Paulo Coelho o legendárnej špiónke Mata Hari

Špiónka je fiktívny príbeh o osudovej, silnej a rozporuplnej žene, ktorá by si asi nikdy nepomyslela, že sa raz zmení na legendu.

Táto exotická tanečnica, ktorá šokovala a bavila publikum, sa čoskoro stala dôverníčkou a milenkou najbohatších a najvplyvnejších mužov svojich čias. Vzdialená Jáva, búrlivý secesný Paríž a Berlín v časoch 1. svetovej vojny sú miesta, kde si táto neskrotná žena bránila svoje sny o slobode a nezávislosti navzdory spoločenským predsudkom, hoci za to nakoniec draho zaplatila...

„Medzi nami, dôkazy, ktoré sme mali, boli také nehodnoverné,
 že by nestačili ani na potrestanie mačky.“

Paulo Coelho na základe mnohých nepublikovaných dokumentov zrekonštruoval biografiu slávnej špiónky prostredníctvom fiktívnych listov, ktoré napísala svojmu právnikovi z parížskeho väzenia Saint-Lazare a zanechala svojej dcére. Chcela, aby jej jediná dedička spoznala pravdu a pochopila dôvody, prečo sa rozhodla viesť intenzívny život plný dobrodružstva, lásky a intríg.

„Hoci všetky udalosti v  knihe Špiónka vychádzajú zo skutočnosti,“ vysvetľuje Paulo Coelho, „bol som nútený vymyslieť niektoré dialógy, zlúčiť určité scény, zmeniť poradie niekoľkých udalostí a vynechať všetko, čo som nepokladal za relevantné pre príbeh.“

Vypočujte si úryvok z knihy Špiónka.
Číta herečka Zuzana Jurigová Kapráliková:

Coelho čerpal aj z mnohých kníh, časopiseckých článkov a napríklad aj zo spisu Dossié Mata Hari, ktorého autorom je britská spravodajská služba. Zverejnili ho v roku 1999 a je prístupný na Coelhovej webovej stránke v plnom znení.

PREVINILA SA IBA TÝM,
ŽE BOLA NEZÁVISLÁ ŽENA

PAULO COELHO je považovaný za jedného z najvplyvnejších spisovateľov súčasnosti.
Pracoval ako divadelný herec a režisér, novinár a skladateľ, napokon zakotvil pri písaní. Koketoval so smrťou, znášal utrpenie, experimentoval s mágiou aj alchýmiou. Vyštudoval filozofiu a náboženstvo, náruživo čítal, stratil a znova našiel vieru, zažíval bolesti a radosti lásky. Pri hľadaní vlastného miesta pod slnkom objavoval odpovede na výzvy, ktorým čelíme všetci. Verí, že v každom z nás je dosť sily, aby si vybudoval svoj vlastný osud.
K jeho najúspešnejším dielam patrí Alchymista, najpredávanejšia brazílska kniha všetkých čias, ktorá sa vyše 400 týždňov držala na zozname bestsellerov novín New York Times. Z románovej tvorby tohto literárneho génia sa predalo 210 miliónov výtlačkov. Jeho diela boli preložené do 81 svetových jazykov, čím sa zaraďuje k najprekladanejším žijúcim autorom na svete.

Paulo Coelho je nositeľom viacerých prestížnych medzinárodných cien a vyznamenaní, napríklad Krištáľovej ceny z roku 1999, ktorú udeľuje Svetové ekonomické fórum, a francúzskeho štátneho vyznamenania Rytier Čestnej légie. Od roku 2002 je členom Brazílskej literárnej akadémie a v septembri 2007 ho vymenovali za posla mieru Spojených národov.

Objednajte si novinku Paula Coelha Špiónka.

