Obľúbená K.Gillerová a jej Zvláštny príbeh

Asi sa zhodneme, že nie každý dokáže prehryznúť, že je prehliadaný, hoci si zaslúži pozornosť a robí veľa pre iných. Niekedy proste pohár pretečie a vy sa rozhodnete konať. Odídete, zariadite si vlastný život podľa seba a nebudete žiť iba pre iných. Pretože tak to donekonečna nejde...

Presne to zažije Karolína, hlavná hrdinka novinky Zvláštny príbeh od jednej z najobľúbenejších slovenských autoriek Kataríny Gillerovej. Karolína vyrastá v rodine s dvoma sestrami. Ona je tá stredná a tak trochu prehliadaná. Pozornosť rodičov sa sústreďuje najmä na jej sestry - staršia sestra je prvá, šikovná, cieľavedomá a rodičia sú na ňu pyšní. Mladšia je zasa problémová, tvrdohlavá, neposlušná.

Karolíny sa táto situácia dotkne najviac vtedy, keď sa jej stane nepríjemná udalosť a zdá sa jej, že psychicky labilná mama, ktorú Karolína podporuje vo všetkom, sa k nej práve vtedy zachová ľahostajne.

Karolína sa rozhodne odísť za kamarátkou do Londýna, žiť tam a pracovať. Zoznámi sa s príťažlivým starším mužom a ten ju hneď od prvej chvíle zaujme svojím zvláštnym príbehom. Vznikne medzi nimi vzťah, ale nenaplnený, a Karolína je z toho všetkého zmätená. V práci je spokojná - pracuje v kozmetickom salóne, kde sa stretáva s rôznymi klientkami a obdivuje svoju šéfku. Vychutnáva si hektický život vo veľkomeste a zisťuje, že všetci okolo nej, bez ohľadu na farbu pleti alebo národnosť, jej v tom cudzom svete nahrádzajú rodinu.
Táto pohoda trvá však iba do chvíle, kým sa Karolína nie vlastnou vinou dostane do nepríjemnej situácie, šéfka ju vyhodí a ona sa rozhodne vrátiť na Slovensko.

Po určitom čase, keď sa jej opäť ozve muž so zvláštnym príbehom, sa rozhodne vrátiť za kamarátkou do Londýna a konečne zistiť, či vzťah s mužom má nádej na pokračovanie. Jej návrat však neskončí šťastne a zvláštny príbeh má hrozivé vyvrcholenie...

Objednajte si novinku K.Gillerovej Zvláštny príbeh.

Katarínu Gillerovú inšpiroval k príbehu práve pobyt v Londýne. „Bola som tam u kamarátky a rozprávala mi zvláštny príbeh o stretnutí s mužom, ktorý každý rok nosil do jednej kaviarne Starbucks kyticu žltých ruží, aby si tak pripomenul mladú ženu, do ktorej bol zaľúbený a ona zomrela. Zvyšok príbehu som si potom už dotvorila,“ približuje obľúbená autorka.
Aj preto sú na obálke jej dvanástej knihy žlté ruže. Zvláštny príbeh je vynikajúci vzťahový román, ktorý vás zaujme samotným príbehom a dotkne sa vás hĺbkou emócií.

Prečítajte si úryvok z knihy Zvláštny príbeh:
Je zaujímavé, koľko ľudí vám vstúpi do života, ale niektorí sa v ňom mihnú iba na okamih, aby sa potom navždy stratili.

Rozmýšľala som nad tým, keď som pozorovala veselých ľudí okolo seba, ktorí sa zišli v Joelovom prenajatom byte na párty na oslavu môjho príchodu do Londýna. Komické na tom bolo, že som okrem Mie nikoho z nich nepoznala.

Joel bol Američan z Texasu, ktorého do Británie vyslala materská firma. Mia sa s ním zoznámila na inej párty, na oslave niečích narodenín, kam ju pozval niekto iný. Zistila som, že nie je ani také dôležité, čo sa oslavuje, ako skôr to, že sa niečo deje a dá sa ísť niekam zabaviť.

Na párty sa získavali kontakty a informácie o voľných a dobrých jobs, teda pracovných miestach, a o iných zaujímavých akciách, na ktoré bolo fajn ísť. Nemusela som si robiť žiadny program pre prípad, že by som sa nudila, lebo program, kam ísť po práci alebo cez víkend, prišiel ku mne sám.

