O upratovacom robotovi a iné (čudné) rozprávky

Viete, čo sa stane, keď televízor zatúži sledovať televízny program?
A dokáže armáda vojakov kyseliny citrónovej skoncovať s vodným kameňom, ktorý napadol rýchlovarnú kanvicu?
No a počuli ste už, že niektorí kostlivci milujú čokoládu?

Objednajte si knižku O upratovacom robotovi.

V tejto knižke nájdete príbehy o tom, čo zaujíma dnešné deti. O smutnej stíhačke, duchovi menom Karolína, o hľadaní pokladu i múdrom papagájovi, o tučnom myšiakovi a dokonca aj o tom, čo by sa stalo, keby sme uväznili pani Tmu.

Krásna plnofarebná knižka s ilustráciami Emílie Jesenskej. Krátke príbehy, veselé, vtipné.
Presne také túžila napísať Silvia Havelková, keď zistila, že im doma dochádzajú rozprávky.

„Keď už naozaj nebolo čo čítať, vyzvala som deti, aby si samé povedali, o čom by chceli rozprávku. Vznikali rôzne návrhy a kombinácie, ktoré mi spočiatku nedávali zmysel. Rýchlo som zistila, že pri deťoch človek môže celkom povoliť uzdu fantázii a čím je príbeh bláznivejší, tým lepšie,“ vysvetľuje sympatická autorka.

Z niekoľkých desiatok takto vymyslených príbehov napokon vybrala pätnásť, ktoré tvoria knižku O upratovacom robotovi a iné (čudné) rozprávky.

A ktorú rozprávku z  knižky má Silvia najradšej? „Určite pekný príbeh dobra a zla s názvom O namyslenom kopci. Ale veselý je  napríklad príbeh o televízore, ktorý chcel sledovať futbalový zápas. No môj celkom najobľúbenejší je o robotovi.  Je zo života. O tom, že aj keď sú ockovia a chlapci často trochu neporiadni až leniví, predsa len majú mamičku radi a obetujú veľa času na to, aby jej to dokázali. A na druhej strane aj unavené mamičky  sa vedia poriadne zasmiať, hoci by mali byť právom nahnevané,“ dodáva s úsmevom Silvia Havelková.

Ak teda máte chuť na veselé, pozitívne príbehy, ktoré by si vaše deti čítali pred spaním (alebo aj vy im), siahnite po čerstvej novinke O upratovacom robotovi a iné (čudné) rozprávky. „Pravda je taká, že aj ja rozprávky milujem a som čítavala svojím deťom, aspoň som sa nemusela hanbiť, že vo voľnom čase namiesto románov čítam literatúru pre deti :),“ prezrádza S.Havelková.

Začítajte sa novej knižky pre deti O upratovacom robotovi a iné (čudné) rozprávky:

Boli raz dve celkom obyčajné zvedavé deti. Kajka a Miňo napriek televíznym večerníčkom každý večer očakávali, že im mama prečíta rozprávku na dobrú noc. Vždy na sklonku dňa, deň čo deň, mama unavená či neunavená, chorá či svieža, brala do rúk jednu z mnohých kníh z police a čítala. A čítala každý večer, až kým sa všetky rozprávky neminuli.

„Čo budeme čítať zajtra?“ spýtala sa znepokojene Karolínka.

„Hádam nepôjdeme spať bez rozprávky?“ prekvapene sa pridal ku Kajkiným obavám starší brat.

Mama sa láskyplne usmiala.

„To hádam nie. Ak chcete, porozprávam vám rozprávky, aké nenájdete v žiadnej knižke.“

„A o čom, mami?“

„O čom len chcete...“

„Naozaj? Ja by som chcel nejakú o stíhačke. Ešte nikdy si nám nečítala rozprávku o stíhačke...“ naliehal Miňo s rozžiarenými očami.

„A ja by som chcela o myške...“ napadlo Kajke.

Miňo však uvažoval ďalej. „Alebo by mohla byť o duchovi... O duchovi by bola super!“

Karolínka sa zľakla. „Nie, o duchovi nie!“

„Ale deti! Bude, o čom chcete. Môže byť aj o duchovi, ktorý nebude taký zlý... A bude aj o myške... Každý deň jeden príbeh, dobre?“

Druhák Miňo sa usmial.

„Super! Budeme mať rozprávky, aké nepoznajú ani Samo, ani Alex z triedy!“

A tak si mama každý večer sadla na okraj postele a plnila malé nezvyčajné želania svojich detí...

 „Dnes by som chcela rozprávku ja!“ volala Kajka už pri čistení zúbkov.

„To zasa dopadne! O nejakých princeznách alebo vílach!“ hneval sa Miňo.

