Odolá bezohľadnému zhýralcovi?

Bezohľadný darebák je prvou časťou novej série historických romancí Osudy rodu Ravenelovcov. Opäť sa zoznámime s postavami, na ktoré tak skoro nezabudneme. Očarujúci a presvedčivý príbeh z viktoriánskeho obdobia, zmyselný a pútavý. Triumfálny návrat majsterky historických romanci s príbehom, na aký sú jej fanúšičky zvyknuté, napísal v recenzii Booklist.

Objednajte si romancu Bezohľadný darebák.

Devon Ravenel má povesť nemravníka, ktorého čaru jednoducho nemožno odolať. Nečakane sa stáva dedičom panstva a titulu. Prestížne postavenie v spoločnosti však ide ruka v ruke s nechcenými povinnosťami. Devon sa tak nevyhne zodpovednosti ani viacerým nepríjemným prekvapeniam.

Jeho panstvo sa topí v dlhoch a sídlo obývajú tri sestry zosnulého grófa, mladé dámy bez príjmu a vena. Spoločnosť im robí Kathleen, lady Trenearová, krásna mladá vdova. Jej bystrý úsudok a odhodlanie narazia na Devonovu nebezpečnú povahu. Kathleen vie, že zhýralcovi nemôže veriť, no ich vzájomná príťažlivosť sa nedá poprieť. Devon sa zaprisahá, že urobí všetko pre to, aby mu patrila. Kathleen sa márne bráni jeho prefíkanému zvádzaniu.

Dokáže si ho udržať od tela a odolá bezočivému darebákovi?

Začítajte sa do 1.kapitoly novinky Bezohľadný darebák:

Hampshire, Anglicko august 1875

            „Len diabol vie, prečo si mám zničiť život!“ vyštekol Devon Ravenel. „A to iba preto, lebo nenávidený bratranec spadol z koňa.“
            „Nazývajme veci pravými menami. Theo nespadol,“ opravil ho mladší brat Weston. „Zhodil ho kôň.“
            „To úbohé zviera ho očividne nemohlo strpieť. Presne ako ja.“ Devon nervózne pochodoval po prijímacej miestnosti. „Ak by si pri páde nezlomil väz, s radosťou by som mu ho sám dogniavil.“
            West si ho pobavene premeral. „Nechápem, ako sa môžeš sťažovať. Veď si práve zdedil titul a s ním statok v Hampshire, pozemky v Norfolku, dom v Londýne...“
            „Zverený majetok. Prepáč, že neskáčem od radosti... Pôdu ani nehnuteľnosti nevlastním, preto ich nepredám.“
            „Možno by sa zverenstvo dalo zrušiť. Záleží, ako bolo dohodnuté. Všetkého by si sa potom zbavil a celá záležitosť by sa uzavrela.“
            „Daj Bože.“ Devon zaletel pohľadom k plesnivému rohu miestnosti a znechutene odvrátil tvár. „Nikto so zdravým rozumom nemôže očakávať, že sa sem nasťahujem. Veď je to ruina!“
            Prvý raz v živote sa bratia ocitli na Eversby Priory, rodinnej usadlosti, ktorú postavili ich predkovia na mieste kláštornej budovy a kostola. Devonovi pripadol majetok krátko po bratrancovej smrti. Tri mesiace sa odhodlával uzrieť dedičstvo, s ktorým súvisela kopa starostí. Už dlhšie však nemohol pred nimi zatvárať oči.
            Zatiaľ si prezrel len prijímaciu miestnosť a vstupnú halu – časti sídla, z ktorých by mali byť návštevníci najväčšmi unesení. Koberce boli zošliapané, nábytok obitý, steny fľakaté a popraskané. Nič nenasvedčovalo, že by bol zvyšok sídla v lepšom stave.
            „Treba to opraviť,“ pripustil West.
            „Treba to zrovnať so zemou!“
            „Až také zlé to nie je...“ chlácholil ho West, keď odrazu vykríkol. Preboril sa pod ním koberec. Odskočil nabok a neveriaco hľadel na jamu pred sebou. „Dočerta, a to je čo?!“
            Devon sa zohol a nadvihol roh koberca. Odkryl prehnitú podlahu. Pokrútil hlavou a koberec pustil. Pristúpil k vitráži. Olovené pásky spájajúce jednotlivé okenné tabule v tvare kosoštvorca sa rozpadávali. Pánty a kovanie rozožrala hrdza.