Zapojila som sa do víru osláv, posedení, spoločných večerí, návštev kina, divadla a muzikálov. Zistila som, že šaty a topánky na večer si musím brať so sebou do práce, lebo nebol čas cestovať domov a zase späť do centra.

Do svojej izby v byte, o ktorý som sa delila s Danutou a Bahitim, som prichádzala okolo polnoci a aj potom som s nimi ešte občas strávila hodinku rozprávaním o zážitkoch. Každý z nás bol z inej krajiny, spájala nás však angličtina a pobyt v Londýne. Mala som pocit, že ich poznám odjakživa. Nepamätám si, že by som sa niekomu doma tak podrobne a často zverovala so všetkým, čo som cez deň zažila, a to sme boli dosť súdržná rodina. Vo svojej súčasnej situácii som však bola vďačná za každú príležitosť zdokonaľovať sa v anglickej konverzácii a naberať skúsenosti, ako sa len dá.

Eufória z pobytu v metropole, z používania cudzieho jazyka a zo snahy uspieť a uživiť sa v cudzom svete bez podpory blízkej rodiny vyvolávala vo mne potrebu otvoriť sa ľuďom okolo seba a vpustiť ich do svojho života. Ako náhradnú rodinu.

Keď som potom opäť stretla Salmu, Yasmin alebo Pabla na niektorej z ďalších párty, už sme sa zvítali ako starí známi. Kúsok po kúsku som sa dozvedala niečo z ich života a spoznávala ich bližšie.

Už som chápala Miu, že nikdy nemala čas na dlhé rozhovory so mnou cez skype, lebo sa stále niekam chystala a ponáhľala. Bola som taká istá, na spojenie s rodinou mi zostávali väčšinou iba víkendy.

Pracovný čas som mala rôzny, niekedy som musela zostať v salóne aj celý deň, inokedy pol dňa a potom som mala voľno. Nechápala som to rozdelenie, ale neprekážalo mi to. Počas voľna som spoznávala Londýn, či už s Miou, alebo bez nej, občas sa ku mne pridala Zoša alebo Yasmin, ak som chcela ísť niekam do múzea alebo do okolia Londýna a ony si to chceli pozrieť tiež.

Jedného dňa som sa zastavila na kávu v Starbucks na Oxford Street. Ulica sa nachádzala v centre, chcela som si pozrieť nejaké obchody predtým, ako pôjdeme s Miou, Joelom a pár ďalšími ľuďmi na spoločnú večeru.

Boli asi tri hodiny popoludní, kaviareň nebola celkom plná. Zišla som dolu po schodíkoch a sadla som si k stolíku v rohu miestnosti. Vytiahla som mobil, že si vybavím zopár telefonátov na Slovensko. Objednaná káva vo vysokom pohári bola ešte horúca, v jej sálavom teple som si chvíľku zohrievala ruky. Vonku popŕchalo. Už som si zvykla, že v Londýne musím mať dáždnik stále so sebou, a keď nechcem mať vlasy ako zmoknutá sliepka, je dobrá hocijaká pokrývka hlavy, ktorá mi vlasy ochráni, kým niekam prídem.

V Starbucks bolo príjemne teplo, a tak som si sňala z hlavy čierny klobúčik s ozdobným červeným kvetom naboku. Vlasy spod neho sa mi rozpustili na plecia. Mykla som hlavou, aby sa mi rozptýlili, a práve v tej chvíli som upútala pozornosť muža, ktorý sa zjavil vo dverách. Vlastne aj on upútal moju pozornosť.

V ruke držal kyticu žltých ruží.

Stretli sa nám pohľady a on pomalým krokom zamieril ku mne. Mobil sa mi vyšmykol z dlane na stôl. Zvedavo som hľadela na prichádzajúceho. Mohol mať okolo štyridsať rokov. Bol vysoký, s čiernymi vlasmi a uhrančivými tmavými očami. Mal na sebe ľahkú elegantnú bundu, vo vlasoch kvapky dažďa. Hltal ma pohľadom.