Kto bola Mata Hari, ktorá istého sychravého dňa nastúpila do vlaku na jednej z mnohých parížskych železničných staníc a ani netušila, čo má pre ňu osud pripravené najbližšie; iba že ide do krajiny, kde sa hovorí rečou podobnou jej rodnej, preto by sa tam nemala stratiť?
Koľko mala rokov? Dvadsať? Dvadsaťjeden? Nemohla som mať viac ako dvadsaťdva, hoci podľa pasu, s ktorým som cestovala, som sa narodila 7. augusta 1876, a keď sa vlak pohol smerom do Berlína, noviny uvádzali dátum 11. júl 1914. Mne sa však nechcelo rátať, viac ma zaujímali udalosti spred dvoch týždňov. Krutý atentát v Sarajeve, kde prišiel o život arcivojvoda František Ferdinand a jeho elegantná manželka, ktorá sa previnila len tým, že stála vedľa neho, keď ten bláznivý anarchista vystrelil.
Nech je, ako chce, cítila som sa celkom iná než ostatné ženy vo vagóne.

Začítajte sa do novinky Paula Coelha Špiónka:

Tesne pred piatou ráno skupina osemnástich mužov – väčšinou dôstojníkov francúzskej armády – vyšla na druhé poschodie Saint-Lazare, parížskeho ženského väzenia. Kat, ktorý niesol fakľu a zapaľoval ňou svetlá, ich zaviedol k cele číslo 12.
            Väzenie spravovali mníšky. Otvorila im sestra Leonide a požiadala ich, aby počkali vonku, kým znovu vošla, škrtla zápalkou o stenu a rozsvietila svetlo vo vnútri. Potom zavolala ďalšiu sestru, aby jej pomohla.
            Sestra Leonide nanajvýš nežne a opatrne objala spiace telo, ktoré sa len s námahou prebúdzalo – akoby ju nič nezaujímalo. Keď sa zobudila, podľa svedectva sestier akoby sa prebrala z pokojného spánku. Nerozrušilo ju, ani keď sa dozvedela, že žiadosť o milosť, ktorú pred niekoľkými dňami adresovala prezidentovi, bola zamietnutá. Ťažko povedať, či cítila smútok, alebo úľavu, že sa blíži koniec.
            Na pokyn sestry Leonidy vošiel do cely páter Arbaux s kapitánom Bouchardonom a advokátom doktorom Clunetom. Väzenkyňa odovzdala advokátovi dlhý závet, ktorý písala celý týždeň, a dve sivé obálky s výstrižkami.          
Mala na sebe čierne hodvábne pančuchy – čo za daných okolností vyzeralo dosť bizarne – obula si topánky na vysokom opätku, ozdobené hodvábnymi mašľami, a keď vstala z postele, zvesila z vešiaka v kúte cely kožuch, čo jej siahal až po členky a rukávy aj golier mal ušité z iného druhu kožušiny, azda líšky. Obliekla si ho na ťažké hodvábne kimono, v ktorom spala.
            Čierne vlasy mala rozstrapatené; starostlivo si ich učesala a zopla na šiji. Nasadila si plstený klobúk, ktorý si uviazala pod bradou hodvábnou stuhou, aby jej ho na otvorenom priestranstve, kam ju viedli, neodniesol vietor.
            Pomaly sa sklonila a zdvihla čierne kožené rukavice. Potom sa ľahostajne obrátila k mužom, čo práve vošli, a pokojne riekla: „Som pripravená.“