„Nechcem o vílach!“

„A o čom by si chcela?“ spýtala sa mama Karolínky.

„O sopke!“ vykríklo dievčatko.

„O sopke?“ začudovala sa mama, lebo naozaj čakala inú tému.

„O sopke môže byť,“ prikývol Miňo.

A tak nasledovala rozprávka...

O namyslenom kopci

Kde bolo, tam bolo, boli raz dva kopce. Stáli vedľa seba v susedstve, hrdo sa vypínali nad krajinou a pozorovali dolinu pod sebou. Prvý z nich bol krásne zarastený. Rástla na ňom svieža tráva a hustý les, v ktorom žilo veľa zveriny – zajace, srny, líšky, vlci, medvede, veverice i ježkovia. Vtáky si v korunách stromov robili hniezda a motýle poletovali nad lúčnymi kvetmi. Dobre sa tu žilo zvieratkám! Chutná šťavnatá trávička aj tiché zákutia na zhotovovanie si domčekov!

Druhý kopec nebol taký obývaný. Niet sa čomu čudovať. Bol skalnatý, stromov sa medzi veľkými balvanmi uchytilo len zopár. Na tomto kopci rástli iba odolné kry a tráva, ale tá bola už na prvý pohľad nie veľmi šťavnatá. Skaly pokrývali machy a lišajníky. Medzi skalami šantili jašterice a svište a na tých najvyšších hniezdili dravé vtáky. Celý kopec obývala len jedna rodina kamzíkov.

„Bratku, ty mi máš naozaj čo závidieť,“ prehovoril raz prvý kopec k druhému. „Pozri, ako ma zvieratá milujú. Žijú na úrodnej pôde, vychovávajú tu svojich potomkov. Majú toľko obživy, že nemusia zostupovať do doliny. No ak tvoje dravé vtáky nechcú ostať hladné, musia si ísť myši a potkany naloviť do nížin.“

Druhý vrch sa zamyslel:

„Máš pravdu, sused. Moja pôda je samý kameň, ťažko by sa tu behalo tvojim srnám a vlkom. No jaštericiam, svišťom a kamzíkom to neprekáža. Nikdy nebudem taký obľúbený ako ty. Ale som rád, že predsa len som užitočný – poskytujem útočisko zvieratám, ktorým tvoja úrodná pôda nevyhovuje.“

Prvý kopec sa zamyslel. Nepáčilo sa mu, že uňho nežijú kamzíky. Čím viac nad tým uvažoval, tým viac túžil po zvláštnych tvoroch s rohmi, ktoré vedia behať po skalách.

„Počuj, sused, prepusti mi tvoje kamzíky. U mňa im bude lepšie!“

„Nuž, ak chcú, nech idú. Samy sa musia rozhodnúť,“ odvetil vľúdne skalnatý kopec.

Zalesnený vrch sa prihovoril kamzíkom:

„Kamzíky, prečo sa nepresťahujete ku mne? Mám chutnejšiu trávu, nemusíte toľko behať po skalách, obydlie si ľahko nájdete v lese,“ zaliečal sa im.

„Och, to veru nie!“ zvolali kamzíky. „Na tebe naozaj rastie šťavnatejšia tráva, ale žijú tam vlci a medvede. Nemáš dosť skál ani jaskýň, aby sme sa pred nimi skryli. Radšej budeme spásať trsy horskej trávy a skákať po balvanoch, ale aspoň nás neroztrhá divá zver!“

Kopec takáto odpoveď rozzúrila. On je predsa ten najvyhľadávanejší zo všetkých kopcov! K nemu prichádzajú všetky zvieratká! Na ňom sa žije najlepšie! Napajedil sa, zarachotil. Kdesi v hlbine sa mu voľačo pohlo, rozpínalo, pálilo, až praskol. Vyrazila z neho žeravá láva a stekala po úbočí. Zvery sa s hrôzou ratovali.

„Utekajme! Veď je to sopka!“ ručali, pišťali, syčali, krákali... Všetko, čo malo nohy a krídla, utekalo na druhý kopec. Bol skalnatý, nerástla na ňom chutná tráva, ale bol bezpečný. Tam ostali zvieratká bývať, rýchlo si privykli na život v skalách.

A čo sa stalo s prvým kopcom? Nuž, láva zničila všetok porast i les, všetky obydlia zvierat. Ostal len nepekný sivý kopec. Bude musieť dlhé-predlhé roky čakať, kým na ňom vyrastie prvý mach a nasťahuje sa k nemu prvý chrobáčik. A to všetko len preto, že sa neuspokojil s tým, čo mal. Závisť je naozaj zlá vlastnosť.

Milan Buno, 27.2.2016