„Môžem si k tebe prisadnúť?“ spýtal sa zdvorilo, keď prišiel k môjmu stolu. Vykanie a tykanie v angličtine splýva, ale melódia jeho hlasu vo mne vyvolala pocit dôvernosti, a teda tykania.

Nerozhodne som prikývla, pozorujúc, ako položil kyticu žltých ruží na stôl, ale nie predo mňa. Dal ju na pravý okraj stola. Zjavne nebola pre mňa.

Čakala som, čo bude ďalej. Muž si objednal kávu a potom sa predstavil. „I am Andrew,“ povedal.

„Caroline,“ predstavila som sa anglickou verziou svojho mena.

„Ty nie si Angličanka, však?“ spýtal sa.

„Nie,“ odvetila som.

„Ukrajinka?“

„Nie, som zo Slovenska,“ zdôraznila som.

Na sekundu sa zarazil. „Zo Slovinska?“ vytiahol obočie.

„Nie, nie,“ pokrútila som hlavou. Už zase musím použiť to vysvetlenie, čo som použila aspoň stokrát. „Slo-va-kia,“ hláskovala som. „Predtým Czecho-slovakia. Rozdelili sme sa. Praha – Czecho, Bratislava – Slovakia,“ opakovala som vetu, ktorú som si mala doma nahrať do mobilu, len by som ju zakaždým spustila pri predstavovaní.

„Áno, áno,“ prikyvoval usilovne, ale zdalo sa mi, že nemá ani poňatia, kde je Bratislava. Možno ju na pomyselnej mape vo svojej hlave hľadá kdesi pod Rumunskom.

„Vy ste Angličan?“

Pousmial sa. „Po matke Angličan, po otcovi Portugalec,“ povedal. „Môj otec bol úspešný obchodník, ktorý sa sem presťahoval. Ja som sa narodil už tu.“

V tej chvíli som pocítila potrebu takisto sa pochváliť úspechom niekoho z našej rodiny. Ale koho? Karin – úspešnou obchodníčkou?

„Aj moja mama je úspešná podnikateľka,“ napadlo mi napokon. „Otvorila si v Bratislave malú kaviareň a ku káve podáva domáce koláče,“ povedala som hrdo. „Otec robí rozpočty na dôležité projekty. A moja sestra,“ pokračovala som, „pracuje v medzinárodnej firme, ovláda tri jazyky.“ Och, ani som netušila, aká sme úspešná rodina! žasla som v duchu.

„Hmmm,“ prikývol. „A ty si prišla pracovať do Londýna.“

Pohľad mi padol na kyticu ruží. „Máš rande?“ spýtala som sa so šibalským úsmevom.

Jeho tvár však zostala naďalej vážna. „Nie, nemám rande,“ odvetil. „Iba ak so spomienkami. Tie ruže nechám tu na stole.“

„Prečo?“ Trochu som sa vyľakala, či to nie je nejaký blázon...

„Pre ženu, ktorú som miloval,“ odvetil.

Od prekvapenia som takmer otvorila ústa. „Miloval?“ zopakovala som. Ešte nikdy som nepočula muža tak otvorene hovoriť o láske k žene. „Rozišli ste sa?“

Sklopil zrak a uprene pozoroval hranu stola. Trochu sa mu vyhrnul rukáv bundy a ja som zbadala zaujímavé hodinky. Zrejme boli drahé.

„Zomrela,“ povedal napokon.

„Zomrela?“ vydýchla som. Šibla som pohľadom po kytici. „A... prečo tie ruže?“ spýtala som sa opatrne.

„V tejto kaviarni pri tomto stole sme sa zoznámili,“ odvetil smutne. „Od jej smrti sem chodím každý rok v tento deň a položím sem kyticu žltých ruží, mala ich rada. Tak si ju pripomínam v spomienkach.“

„Aká bola?“

Andrew sa zahľadel kamsi do rohu miestnosti. „Éterická,“ odvetil. „Milá. Sebavedomá. Neposlušná. Neuchopiteľná.“

Ako zvláštne o nej hovorí, pomyslela som si. Éterická a zároveň sebavedomá? Nezvyčajné charakteristiky... Musel ňou byť veľmi očarený.

„Zomrela dávno?“ spýtala som sa opatrne.