            Všetci vyšli z cely väzenia Saint-Lazare a vykročili k autu, čo tam čakalo s bežiacim motorom, aby ich odviezlo na miesto, kde bola pripravená popravná čata.
            Auto prechádzalo ulicami ešte spiaceho mesta nepovolenou rýchlosťou a mierilo ku kasárňam vo Vincennes, kde predtým stála pevnosť, ktorú v roku 1870 zničili Nemci.
            O dvadsať minút auto zastalo a sprievod vystúpil. Mata Hari vyšla posledná.
            Vojaci už boli nastúpení a pripravení na popravu. Čatu tvorilo dvanásť zuávov. Posledný v rade stál dôstojník s vytaseným mečom.
            Kým sa páter Arbaux obklopený sestrami rozprával s odsúdenou, francúzsky poručík pristúpil k nim, vystrel ruku s bielou šatkou k jednej zo sestier a povedal: „Prosím, zastrite jej oči.“
            „Musím si to dať?“ opýtala sa Mata Hari s očami upretými na šatku.
            Advokát Clunet spýtavo pozrel na poručíka.
            „Len ak budete chcieť, nie je to povinné,“ odvetil.
            Matu Hari nespútali ani jej nezaviazali oči; pokojne hľadela na svojich katov, až kým páter, sestry a advokát neodstúpili.
            Veliteľ popravnej čaty, ktorý dával pozor, aby jeho muži nenazreli do pušiek – bolo zvykom dať do jednej slepý náboj, aby ktorýkoľvek z nich mohol vyhlásiť, že nevypálil smrtiaci výstrel –, sa pomaly uvoľňoval. Čoskoro bude po všetkom.
            „Pripraviť sa!“
            Dvanásti muži zaujali pevný postoj a opreli si pušky o plecia.
            Mata Hari ani okom nemihla.
            Veliteľ si stal na miesto, odkiaľ ho videli všetci vojaci, a zdvihol meč.
            „Namieriť!“
            Žena pred nimi ďalej ľahostajne stála, nedávala najavo žiadny strach.
            Meč klesol a opisujúc oblúk preťal vzduch.
            „Páľ!“
            Slnko, ktoré už vystúpilo nad horizont, osvetlilo plameň a pásik dymu, čo sa zdvihol z pušiek, keď zahrmela spŕška výstrelov. Vojaci vzápätí rytmickým pohybom zložili pušky na zem.
            Mata Hari stála ešte zlomok sekundy. Nezomrela ako ľudia vo filmoch. Nespadla dopredu ani dozadu, nezdvihla ruky nad seba ani do strán. Akoby omdlela, telo zostalo vzpriamené, hlava vztýčená, oči otvorené. Jeden z vojakov odpadol.
            Potom sa jej podlomili kolená, telo spadlo doprava, pokrčené nohy stále prikrýval kožuch. Zostala nehybne ležať s tvárou obrátenou k oblohe.
            Tretí dôstojník – v sprievode poručíka – vybral revolver z puzdra na hrudi a vykročil k nehybnému telu.
            Sklonil sa, priložil hlaveň k špiónkinmu spánku, dával si však pozor, aby sa ho nedotkol. Potom natiahol kohútik a guľka prevŕtala mozog. Obrátil sa k prítomným a slávnostným hlasom oznámil: „Mata Hari je mŕtva.“

