aspoň jednu drobnú rybku. Jedno vľúdne slovo a svet by bol hneď krajší. Musí niečo urobiť! Lenže čo?

   „Nemyslím svoje slová zle, chcem iba niektorým typom osviežiť pamäť. Kauza tejto štátnej zákazky je okrem iného jasným dôkazom toho, že každý páv má škaredý zadok,“ zasmiala sa.

   Petra vedela, že neraz balansuje na hrane, ale jej zmysel pre spravodlivosť bol silnejší než pud sebazáchovy. Milovala povznášajúci pocit úspechu, keď rezala do živého. Samozrejme, existovalo riziko, že jej kritické články môžu niekoho poriadne dožrať, ale časy, keď sa objednávali vraždy novinárov, považovala za minulosť. Kolegove poznámky brala s nadhľadom a rovnako sa naučila ignorovať aj jeho obdivné pohľady. Hugo bol pekný muž, fakt fešák, ale ju zajačikovia rýchlo omrzeli. Túžila po vplyvných mužoch, mocných, ktorí už vedia, ako zápasiť s týmto svetom. S mládencami v jej veku sa len nudila.

   Do týždenníka Fokus nastúpila iba pred rokom z open space pracoviska jedného z denníkov, kde ako roj agresívnych sršňov bzučali nielen ľudia, ale aj ustavične zapnutý televízor. Oproti tomu bola jej súčasná práca raj na zemi. Okamžite si ju obľúbila a neprekážal jej ani zatuchnutý pach starého bytu. Po čase si zvykla aj na vŕzgajúce parkety, obitý nábytok a špinavé okná, z ktorých bol výhľad na časť pokoseného trávnika blízkeho parku, kde kedysi stála busta boľševického vodcu Vladimíra Iľjiča Lenina. Vie o tom len z rozprávania starších obyvateľov, sama ju nikdy nevidela. Dôležité však pre ňu bolo, že v redakcii mala totálnu slobodu písania. Nemusela sa naháňať ako v denníku, kde publikovala tri príspevky za tri hodiny. Ale i tak sa s textami dlho nebabrala, túžila pristrihnúť krídelká čo najväčšiemu počtu niktošov, ako podvodníkov sama nazývala.

   Očami ešte raz preletela poznámky a pustila sa do písania. Ak sa chce popoludní stretnúť so svojím milencom, musí sa s článkom poponáhľať. Nevideli sa celý týždeň, pretože Albert Wolf bol mimo republiky, a ona, pochopiteľne, nemohla ísť s ním. A sobota s nedeľou boli tabu.

   Konečne je pondelok, povzdychla si šťastne. Kým iní nariekali nad prvým dňom v týždni, pre ňu bol najkrajší. Skončil sa víkend, ktorý ženatí chlapi trávia s rodinami, a teraz je na rade ona, aby si opäť odhryzla zo sladkého koláča.

   Jej priateľ žije dva paralelné životy, to si Petra veľmi dobre uvedomovala. Raz pozerá jedna žena na hodiny, kedy jej muž príde, a potom zas druhá. A on sa tvári, akoby sa iba rozhodoval medzi marhuľovým a jahodovým džemom. Marhuľový sa mu vidí prezretý a napriek tomu kyslý. A tak si pochutnával na lekvári z čerstvých lesných jahôd. Verila však, že čoskoro sa to zmení. Ako? Nechcela nad tým priveľmi premýšľať, hoci to často robievala.    

   Nikdy sa s Wolfovou ženou nestretla, ale Izabela sa nad nimi vznášala ako prízrak. Takmer každé rande ju Albert spomenul – Musím sa ponáhľať, lebo Izabela... Musím sa staviť v obchode, lebo Izabela... Cez víkend ideme s Izabelou... Postupne sa dozvedela, ako výborne Izabela varí, čo upiekla, že vie šiť, vyšívať, háčkovať, ba aj štrikovať. Má výborný vkus, neznáša neporiadok a nesúlad. Je nekonfliktná, nenáročná, nesebecká, nebojácna, neoblomná... Samé ne. Izabela je skrátka nekomplikovaná, a predsa ju Albert deň čo deň zrádza. Prečo?

   Petra nechcela zaujať miesto Albertovej ženy, chce nové, iné, krajšie a milujúce. Chce, aby sa Izabela o nich dozvedela, aby sa Albert musel medzi nimi rozhodnúť.

   Predstavila si, že jej príde Izabela vynadať, vyškriabať oči, opľuť ju či vytrhať vlasy. Zrúti sa, bude nariekať? Pripomenie jej dcéru, ktorej berie otca, a božie mlyny, ktoré melú pomaly, ale isto? Rovnaké scény často opisovali v románoch či stvárňovali vo filmových drámach. Tajne dúfala, že tá manželská by sa skončila v jej prospech.

   Odhrnula si vlasy z čela a zamyslela sa...