Sklonil hlavu. „Pred tromi rokmi,“ povedal ticho. „Pred tromi rokmi,“ zopakoval smutne.

„Ako dlho ste boli spolu?“

Zase odvrátil zrak a v myšlienkach zašiel kamsi veľmi ďaleko. „Jeden rok a tisíc svetelných potom.“ V čiernych očiach sa mu zablyslo.

Zarazene som mlčala.

„Ako sa volala?“ spýtala som sa po chvíľke.

„Marija,“ povedal pomaly. „Volala sa Marija.“

„Ona nebola Angličanka, však?“

„Nie,“ odvetil s kamennou tvárou. „Bola zo Slovinska.“

Naprázdno som prehltla. Slovinka. Marija zo Slovinska.

„Každý rok sem chodíš a nechávaš tu pre ňu žlté ruže?“ spýtala som sa celkom zbytočne.

Prikývol. Obidvaja sme chvíľu mlčky upierali pohľad na žlté kvety.

„To je zvláštny príbeh,“ povedala som napokon.

● ● ●

Dve zastávky metrom by som najradšej tlačila vagóny, aby išli ešte rýchlejšie. Meškám. Meškám!

„Kde toľko trčíš?“ Mia podupkávala pred výkladom obchodu. „Vraj ,hneď som pri tebe´, a čakám tu už dvadsať minút.“

„Prepáč, polepším sa,“ zatvárila som sa previnilo. „Zatiaľ si mohla skočiť do obchodu a niečo pekné si kúpiť,“ zahovárala som to.

„Veď som aj skočila a kúpila si,“ ukázala mi Mia malú čiernu igelitku.

„Ukáž!“

Zatvárila sa tajomne a s potuteľným výrazom vytiahla z tašky červeno-čiernu podprsenku a tangáče.

„Ty kokso, to je na ten skypový striptíz pre Joela?“ zvolala som uznanlivo.

„No, raz príde na rad aj ten, ale cez Vianoce príde za mnou na Slovensko a pôjdeme spolu do Tatier. A toto bude preňho povianočné prekvapko.“

„No toto!“ Bolo to prekvapko aj pre mňa. „Je to už také vážne, že chceš Joela predstaviť rodičom?“

„To asi nie,“ mykla plecom Mia. „Veď vieš, ako je to s Američanmi. Cestujú, pracujú v zahraničí, spoznávajú nové krajiny... a potom sa jedného dňa vrátia späť do Ameriky.“

„Neblázni, hádam s ním nechceš odísť za veľkú mláku?“ zarazila som sa. Čo by som tu robila bez Mie?

„Čo ty vieš, kam ťa život zaveje?“ odpovedala mi otázkou. „Ale neboj, nemyslím si, že Joel je typ na ženenie. A okrem toho, ja sa vydávať naozaj nechystám, aspoň najbližších desať rokov nie.“

Chvíľu sme bez slova kráčali po ulici, plnej farebných svetiel.

„Kde bude tá večera?“ spýtala som sa. „Vieš, stala sa mi dnes taká čudná príhoda. Počula som jeden zvláštny príbeh.“

„Večera je v Soho, názov reštaurácie mám poznačený v mobile.“ Mia sa začala hrabať v kabelke. „Od koho si počula ten príbeh?“

„Volá sa Andrew a prisadol si ku mne s kyticou žltých ruží,“ začala som a opísala som jej, prečo som dnes úplne zabudla na čas a meškala som.

Keď som skončila, Mia zastala uprostred chodníka a pokrútila hlavou. „Nejako sa mi to nezdá,“ zamračila sa. „Takto sa normálny chlap nespráva.“

„A ako sa správa normálny chlap?“ spýtala som sa dotknuto aj za Andrewa.

„Predsa zanesie kvety na hrob, nie? Načo také divadlo?“

„Ale on je zrejme romantický, na rozdiel od teba,“ protirečila som jej. „Aké divadlo? Veď je to úžasné, keď muž tak veľmi miluje jednu ženu!“

„Vieš, čo by ma zaujímalo?“ Mia opäť zastala. „Či ju miloval tak veľmi aj v čase, keď ešte žila.“

Napriek môjmu meškaniu sme na večeru dorazili včas. Stôl v reštaurácii bol rezervovaný, väčšina známych tam už sedela. Aj dnes prispeje každý z nás desiatimi librami, dá si, na čo má chuť, a pri platení sa opäť poskladáme na doplatok.