Prvá časť

VÁŽENÝ PÁN DOKTOR CLUNET,
neviem, čo sa stane koncom tohto týždňa. Vždy som bola optimistka, ale čoraz väčšmi sa ma zmocňuje trpkosť, pocit osamelosti a smútok.
            Ak všetko dopadne, ako dúfam, tento list nikdy nedostanete. Omilostia ma. Napokon, celý život som si pestovala vplyvných priateľov. List si nechám, aby si ho jedného dňa prečítala moja dcéra a zistila, kto bola jej matka.
            Ak sa však mýlim, nemám veľkú nádej, že tieto riadky, ktoré pohltili môj posledný týždeň na tomto svete, sa uchovajú. Vždy som bola realistka a viem, že keď advokát uzavrie prípad, pustí sa do ďalšieho a neobzerá sa späť.
            Tuším, čo sa stane. Máte plno práce, a teraz ste sa navyše preslávili tým, že ste obhajovali vojnovú zločinku. Na dvere vám bude klopať množstvo ľudí, budú prosiť o vaše služby. Aj keď ste prehrali, urobili ste si obrovskú reklamu. Objavia sa novinári, budú chcieť poznať vašu verziu faktov, budete navštevovať najdrahšie reštaurácie v meste a kolegovia na vás budú hľadieť s úctou i žiarlivosťou. Viete, že proti mne nikdy nenašli priamy dôkaz – len sfalšované dokumenty – nikdy však nebudete môcť verejne priznať, že ste nechali zomrieť nevinného človeka.
            Nevinného? To možno nie je presné slovo. Odkedy som prišla do tohto mesta, ktoré tak milujem, nikdy som nebola nevinná. Myslela som si, že môžem manipulovať s tými, čo chceli odhaliť štátne tajomstvá, myslela som si, že Nemci, Francúzi, Angličania či Španieli nikdy neodolajú žene ako ja – a napokon manipulovali oni so mnou. Unikla som pred zločinmi, ktoré som naozaj spáchala: najväčšmi som sa previnila tým, že som bola emancipovaná, nezávislá žena vo svete, ktorému vládnu muži. Odsúdili ma za špionáž, a dostala som sa len ku klebetám v salónoch vysokej spoločnosti.
            Áno, urobila som z týchto klebiet „tajomstvá“, lebo som túžila po moci a peniazoch. Ale všetci, čo ma dnes odsudzujú, vedeli, že nehovorím nič nové.
            Škoda, že sa to nikto nikdy nedozvie. Tieto obálky si nájdu miesto v zaprášenom archíve plnom ďalších procesov, odkiaľ ich vyberú hádam až vtedy, keď sa váš následník či následník následníka rozhodne uvoľniť priestor a vyhodiť staré prípady.
            Vtedy už moje meno bude zabudnuté, nepíšem však preto, aby si ma zapamätali. Usilujem sa pochopiť sama seba. Prečo? Ako to, že ženu, ktorá za tie dlhé roky dosiahla všetko, čo chcela, odsúdia na smrť za takú maličkosť?
            V tejto chvíli sa dívam na svoj život a uvedomujem si, že pamäť je rieka tečúca dozadu.
            Spomienky sú plné rozmarov, obrazov udalostí, ktoré sme prežili, a tie nás môžu stále dusiť aj úplnou maličkosťou, bezvýznamným šumom. Do cely mi stúpa vôňa práve pečeného chleba, pripomína mi dni, keď som slobodne chodila po kaviarňach, a to ma ničí viac ako strach zo smrti a samoty, v akej sa nachádzam.
            Spomienky so sebou prinášajú démona menom Melanchólia. Ach, ukrutný démon, ktorému neviem uniknúť. Počuť spev spoluväzenkyne, sem-tam dostať list od ctiteľov, čo mi nikdy nepriniesli ruže či jazmín, spomenúť si na udalosť z konkrétneho mesta, ktorú som si predtým ani neuvedomila, a teraz je to jediné, čo mi zostáva z tej či onej krajiny, ktorú som navštívila.
            Spomienky vždy zvíťazia a s nimi prichádzajú ešte strašnejší démoni ako Melanchólia: výčitky svedomia, moje jediné družky v tejto cele okrem sestier, čo sa občas rozhodnú vojsť na kus reči. Nehovoria o Bohu ani ma neodsudzujú za to, čo spoločnosť nazýva „hriechy tela“. Zväčša vyrieknu len jedno – dve slová, a zo mňa sa hrnú spomienky, akoby som sa chcela vrátiť v čase a ponárala sa do rieky tečúcej dozadu.
            Jedna z nich sa ma spýtala: „Keby ti dal Boh druhú šancu, urobila by si všetko inak?“          Prisvedčila som, ale v skutočnosti si nie som istá. Viem iba, že moje srdce je dnes mesto duchov osídlené vášňami, nadšením, samotou, hanbou, hrdosťou, zradou i smútkom. Neviem im uniknúť, ani keď sa oddám sebaľútosti a ticho plačem.
            Som žena, ktorá sa narodila v nesprávnej dobe, a s tým sa nedá nič robiť. Neviem, či si budúcnosť na mňa spomenie, no keby áno, nech ma nevidia ako obeť, ale ako človeka, ktorý smelo kráčal vpred a nebojácne zaplatil cenu, ktorú mu za to vyrubili.