            „Prečo to niekto neopraví?“ nechápal West.
            „Očividne preto, lebo by chcel za to peniaze.“
            „Ako to? Panstvo má rozlohu osemtisíc hektárov! Čo nájomcovia a každoročná úroda?“
            „Farmárčenie už nevynáša.“
            „V Hampshire?“
            Devon sa na brata zamračil a znova sa otočil k oknu. „Kdekoľvek.“
            Vonku sa všetko zelenalo. Ako na vidieku. Pozemkom sa tiahol precízne zastrihnutý živý plot v kvete. No kdesi za malebnými zhlukmi chalúpok so slamenými strechami, ďaleko za úrodnými lánmi a starobylými lesmi, sa kládli tisíce kilometrov koľajníc. Mali čeliť náporu lokomotív a vozňov. Rýchlejšie než huby po daždi rástli v celom Anglicku nové fabriky a továrenské mestá. Na svoju veľkú smolu zdedil Devon titul práve v období, keď priemyselná vlna nekompromisne hubila aristokratické tradície a spôsob života vyvolených.
            „A to vieš odkiaľ?“ čudoval sa brat.
            „West, veď si to čvirikajú aj vrabce na streche! Cena obilia prudko klesla. Kedy si naposledy držal v rukách noviny? V klube a v hostincoch sa o ničom inom nehovorí.“
            „Tej téme som nevenoval pozornosť,“ znela Westova tvrdohlavá odpoveď. Sťažka klesol na stoličku a trel si spánky. „Nepáči sa mi to. Predsa sme sa dohodli, že nič nebudeme brať vážne!“
            „Viem, no smrť a chudoba majú vzácny dar vziať človeku úsmev z tváre.“ Devon sa oprel čelom o okennú tabuľu. „Zbožňujem pohodlný život... predstavu, že nemusím pohnúť ani prstom,“ namrzene sa žaloval. „No teraz nesiem bremeno zodpovednosti,“ vyslovil, akoby bral Božie meno nadarmo.
            „Poradím ti, ako sa ho striasť.“ West zalovil v kabáte a z vnútorného vrecka vytiahol striebornú čutoru. Odzátkoval ju a poriadne si logol.
            Devon spýtavo zdvihol obočie. „Nie je na to trochu zavčasu? Pri obede sa ti bude pliesť jazyk.“
            „Nie, ak začnem už teraz.“ West si znovu odpil.
            Neviazanosť dobehla mladšieho brata, ustarane si pomyslel Devon. West bol vysoký a pekný muž. Mal dvadsaťštyri rokov a bol veľmi bystrý. Rozum však zámerne používal len zriedka. Za posledný rok sa mu intenzívne pitie nepekne vpísalo do tváre. Očerveneli mu líca, vystúpil podbradok, vylialo sa brucho. Hoci sa Devon zaviazal, že sa bratovi nebude miešať do ľúbostných dobrodružstiev, premýšľal, či by si s ním nemal vážne pohovoriť o jeho nasávaní. Nechcená rada by však mladšieho brata dozaista rozčúlila.
            West strčil čutoru naspäť do vrecka kabáta. Zopol dlane a ponad končeky prstov hľadel na Devona. „Musíš sa dostať k peniazom a splodiť potomka. Oboje vyrieši bohatá manželka.“
            Devon zbledol. „Dobre vieš, že sa nikdy neožením.“ Poznal svoje hranice, na manželstvo a rodičovstvo nebol predurčený. Pri predstave, že by sa zopakovala paródia jeho detstva, v ktorej by hral hlavnú rolu bezcitného rodiča, sa mu zježili chlpy na tele. „Po mojej smrti si ďalší na rade,“ poznamenal.
            „Naozaj si myslíš, že ťa prežijem?“ zasmial sa West. „So všetkými neresťami?“    „Mám ich práve toľko.“
            „Áno, ale ja som oveľa zanietenejší, pokiaľ ide o tie moje.“
            Devon sa zaškľabil.