„Už chýba iba Ross a Denise,“ poznamenala Yasmin. „Minulý týždeň mali svadbu, tak im nezabudnite zagratulovať.“

„Poznám tú Denise?“ spýtala som sa Mie. „Rossa si pamätám, ale Denise nie.“

Mia sa rozosmiala na plné kolo. „Nie tá Denise, ale ten Denis! On a on, rozumieš?“

Od prekvapenia som otvorila ústa. „Gayovia?“ pošepla som jej do ucha.

„Jasné, ty o tom nevieš?“ bavila sa na mne. „Veď z Rossa to priam kričí. Je do Denisa zaľúbený až po uši, veľmi túžil po manželstve.“

Vtedy sa tí dvaja objavili medzi nami a gratulácie nemali konca-kraja. Nenápadne som ich pozorovala. Boli to sympatickí mladí muži okolo tridsiatky.

„Kto z nich bol nevesta?“ spýtala som sa Mie.

Mia sa zasmiala. „Nevesta nebola.“ Zdvihla pohár s červeným vínom na prípitok. „Bol ženích a ženích, vieš?“

Kolotoč rôznych akcií sa ešte viac roztočil pred vianočnými sviatkami. Náš kozmetický salón vtedy praskal vo švíkoch. Poskytovali sme iba neinvazívne kozmetické ošetrenia, žiadne operácie. Pripadalo mi to, akoby každá druhá žena v Londýne chcela byť práve na Vianoce najkrajšia zo všetkých.

„Počkaj, čo ešte len príde po sviatkoch,“ upozorňovala ma Mia. „Ženy dostanú darčekové poukážky na takéto ošetrenia, väčšinou na vlastné želanie. Manželia sú radi, že nemusia vymýšľať iný darček. Počas roka niektoré ženy manželom vôbec nehovoria, čo dávajú so sebou robiť a koľko ich to stojí.“

„Už som to zistila,“ zasmiala som sa. „Občas platia dvoma kartami, aby sa tá vysoká suma rozdelila na dve platby.“

Mali sme rôznu klientelu. Ženy rôznych rás a národností, väčšinou zo strednej vrstvy. Aj Indky s krásnou olivovou pleťou, ktoré ošetrenie vôbec nepotrebovali, aj arabské ženy so šatkou na hlave, v peknom pestrofarebnom oblečení. Vivien priviedla do nášho salónu veľmi šikovnú thajskú masérku, a tak sa u nás práve kvôli nej objavili aj ženy finančne ešte lepšie situované.

Vivien dala hneď zhotoviť veľké, efektné farebné fotky niektorých našich kozmetických procedúr a rozmiestnila ich ako obrazy po stenách v prijímacej miestnosti tak, aby udreli do očí hneď pri príchode. Boli ladené do rôznych farebných tónov a vytvárali zdanie uskutočneného zázraku zoštíhlenia postavy, zmiznutia vrások alebo premeny sivej myšky na osudovú ženu. Každá žena, čo k nám vstúpila, si musela pomyslieť, že presne toto sa stane aj s ňou.

Skrátka, Vivien bola na takúto prácu ako stvorená.

Vo voľnom čase sme s Miou behali po obchodoch a zháňali vianočné darčeky.

December sa niesol v znamení eufórie z oficiálneho potvrdenia z Buckinghamského paláca, že princ William a princezná Catherine čakajú svojho prvého potomka. Na každom stretnutí sme si pripíjali na zdravie mamičky a očakávaného dieťatka, bulvár špekuloval, ako bude ich potomok vyzerať ako dieťa a ako v dospelosti, či bude mať aj niečo z Diany a čo všetko ho v živote môže postretnúť.

Ja som nakupovala darčeky čo najmenšie a najľahšie, aby sa Mii zmestili do kufra a nemala ho veľmi ťažký. Sľúbila, že ich našim doručí hneď po príchode. Pre sestry a mamu som vybrala peknú bižutériu a jemné blúzky, otcovi som kúpila elegantnú košeľu s efektnou viazankou. Julovi som kúpila malý ruksak a Klárke maličké bábiky, ale zato štyri, s rôznou farbou pleti, vlasov a milých šatočiek.