POČAS JEDNEJ Z NÁVŠTEV VIEDNE som spoznala istého pána, ktorý sa v Rakúsku tešil veľkej obľube. Volal sa Freud – nespomínam si na krstné meno – a ľudia ho milovali, lebo im vrátil nádej, že sme všetci nevinní; svoje chyby môžeme v skutočnosti pripisovať rodičom.
Pokúšam sa zistiť, v čom pochybili, ale nemôžem viniť rodinu. Adam Zelle a Antje mi poskytli všetko, čo sa dalo kúpiť za peniaze. Vlastnili klobučníctvo, investovali do ropy, prv ako si ľudia uvedomili jej význam, umožnili mi štúdium na súkromnej škole, hodiny tanca aj jazdectva. Keď ma začali označovať za „radodajku“, otec napísal knihu na moju obranu – čo nemal robiť, pretože takýto život mi dokonale vyhovoval a jeho slová pritiahli ešte väčšiu pozornosť na obvinenia z prostitúcie a klamstiev.
Áno, bola som prostitútka – ak tak vnímate niekoho, kto získava šperky a láskavosti za nehu a pôžitok. Áno, bola som klamárka, ale taká notorická a impulzívna, že som často zabudla, čo som povedala, a vynakladala som obrovské duševného úsilie na nápravu vlastných omylov.
Nemôžem viniť rodičov z ničoho, hádam len z toho, že som sa narodila v nesprávnom meste, v Leeuwardene, o ktorom väčšina mojich holandských krajanov ani nepočula, kde sa nedialo vôbec nič a dni boli jeden ako druhý. Už ako mladé dievča som zistila, že som pekná, a kamarátky sa na mňa chceli podobať.
V roku 1889 sa osud mojej rodiny zvrtol – Adam zbankrotoval, Antje ochorela a o dva roky nato zomrela. Nechceli, aby som bola svedkom ich biedy, a poslali ma do školy v druhom meste, Leidene, pevne rozhodnutí, že potrebujem najlepšie vzdelanie, aby som sa mohla stať učiteľkou v materskej škole a čakať na manžela, ktorý sa o mňa postará. V deň odchodu si ma mama zavolala a dala mi balíček semienok: „Zober si ich so sebou, Margaretha.“
Margaretha, Margaretha Zelle, to bolo moje meno, ktoré sa mi z duše protivilo. Nosilo ho nespočetné množstvo dievčat, ktoré takisto pomenovali po slávnej a uznávanej herečke.
Opýtala som sa mamy, na čo to je. „Sú to semienka slnečníc. Čo je však dôležitejšie, môžeš sa od nich niečo naučiť. Vždy to budú slnečnice, aj keď ich teraz nerozoznáš od iných kvetov. Akokoľvek by chceli, nikdy z nich nebudú ruže či tulipány, symbol našej krajiny. Keď sa rozhodnú poprieť vlastnú existenciu, čaká ich neradostný život a smrť. Preto sa nauč niesť svoj osud s radosťou, nech je akýkoľvek. Kvety v rozpuku vystavujú svoju krásu a každý ich obdivuje. Neskôr zomrú a zanechajú semienka, aby ďalší pokračovali v Božom diele.“
Vložila semienka do vrecúška, ktoré pred niekoľkými dňami napriek chorobe starostlivo utkala. „Kvety nás učia, že nič nie je večné, krása ani skon, lebo po sebe zanechajú nové semienka. Spomeň si na to, keď pocítiš radosť, bolesť či smútok. Všetko sa pominie, zostarne, zomrie a znovu sa narodí.
Koľko búrok muselo nado mnou prehrmieť, kým som to pochopila? V tej chvíli mi jej slová nič nehovorili; nevedela som sa dočkať, kedy uniknem z toho zadúšajúceho mesta, kde sa plynúce dni a noci od seba ničím nelíšili. Dnes, keď píšem tieto riadky, viem, že mama hovorila aj sama o sebe. „Aj najvyššie stromy vyrastajú z takýchto maličkých semienok. Zapamätaj si to a nesnaž sa predbehnúť čas.“
Pobozkala ma na rozlúčku a otec ma zaviedol na železničnú stanicu. Cestou sme takmer neprehovorili.