            Kto by predpokladal, že zo široko rozvetveného rodu Ravenelovcov budú oni dvaja poslední v celej línii? Ich pokolenie sa tiahlo už od čias dobytia Anglicka Normanďanmi. Žiaľ, Ravenelovci boli odjakživa priveľmi temperamentní a horliví. Nikdy neodolali pokušeniu, páchali jeden hriech za druhým, pohŕdali každou cnosťou. To spôsobilo, že zomierali skôr, než sa stihli rozmnožiť. Z celého rodu zostali už len dvaja.
            Hoci sa Devon a West narodili do nóbl rodiny, nikdy sa nezžili so šľachtou. Aristokracia mala svoj vlastný svet. Do jej najvyšších vrstiev neprenikla ani jej vlastná krv, pokiaľ sa netešila dôležitosti. V zložitých pravidlách a rituáloch, ktorými sa šľachta vyčlenila od bežných smrteľníkov, sa Devon vyznal len okrajovo. S istotou však vedel, že panstvo Eversby nie je nijaká výhra, lež pasca. Už ďalej nebolo schopné uživiť sa. Pripraví ho o skromný ročný výnos zo správy majetku, zrazí ho na kolená a potom potopí aj mladšieho brata.
            „Nechajme Ravenelovcov zmiznúť zo sveta,“ navrhol Devon. „Sme zloduchovia a vždy sme takí boli. Koho už bude trápiť, či náš rod vyhynie?“
            „Služobníctvo a nájomcovia by mohli namietať proti strate zárobku a strechy nad hlavou,“ vecne poznamenal West.
            „Všetci do jedného sa môžu obesiť! Poviem ti, čo urobím. Najskôr si zbalia kufre vdova po Theovi a jeho sestry. Nie je z nich nijaký osoh.“
            „Devon...“ znepokojene ho oslovil brat.
            „A potom nájdem spôsob, ako sa zbavím zverenstva. Panstvo rozdelím a rozpredám. A keď to nepôjde, vyrabujem z domu všetky cennosti a sídlo zrovnám so zemou. Aspoň niečo zarobím na kameni.“
            „Devon!“ West ukázal na dvere. Na prahu stála drobná štíhla žena v smútočných šatách.
            Manželka zosnulého Thea. Bola dcérou lorda Carberyho, írskeho šľachtica, ktorému patril žrebčín v Glengarrife. S Theom boli zosobášení krátke tri dni, keď prišiel o život. Ešte neutíchli ani svadobné zvony a nasledovala krutá rana osudu. K nešťastiu došlo pred troma mesiacmi. Devonovi zišlo na um, že ako jeden z posledných žijúcich členov vymierajúcej dynastie by jej mal listom vyjadriť úprimnú sústrasť. No tú myšlienku nikdy neuskutočnil. Zostala mu v hlave ako zrnko prachu na fazónke kabáta.
            Možno by jej kondolenciu zaslal, keby nebolo nevraživosti, ktorú cítil k jej zosnulému manželovi. Život sa k Theovi zachoval v mnohom veľmi štedro. Obdaril ho bohatstvom, mocou a krásou. No Theo si nič z toho nevážil. Správal sa povýšenecky, bol bitkár a tyran. Kiežby bol Devon k jeho urážkam a provokáciám väčšmi nevšímavý! No len čo sa ocitli s Theom spolu, hneď si skočili do vlasov. Klamal by, keby tvrdil, že bratrancovu smrť oplakal. Neľutoval, že ho už neuvidí.
            Theova manželka súcit nepotrebovala. Bola mladá a bezdetná. Navyše jej pripadlo vdovské veno, a tak sa mohla poľahky opäť vydať. O jej kráse kolovali chýry, no hustý čierny závoj ju zahalil do oparu temnoty. Jedna vec však bola nad slnko jasnejšia: po tom, čo si práve vypočula, jej Devon nebude stáť ani za pohľad. Bolo mu to jedno.
            Obaja sa uklonili. Vdova im poklonu apaticky odplatila. „Vitajte, môj pane. Vítam vás, pán Ravenel. Zoznam vybavenia domácnosti vám poskytnem čo najskôr, aby ste rabovali organizovane.“ Hlas mala zvučný. Z ostrých slabík sršala nenávisť.