A potom som si uvedomila, že na Vianoce zostanem v Londýne sama, bez Mie a bez rodiny.

Musela som zostať v Londýne kvôli klientele, ktorá Vianoce neoslavovala. Medzi sviatkami a Silvestrom boli síce otváracie hodiny v salóne skrátené a nevykonávali sa všetky zákroky, ale záujem o masáže bol stále veľký.

„Je fajn, že v januári sa už nasťahuješ ku mne,“ utešovala ma Mia, keď som ju bola odprevadiť na letisko. „A voľné dni budeš mať dvadsiateho piateho decembra a prvého januára, vtedy je salón zatvorený,“ pripomínala mi.

Mia odovzdala kufor a postúpila v rade na kontrolu. Oči sa mi zaliali slzami, videla som ju iba rozmazane. Zamávala som jej a snažila som sa tváriť veselo. Potom zmizla za dverami, kývajúc mi do poslednej chvíle.

Z letiska som odchádzala s plačom. Londýn pre mňa zrazu stratil svoj lesk. Ako tu sama prežijem Vianoce?

V kabelke mi zazvonil mobil. Uvidela som na ňom neznáme číslo.

„Karolína?“ oslovil ma ženský hlas. „Tu je Emily. Tvoje číslo mi dala Mia. Chystáme na Štedrý deň spoločnú večeru. Vieš, je nás tu viac, čo sme necestovali domov. Dúfam, že prídeš, si u nás vítaná. Prines niečo na jedenie a nejaké víno. Večer pôjdeme spoločne do mesta. Čo povieš?“

Emily z Oregonu! Spomenula som si na ňu hneď. Spoznali sme sa na jednej párty, párkrát bola aj u nás na kozmetike. „Rada prídem, Emily,“ potešila som sa. „Daj mi potom vedieť kam.“

Poďakovala som za pozvanie a zhlboka som sa nadýchla. Budú to netradičné Vianoce, ale nejako to prežijem! Utrela som si slzy a rozhodla som sa, že zájdem do mesta a vychutnám si londýnsku vianočnú atmosféru. Vôbec ma to neťahalo domov do mojej izby, čo by som tam aj robila...

Kráčala som centrom mesta, po nádherne vyzdobenej Oxford Street, a rozhodla som sa, že zájdem do National Gallery pozrieť si obrazy slávnych maliarov. To bude balzam na moju smutnú dušu.

Trochu ma bolela hlava, zrejme z ľútosti nad Miiným odchodom. Zastavila som sa pred Starbucks a rozhodovala sa, či si dám kávu tu, alebo v galérii, keď som zrazu zbadala, že znútra na mňa niekto máva.

Andrew! To je ale náhoda!

„Žiadna náhoda, Caroline,“ usmial sa na mňa, keď sme sa usadili v pohodlných kreslách. „Už som tu párkrát bol a pozeral, či ťa nestretnem.“

„Ach, ty si ma hľadal?“ Pobavene som sa usmiala. „A prečo?“

„Zabudla si mi dať svoje číslo telefónu.“ Vzal do ruky svoj mobil, pripravený zaznamenať si ho. Naklonil sa bližšie ku mne.

Zaváhala som. Prečo by som mala dať kontakt na seba neznámemu mužovi? Porozprávať sa, to áno, ale... „Nezabudla.“ Odtiahla som sa od neho ďalej. „Nedávam svoje číslo cudzím mužom na počkanie.“

„Ja nie som cudzí, veď ma poznáš.“ Vytrvalo čakal s mobilom v ruke. „Chcel som ťa pozvať na módnu prehliadku. Spolupracujem s agentúrou, ktorá pripravuje rôzne akcie, vernisáže, hudobné produkcie a tak. Pozývam ťa teraz k sebe. Premietnem ti záznamy z našich akcií, uvidíš, že ťa to bude zaujímať.“