SKORO VŠETCI MUŽI, KTORÝCH SOM SPOZNALA, ma zahŕňali šperkami, priniesli mi potešenie i spoločenské postavenie a nikdy som neoľutovala, že sme sa stretli. Okrem prvého, riaditeľa školy, ktorý ma znásilnil ako šestnásťročnú.
Zavolal ma do svojho kabinetu, zamkol dvere, vopchal mi ruku medzi nohy a začal sa ukájať. Najprv som chcela ujsť, opatrne som mu vysvetľovala, že nie je vhodný čas, on však mlčal. Odhrnul zo stola niekoľko papierov, obrátil ma na brucho a naraz do mňa vnikol, akoby sa niečoho bál, akoby mal strach, že niekto vojde a prichytí ho.
            Počas jedného rozhovoru ma mama naučila, že k „dôvernostiam“ s mužom môže dôjsť, len ak sa dvaja ľúbia a ich láska pretrvá celý život. Vyšla som z kabinetu zmätená a vystrašená, rozhodnutá nikomu neprezradiť, čo sa stalo, až kým jedno z dievčat nenačalo túto tému, keď sme v skupinke debatovali. Vraj sa to už prihodilo ďalším dvom, komu sme sa však mohli sťažovať? Hrozilo, že nás vyhodia zo školy a budeme sa musieť vrátiť domov, kde by sme nemohli vysvetliť, čo sa prihodilo, tak nám zostávalo len mlčať. Útechou mi bolo, že som nebola sama. Neskôr, keď som sa preslávila v Paríži ako tanečnica, dievčatá príhodu s riaditeľom rozpovedali ďalším, a čoskoro to vedel celý Leiden. Riaditeľ bol už v dôchodku a nik sa neodvážil spomenúť to pred ním. Práve naopak! Niektorí mu dokonca závideli, že bol prvým chlapom veľkej divy.
Odvtedy som si začala spájať sex s čímsi mechanickým, s čímsi, čo nemá nič spoločné s láskou.
Leiden bol však ešte horší ako Leeuwarden. Bola tu známa škola zameraná na vzdelávanie dievčat, ktoré sa mali stať učiteľkami v materskej škole, les, čo viedol k ceste, ľudia, ktorí nemali čo robiť, a tak pchali nos do života druhých, a nič viac. Raz, keď som chcela zahnať nudu, začala som čítať inzeráty v novinách zo susedného mesta. Stálo tam:

Rudolf MacLeod, dôstojník holandskej armády škótskeho pôvodu, v súčasnosti slúžiaci v Indonézii, hľadá mladú ženu, ktorá má záujem o vydaj a život v zahraničí.

To bolo moje vykúpenie! Dôstojník. Indonézia. Neznáme moria a exotické krajiny. Už som mala po krk konzervatívneho, kalvínskeho Holandska, plného predsudkov a nudy. Odpovedala som na inzerát a pridala aj fotku, najlepšiu a najzvodnejšiu, čo som mala. Netušila som, že to bol len žart kapitánovho priateľa a že môj list prišiel ako posledný spomedzi šestnástich.
Prišiel na schôdzku, akoby sa chystal na vojnu: kompletná uniforma s mečom zaveseným na ľavom boku, dlhé napomádované fúzy mali zjavne zakryť škaredú tvár a neokrôchanosť.
Na prvom stretnutí sme sa rozprávali o bežných veciach. Modlila som sa, aby prišiel znovu, a moje modlitby boli vyslyšané; o týždeň nato sa objavil zasa. Kamarátky mi závideli a riaditeľ si zúfal, možno si robil nádeje, že sa ešte zopakuje deň, keď sa so mnou zamkol v kabinete. Všimla som si, že z kapitána cítiť alkohol, ale nepripisovala som tomu význam. Myslela som si, že je nervózny zo stretnutia s mladou dievčinou, ktorá bola podľa všetkých kamarátok najkrajšia z triedy.
Na tretej schôdzke ma požiadal o ruku. Indonézia. Armádny kapitán. Cesty po cudzine. Čo iné môže chcieť mladé dievča od života?
„Vydáš sa za muža staršieho o dvadsaťjeden rokov? Vie, že už nie si panna?“ opýtalo sa ma jedno z dievčat, ktoré malo rovnakú skúsenosť s riaditeľom školy.
Mlčala som. Vrátila som sa domov, on požiadal o moju ruku, ako sa patrí, moja rodina si požičala od susedov na výbavu a 11. júla 1895, tri mesiace po tom, čo som si prečítala inzerát, sme sa zobrali.

Milan Buno, 16.11.2016