            Devon zbystril, keď k nim podišla. Na jeho vkus bola príliš vychudnutá – prútik pod vrstvami smútočných šiat. Ale jej póza a vedomé pohyby boli strhujúce. Navonok pôsobila pokojne, no predsa len vyžarovala jemnú rozkolísanosť.
            „Prijmite úprimnú sústrasť nad stratou vášho manžela,“ vyslovil Devon.
            „Ja vám zase blahoželám k zisku.“
            Devon sa zamračil. „Ubezpečujem vás, že po titule vášho manžela som nikdy nebažil.“
            „To môžem potvrdiť,“ zapojil sa do rozhovoru West. „Lamentoval nad tým celou cestou z Londýna.“
            Devon prebodol brata pohľadom.
            „Komorník Sims vás prevedie po dome a ukáže vám okolie,“ oznámila im vdova. „Keďže zo mňa nie je nijaký osoh, ako ste poznamenali, vrátim sa do svojej izby a začnem sa baliť.“
            „Lady Trenearová,“ úsečne ju oslovil Devon, „zrejme sme nezačali najpriateľskejšie. Ospravedlňujem sa, ak som sa vás dotkol.“
            „Nemusíte sa ospravedlňovať, môj pane. Nič iné ako urážky som od vás ani nečakala.“ Prv než mohol Devon niečo namietať, znovu sa ujala slova. „Smiem sa vás spýtať, ako dlho hodláte pobudnúť na panstve Eversby?“
            „Predpokladám, že dve noci. Pri večeri by sme mohli prebrať...–“
            „Obávam sa, že ani ja, ani moje švagriné s vami nezasadneme za jeden stôl. Pre smútok večeriame osamote.“
            „Grófka –“
            Nevšímala si ho a bez slova sa zvrtla na odchod. Ani sa neuklonila.
            Devon stál ako obarený a nenávistne na ňu hľadel. Kypel v ňom jed. Toto si k nemu ešte žiadna žena nedovolila! Len tak-tak sa ovládol, aby nevybuchol. Ako ho môže viniť zo situácie, v ktorej sám nemá na výber?
            „Čím som si to zaslúžil?“ nechápal.
            West skrútil ústa do grimasy. „Žeby rozhodnutím vysťahovať ju a dom zrovnať so zemou?“
            „Ospravedlnil som sa jej!“
            „Ženám sa nikdy neospravedlňuj. Len tým zdôrazníš, že si sa mýlil, a ich to väčšmi naštartuje.“
            Nech sa tu prepadne na mieste, keby jej mal také správanie tolerovať! Namiesto toho, aby mu ponúkla pomoc, ukazuje naňho prstom! Smútok-nesmútok, vdova dostane príučku!
            „Musím sa s ňou pozhovárať,“ vyštekol Devon.
            West si vyložil nohy na čalúnenú pohovku, natiahol sa a pod hlavu si dal vankúš. „Zobuď ma, keď skončíte.“
            Devon vybehol z miestnosti a rezko naťahoval krok vdove v pätách. Zahliadol ju na konci chodby. Šaty a závoj sa jej vlnili, ako sa náhlila plnou parou vpred. Pripomínala pirátsku loď.
            „Počkajte,“ zvolal na ňu. „Nemyslel som to tak.“
            „Ale áno.“ Zastala a prudko sa otočila. „Zaumienili ste si zničiť panstvo a odkaz svojich predkov! A to len preto, že ste bezohľadný sebec!“
            Zastal pri nej, ruky zovreté v päsť. „Pochopte,“ odmerane hlesol, „dosiaľ som spravoval len apartmán s terasou a porúčal gazdinej, komorníkovi a jednému koňovi. A teraz sa odo mňa očakáva, že sa postarám o zdevastované panstvo s viac než dvoma stovkami nájomných fariem. Domnievam sa, že si to zasluhuje prinajmenšom zamyslenie. Ak nie rovno pochopenie.“
            „Chudáčik! Aké to len musí byť pre vás úmorné, aké nepríjemné myslieť na niekoho iného než na seba!“ Vyštekla, čo mala na jazyku, a zvrtla sa na odchod. Pri klenutom výklenku v stene, do ktorého sa umiestňujú sochy alebo iné umelecké diela, nečakane zastala.