Neveriaco som naňho pozerala. „Snáď si nemyslíš, že pôjdem k tebe?“

„A prečo by si nešla?“ pozrel na mňa nechápavo. „Pozri sa.“ Siahol rukou do vrecka, vytiahol čipovú kartu a podal mi ju. „To je karta od môjho ateliéru, zároveň tam aj bývam. Dole je recepcia s vrátnikom, ktorý uvidí, že tam ideš so mnou. Naokolo bývajú susedia. Nemusíš sa ničoho báť. Upečiem na večeru ryby, dáme si víno. Keď povieš, že chceš odísť, zavolám ti taxík. Súhlasíš?“

Upieral na mňa tie svoje čierne oči s tajomným leskom. Spomenula som si na chladnú izbu v prázdnom byte. Ešte aj Egypťan Sinuhe odcestoval. Strašne, tak strašne sa mi nechcelo vrátiť sa tam!

Buď ma Andrew zhypnotizoval, alebo mi celkom preplo, ale napokon som prikývla. „Tak dobre,“ povedala som. Načiahla som sa za kartou a dala si ju do vrecka na zips.

Viezli sme sa metrom smerom k Toweru a potom ešte ďalej. Vyšli sme z metra a potom sme ešte chvíľu kráčali vysvietenými ulicami. Vysvetľoval mi, v ktorej sme štvrti a čo sa v okolí nachádza. Vysoké sklené budovy sa tu striedali s historickými a vytvárali tak zmes rôznych architektonických štýlov.

Vošli sme do modernej budovy. Na prízemí bola naozaj recepcia.

„Dobrý večer, pán Robertson,“ pozdravil ho zriadenec.

Andrew Robertson, zopakovala som si v duchu. Vyviezli sme sa na dvanáste poschodie. Andrew mi ukázal, ako mám priložiť kartu k svetelnému štvorcu a vyťukať bezpečnostný kód. Stisol kľučku a dvere sa otvorili.

V obrovskom zasklenom priestore sa zariadenie miestnosti s konferenčným stolom a veľkou sedacou súpravou úplne strácalo. Previedol ma až na druhý koniec a za rohom som uvidela ďalší otvorený priestor, rozľahlý ateliér. Potom sme sa vrátili takmer až k vstupným dverám, odkiaľ viedli po ľavej strane ďalšie dvere. Andrew ich otvoril dokorán.

„Tu môžeš zostať, kedykoľvek budeš chcieť,“ povedal, keď sme vošli do priestorného apartmánu. Pozostával z dvoch veľkých miestností – za nádherne zariadenou obývačkou bola spálňa so samostatnou kúpeľňou. Všetko sa ligotalo čistotou, všade bol dokonalý poriadok, akoby tam nikto nebýval.

Zrak mi padol na širokú posteľ s efektnou ozdobnou prikrývkou.

Pozrela som naňho. „Andrew, ja nie som Marija,“ povedala som ticho.

Obrátil sa ku mne. Jemne sa dotkol oboma rukami mojich ramien, potom dlane odtiahol. „Marija tu nikdy nebola,“ povedal priškrteným hlasom. „Žiadna žena tu nikdy nebola,“ doložil.

Pokrútila som hlavou. „Ale ja tu nezostanem, Andrew. Nemôžem tu zostať.“

Pár sekúnd sme stáli oproti sebe. Vpíjal sa pohľadom do mojich očí. V tých svojich mal pokoru.

„Ak niekedy zmeníš názor, karta je tvoja. Nemusíš mať obavy, nikdy nevstúpim do apartmánu, keď tam budeš ty. Môžeš sa tam zamknúť, môžeš kedykoľvek odísť.“

 Verila som mu. Neviem, či to bolo rečou jeho tela, alebo melódiou hlasu, ale verila som každému jeho slovu. Veľmi som tam chcela zostať a nevrátiť sa do svojej izby ďaleko odtiaľ. Mala som však zábrany – nemôžem predsa hneď v prvý deň zostať u cudzieho muža, aj keď som bola presvedčená, že Andrew dodrží slovo.

A naozaj. Urobil všetko, čo sľúbil. Na večeru upiekol ryby, aj keď nie s hranolkami, ale aj s grilovanou zeleninou a toastmi chutili skvelo. Potom sme popíjali suché biele víno a dlho sme sa rozprávali. Napokon mi objednal taxík a krátko po polnoci som sa dostala domov.

Milan Buno, 2.12.2014