Wolf vtrhol do jej života ako víchor a od základov ho zmenil. Stretli sa v Piešťanoch na víkendovom sneme vznikajúcej strany, ktorá sa pripravovala na parlamentné voľby. Keďže nováčikom bolo jasné, že skutočná kampaň sa už nevedie na mítingoch v kultúrnych domoch a na námestiach, ale najmä na internete a v médiách, pozvali na akciu všetkých najvýznamnejších novinárov a topblogerov.

   Prišlo ich požehnane. Šéfredaktor Fokusu projektu strany neveril, ale pre istotu ju tam poslal urobiť rutinnú reportáž, aby im náhodou niečo neušlo.

   Alberta Wolfa, lídra strany a kandidáta na niektorú z politických funkcií, teda za predpokladu, že strana vo voľbách uspeje, poznala len z facebookových statusov. Osobné stretnutie s ním na ňu, na jej vlastné prekvapenie, neobyčajne zapôsobilo. Takmer celý večer sa rozprávali o politike, úspechu, disciplíne a zodpovednosti. Mali rovnaké názory, zdalo sa, že aj rovnaké ciele, akoby si navzájom čítali z hláv.  

  Petra sa pousmiala nad spomienkou a konečne sa pustila do písania. Keď bola hotová, pozorne si uložila všetky potrebné dokumenty na USB kľúč, aby mala istotu, že ich bude mať vždy poruke a nie v nejakej sieti. Nemala rada všetky tie virtuálne služby, o ich bezpečnosti vedeli len tí, čo ich naprogramovali. Riziko, že by ju okradli ako pred časom známeho novinára v Poľsku, ktorý prišiel o auto aj s notebookom, si nepripúšťala.

   „Musím ísť. Mám dnes jogu,“ oznámila Hugovi. Jednoduchou výhovorkou už dva mesiace maskovala tajné stretnutia s Albertom. Popoludňajšie hodiny jogy dvakrát do týždňa, sem-tam nejaký obed s respondentom, tlačové konferencie a prieskumy jej zabezpečovali dôveryhodné alibi.

   „Ak si poriadne nenatiahnem telo, nebude mi to celý týždeň myslieť,“ dodala a vstala.

   Huga zmienka o telocviku pichla v slabinách ako žeravý drôt. Pri pohľade na jej vyšportované telo si predstavil, ako by sa nad ním skláňala odetá v latexe a s bičíkom v ruke. Bol presvedčený, že ju nežná romantika nebaví. Tak rád by sa ňou nechal spútať a zatiahnuť do sadomasochistických hier...

  „Čo je, o čom snívaš?“

   Ihneď odvrátil zrak, zhrbil sa na stoličke a potlačil v sebe hriešne myšlienky. „Zvažujem, ktoré fotografie z koncertu vyberiem do čísla,“ zamumlal a bradou ukázal na monitor.

   „Zasa supluješ grafičkinu prácu?“

   „Marta na tieto veci nemá cit. Takto mám aspoň istotu, že vyberiem záber, ktorý vystihuje atmosféru benefičného koncertu, a nie tupý pohľad nejakej vycivenej celebrity.“

   „Česť tvojej statočnej práci!“ zasmiala sa Petra. Obliekla si dlhý kabát a cez plece prehodila tašku s notebookom. Prešla ku dverám a zamávala Hugovi na pozdrav: „Maj sa!“ Rýchlym krokom, bezstarostne hompáľajúc rukami, vydala sa domov. 

   Najradšej chodievala pešo, okrem toho by sa hľadaním parkovacieho miesta v centre len zdržiavala. Bývala iba o niekoľko križovatiek ďalej, v štvorpodlažnej bytovke postavenej ešte pred érou panelákov. Na každom poschodí sa nachádzali dva byty. Na kúpu toho svojho si vzala hypotéku. Ako držiteľka Novinárskej ceny nemala v banke najmenší problém, dokonca sa jej zdalo, že pomerne roztržitý bankový úradník ju čochvíľa požiada o fotografiu s podpisom. Doteraz sa zakaždým na tom uškrnie, keď si predstaví jeho pohľad.

   Oproti nej cez chodbu bývali akési študentky, ktoré sa poskladali na nájomné. Lepšiu spoločnosť si nemohla želať. Dievčatá neorganizovali žiadne party, na víkend zväčša odchádzali domov k rodičom mimo Bratislavy a poriadne ani netušili, kto je ich susedka. Žiadna seniorská mravnostná polícia!

   Len čo Petra dorazila domov, vyzula si pohodlné tenisky a odniesla notebook do pracovného kúta v obývačke. Momentálne ju zaujímali už len dve veci – vaňa a Albert v jej posteli. Mal by prísť okolo piatej.

Pridajte sa k autorom na Facebooku a budete mať novinky z prvej ruky.

Milan Buno, 8.1.2016