            Devon ju mal v hrsti. Natiahol ruky a zahatal jej cestu. Počul, ako lapá dych. Hoci na to nebol veľmi pyšný, cítil zadosťučinenie, že ju vykoľajil.
            „Pustite ma,“ zasipela.
            Stál ako prikovaný a nepúšťal ju zo zajatia. „Najskôr mi prezraďte svoje meno.“
            „Načo? Nikdy by som nedovolila, aby ste ma oslovovali krstným menom.“
            Namrzene si ju premeral. „Napadlo vám, že vzájomná spolupráca by nám priniesla viac než nevraživosť?“
            „Práve som prišla o manžela a domov. Čo presne by som podľa vás mohla získať, môj pane?“
            „Na vašom mieste by som to zistil, prv než zo mňa urobíte nepriateľa.“
            „Nepriateľom ste boli skôr, než ste sem vkročili.“
            Devon sa pristihol, že sa usiluje dovidieť jej pod závoj. „Nemôžete si dať tú príšernú vec dolu?“ podráždene vyštekol. „Akoby som sa rozprával s tienidlom na lampu.“
            „Je to smútočný závoj a v prítomnosti návštev si ho nesmiem sňať z hlavy.“
            „Nie som návšteva, som váš bratranec.“
            „Bez pokrvného puta.“
            Skúmavo na ňu hľadel. Hnev z neho pomaly vyprchával. Bola drobná, krehká a vratká ako jašterica. Zjemnil tón hlasu. „No tak, nebuďte tvrdohlavá. Predo mnou sa nemusíte zahaľovať závojom, teda pokiaľ nemienite skutočne nariekať. To by som vás musel požiadať, aby ste si ho opäť nasadili. Pohľad na plačúcu ženu neznesiem.“
            „Lebo v hĺbke duše ste dobrák od kosti?“ podpichla ho.
            Zasiahla ho dávna spomienka. Pred rokmi ju zatlačil do úzadia a zakázal si na ňu myslieť. Chcel sa jej striasť, no myseľ sa jej držala ako kliešť. Mohol mať päť či šesť rokov. Sedel pri dverách maminho šatníka. Vystrašili ho vzlyky, ktoré sa spoza nich ozývali. Netušil, čo mamu rozplakalo. Nepochybne išlo o ľúbostnú avantúru so smutným koncom, akých nebolo málo. Mama bola vychýrená krásavica, ktorá sa počas jedinej noci dokázala bláznivo zamilovať a zo zaľúbenia zaraz vytriezvieť. Otca jej rozmary vyčerpávali. Ovládaný vlastnými démonmi, doma sa často neukazoval. Devon si spomenul, ako ho mamino nariekanie priam dusilo. Bol bezradný, nevedel, ako sa k nej dostať. Popod dvere jej strkal vreckovky, prosil ju, aby otvorila, a dookola sa spytoval, čo sa stalo. „Devon, je to od teba milé,“ jachtala pomedzi vzlyky. „Všetci chlapčekovia sú roztomilí, ale potom z nich vyrastú sebci a tyrani. Prichádzate na svet, aby ste ženám zlomili srdce.“ „Mamička, nie som taký,“ vystrašene zvolal. „Sľubujem, že to nikdy neurobím.“ Začul smiech cez slzy, akoby povedal niečo bláznivé. „Ale urobíš, miláčik. Ani prstom pre to nepohneš.“
            Tá scéna sa mu zapísala do pamäti najjasnejšie. Zopakovala sa ešte niekoľkokrát, pri iných príležitostiach. Ako sa neskôr potvrdilo, matka sa nemýlila. Často mu kládli za vinu, že ráňa ženské srdcia. Vopred však jasne varoval, že nemá v úmysle skončiť v chomúte. Ak sa aj zamiloval, sobáš žiadnej žene nesľúbil. Nemal na to najmenší dôvod, najmä ak každý jeden sľub možno porušiť. Sám zažil bolesť, akú vie spôsobiť láska. Netúžil privodiť ju druhým.
            Pozornosť upriamil na ženu pred sebou. „Nie, nie som dobrák od kosti,“ odpovedal jej na otázku. „Domnievam sa, že ženské slzy sú nástrojom manipulácie. A čo je najhoršie, sú priam odporné.“
            „Ste najhnusnejší chlap, akého som kedy poznala,“ presvedčivo mu šplechla do tváre.
            Devona rozosmialo, ako precízne vyberala slová a vyslovovala ich. „Koľko mužov ste dosiaľ poznali?“
            „Dosť na to, aby som na prvý pohľad vedela, že mám tú česť s darebákom.“
            „Obávam sa, že cez závoj toho veľa nevidíte.“ Vystrel ruku a prstom nadvihol okraj čiernej čipky. „Neverím, že je vám v tom príjemne.“
            „Predstavte si, že je.“
            „Lebo pod závojom ukrývate slzy,“ usúdil.
            „Nikdy neplačem.“
            Devon sa zháčil. Počul dobre? „Chcete povedať, že vás nerozplakala ani manželova smrť?“
            „Nie, ani vtedy som neplakala.“
            Čo je to za ženu, ktorá čosi také vôbec vysloví, bárs aj neklame? Devon držal okraj závoja a pomaly ho dvíhal hore. „Vydržte.“ Nazberanú smútočnú látku prehodil cez čelenku, ktorá ju na hlave pridŕžala. „Nie, neodťahujte sa. Postavíme sa oproti sebe tvárou v tvár a pokúsime sa konverzovať na úrovni. Bože dobrý, veď toto by dalo do pohybu aj obchodnú loď –“
            Devon sa zasekol, keď jej odhalil tvár. Nevedel odtrhnúť pohľad od jej jantárových očí. Vo vonkajších kútikoch sa zužovali ako oči mačky. Na okamih sa mu zastavil dych aj rozum. Nasával ju všetkými zmyslami. Čosi také nezvyčajné dosiaľ ešte nevidel.
            Bola mladšia, než čakal. Mala nádhernú pleť a ťažké gaštanové vlasy. Ako ich sponky udržali vypnuté? Široké lícne kosti a úzka brada tvorili dokonalý trojuholník. Črtami sa výrazne ponášala na mačku. Plné pery tuho stískala, no stále pôsobili mäkko. Nezosobňovala konvenčnú krásu. Bola však natoľko jedinečná, že sa otázka krásy stávala úplne nepodstatnou.
            Smútočné šaty ju obťahovali od krku po bedrá, odkiaľ sa rozširovali v zložitom plisovaní. Dômyselné stehy, výstuha, kostice či volány ukrývali postavu, ktorú si oko muža mohlo len domyslieť. Dokonca aj ruky a zápästia zahaľovali rukavičky. Odhliadnuc od tváre, jediné obnažené miesto na jej tele sa nachádzalo na krku, vpredu rozstrihnutého vysokého goliera. Jemne prehltla. Pokožka hrdla pôsobila zraniteľne. Intímne miesto, na ktorom pod dotykom pier cítiť pulz.
            Začal by práve tam. Bozkával by jej krk a vyzliekal ju ako dômyselne zabalený darček, až kým by nelapala dych a nezvíjala sa pod ním od rozkoše. Ak by to bola iná žena a ocitli by sa spolu za iných okolností, zviedol by ju priamo na mieste. Stál nad ňou, akoby bola ryba na suchu. S námahou sa prehŕňal v rozpálenej mysli, aby nadhodil niečo konvenčné, čo má hlavu a pätu.
            Prekvapilo ho, že vdova prerušila mlčanie prvá. „Volám sa Kathleen.“
            Meno írskeho pôvodu. „Ako to, že nerozprávate s prízvukom?“
            „Vyrastala som v Anglicku, u rodinných priateľov v Leominsteri.“
            „A to už prečo?“
            Medzi obočím sa jej zjavila vráska. „Rodičia mali veľa práce s koňmi. Niekoľko mesiacov do roka trávili v Egypte, kde kupovali arabské plnokrvníky pre svoj chov. Bola som im... na príťaž. Ich priatelia lord a lady Berwickovci sa ponúkli, že sa ma ujmú a vychovajú spolu s ich dvoma dcérami.“
            „Bývajú vaši rodičia stále v Írsku?“
            „Matka už nežije, no otec je stále tam.“ Mala neprítomný pohľad, očividne sa zatúlala v myšlienkach. „Poslal mi Asada ako svadobný dar.“
            „Asada?“ spýtavo zopakoval Devon.
            Opäť naňho upriamila pohľad. Niečo ju vyviedlo z miery. Od krku až ku korienkom vlasov ju zaliala červeň.
            Vtom Devona osvietilo. „Kôň, čo zhodil Thea,“ potichu vyslovil.
            „Asad za to nemôže. Bol zle vycvičený. Otec ho kúpil naspäť od človeka, ktorému ho pôvodne predal.
            „Prečo by vám daroval koňa, s ktorým sú problémy?“
            „Lordovi Berwickovi som často pomáhala s výcvikom žriebät.“
            Devon si ju skepticky premeral od hlavy po päty. „Aj vrabec je väčší než vy.“
            „Arabského plnokrvníka neskrotíte silou. Je to citlivé plemeno. Vyžaduje pochopenie a um.“
            Oboje Theovi chýbalo. Ako len mohol byť taký hlúpy, že riskoval život a súčasne aj život vzácneho zvieraťa?
            „Chcel si len vyhodiť z kopýtka?“ neodolal a spýtal sa. „Alebo sa chcel predviesť?“
            V očiach sa jej zablyskla ľahostajnosť, ktorá však rýchlo vymizla. „Konal v hneve. Nič by ho neodradilo.“
            Ravenelovci boli už raz takí.
            Ak si ktosi dovolil Theovi odporovať alebo niečo mu odmietnuť, stal sa svedkom výbuchu. Možno sa Kathleen nazdávala, že ho zvládne alebo že časom sám skrotne. Nemohla tušiť, že hnev Ravenelovcom zatemňuje všetky zmysly a oberá ich o pud sebazáchovy. Kiežby sa nad to Devon povzniesol, no sám bol v minulosti niekoľkokrát obeťou vlastného výbuchu zlosti. Zúrivosť ho požierala zaživa. Ten pocit bol slastný, kým nemusel niesť následky svojho konania.
            Kathleen si preložila ruky na prsiach a dlaňami v rukavičkách si tuho obopla lakte. „Niektorí ľudia vraveli, že som po nešťastí mala dať Asada usmrtiť. Bolo by kruté a nespravodlivé trestať ho za niečo, čo nebola jeho chyba.“
            „Uvažovali ste o predaji?“
            „Nezamýšľala som sa nad tým. Ak by som ho však predala, najskôr by som ho chcela prevychovať.“
            Devonovi sa zdalo zvrátené, že sa chce Kathleen vystaviť nebezpečnému zvieraťu, ktoré znieslo zo sveta jej manžela, hoci neúmyselne. Navyše, aká je pravdepodobnosť, že na panstve Eversby zostane tak dlho, aby u plnokrvníka dosiahla pokrok?
            Teraz však nebola vhodná chvíľa začínať túto tému.
            „Rád by som sa poobzeral po okolí,“ nadhodil Devon. „Pridáte sa?“
            Jeho návrh ju očividne vykoľajil. Ustúpila o krok dozadu. „Dohodnem sa s hlavným záhradníkom, on vás prevedie.“
            „Radšej by som išiel s vami.“ Odmlčal sa, potom zámerne nadhodil: „Teda ak sa ma nebojíte.“
            Zamračila sa. „Isteže nie.“
            „Tak prečo sa nepridáte?“
            Vystrel k nej ruku. Nevšímala si ju. Ostražito sa naňho dívala. „Zavoláme aj vášho brata?“
            Devon pokrútil hlavou. „Išiel si zdriemnuť.“
            „Cez deň? Cíti sa zle?“
            „Nie, len žije životom kocúra. Dlhé hodiny leňošenia sa striedajú s krátkymi okamihmi skrášľovania zovňajšku.“
            Kútiky úst sa jej prehĺbili do zdráhavého úsmevu. „Tak dobre, poďme,“ hlesla. Prešmykla sa popri ňom a rýchlym krokom sa vydala chodbou. Neváhal a vykročil za ňou.

Milan Buno, 6.2.2017