Nový John Green. A s ním Will Grayson, Will Grayson

Dodržiavaj dve základné pravidlá:
1. Na všetko zvysoka kašli
2. Drž hubu!

John Green spojil svoje majstrovstvo s Davidom Levithanom. Spolu napísali vôbec prvý román s tematikou LGBT, ktorý sa dostal na rebríček najpredávanejších kníh podľa prestížneho denníka NY Times.
Je tu novinka Will Grayson, Will Grayson.

V jeden studený večer sa na najnepravdepodobnejšom mieste v Chicagu stretnú dvaja neznámi chlapci s rovnakým menom. Od tej chvíle sa ich životy prepletajú.

Hoci žijú na rozličných predmestiach jedného mesta, akoby žili na rozličných planétach. Keď ich osud zaveje na prekvapujúcu križovatku, životy Willov Graysonov sa uberú nečakaným smerom. S pomocou nových aj starých priateľov vrátane obrovského Drobca Coopera, futbalového útočníka a nevšedne nadaného autora muzikálu, Will a Will začnú smerovať k romantickému rozuzleniu, ktoré vyvrcholí najúžasnejším stredoškolským muzikálom v dejinách.

Objednajte si YA novinku Will Grayson, Will Grayson.

Naposledy som plakal na svoje siedme narodeniny, keď som videl film Všetky psy idú do neba. Podľa názvu som si mohol domyslieť, že sa to neskončí veselo, ale na svoju obranu môžem povedať len to, že som mal sedem rokov. A odvtedy som neplakal. Jednoducho nechápem, aký má zmysel plakať. Okrem toho mám pocit, že plaču sa možno vyhnúť – okrem úmrtia príbuzných a podobne –, stačí, ak sa človek drží dvoch veľmi jednoduchých pravidiel:
1. Na všetko zvysoka kašle.
2. Drží hubu.
Všetky nešťastia, čo sa mi kedy stali, vyplývali z toho, že som nezachoval jedno z týchto pravidiel.

Will Grayson, Will Grayson je výnimočnou knihou v záplave YA príbehov – áno, je veselá, dojímavá, pútavá, ale zároveň otvára mnohé zaujímavé otázky, ktoré bývajú občas tabu. Po knihe siahli okamžite aj vydavatelia v Austrálii, Nemecku, Taliansku a ďalších krajinách.
Spoluprácu dvoch vynikajúcich rozprávačov cítiť na každej kapitole, pri ktorých sa striedajú. Má to šťavu, energiu, nechýbajú dospievajúce lásky, intrigy, vášeň, ale aj hnev, bolesť a pravé priateľstvo.

Oveľa viac young adult príbehov nájdeš na www.YOLi.sk.

„Will Grayson, Will Grayson je zábavný, drzý a originálny zároveň.
Dokonca aj tí, ktorí odmietajú hudbu, sa zabavia.“
The New York Times Book Review

Začítajte sa do novinky Will Grayson, Will Grayson:

Keď som bol malý, otec mi hovorieval: „Will, môžeš si vyberať kamarátov a môžeš si vyberať šušne z nosa, ale nemôžeš kamarátovi vyberať šušne z nosa.“ Keď som mal osem rokov, zdalo sa mi, že to je bystrý postreh, ale ukazuje sa, že je z viacerých stránok nesprávny. Predovšetkým, človek si nemôže vyberať kamarátov, inak by som sa nekamarátil s Drobcom Cooperom.

Drobec Cooper nie je najozajstnejší gej na svete a nie je ani najväčší človek na svete, ale verím, že je najväčší človek, ktorý je skutočne, skutočne gej, no aj najozajstnejší gej na svete, ktorý je skutočne, skutočne veľký.Drobec je mojím kamošom od piatej triedy okrem posledného polroka, keď bol totálne zaujatý skúmaním rozsahu svojej homosexuality a ja som bol totálne zaujatý tým, že som mal prvý raz v živote skutočnú partiu kamošov, ktorí sa rozhodli, že sa so mnou nikdy viac nebudú rozprávať pre dva drobné prehrešky:

1.         Keď ktorýsi člen správnej rady školy dal najavo pobúrenie, že gejovia sa stretávajú v šatni, bránil som právo Drobca Coopera byť obrovský (a preto najlepší člen útoku nášho mizerného futbalového mužstva) a byť gej v liste do školských novín, ktorý som, ja hlupák, podpísal.

2.         Jeden chalan z tej partie kamošov, volal sa Clint, rozprával o tom liste pri obede a medzi rečou ma označil za bukvicu, a keďže som nevedel, čo je bukvica, spýtal som sa: „Ako to myslíš?“ A vtedy ma znova označil za bukvicu a ja som Clintovi povedal, aby mi vyliezol na hrb, vzal som si tácku a odišiel som.

3.         Čo zrejme znamenalo, že ja som opustil partiu kamošov, hoci som mal opačný pocit. V skutočnosti ma ani jeden z nich nemal naozaj rád, ale boli mi blízki, a to sa ráta. A teraz mi nie sú blízki, takže som zostal bez parťákov.

Teda, pokiaľ sa neráta Drobec. A ten by sa zrejme mal rátať.

                                               ---

Pár týždňov po tom, čo sme sa v treťom ročníku vrátili z vianočných prázdnin, sedel som na svojom vyhradenom mieste v učebni algebry, keď vtom valčíkovým krokom vošiel dnu Drobec, dres zastrčený do nohavíc, hoci futbalová sezóna sa dávno skončila. Drobcovi sa každý deň nejakým zázrakom podarí vtlačiť do lavice vedľa mňa a ja každý deň žasnem, že to dokáže.

A tak keď sa teraz vtlačil do lavice, znova som patrične užasol, a vtedy sa obrátil na mňa a zašepkal dosť nahlas, lebo v kútiku duše chcel, aby to počuli aj ostatní: „Som zaľúbený.“ Prevrátil som oči, pretože Drobec sa zaľúbi každú hodinu do nejakého nového chudáka. Všetci vyzerajú rovnako: vycivení, spotení, opálení, ale to opálenie je hrozné, lebo všetci ľudia v Chicagu, ktorí sú vo februári opálení, sú opálení umelo, a chalani, ktorí predstierajú, že sú opálení – je mi jedno, či sú gejovia –, sú smiešni.

„Si taký cynický,“ Drobec len mávol rukou.

„Nie som cynický, Drobec,“ bránil som sa. „Som praktický.“

„Si robot,“ vyhlásil. Drobec si myslí, že neviem prejaviť pocity, pretože naposledy som plakal na svoje siedme narodeniny, keď som videl film Všetky psy idú do neba. Podľa názvu som si mohol domyslieť, že sa to neskončí veselo, ale na svoju obranu môžem povedať len to, že som mal sedem rokov. A odvtedy som neplakal. Jednoducho nechápem, aký má zmysel plakať. Okrem toho mám pocit, že plaču sa možno vyhnúť – okrem úmrtia príbuzných a podobne –, stačí, ak sa človek drží dvoch veľmi jednoduchých pravidiel: 1. Na všetko zvysoka kašle. 2. Držíhubu. Všetky nešťastia, čo sa mi kedy stali, vyplývali z toho, že som nezachoval jedno z týchto pravidiel.

„Viem, že je to ozajstná láska, lebo ju cítim,“ vyhlásil Drobec.

Očividne sa bez nášho vedomia začala hodina, lebo pán Applebaum, ktorý sa tvári, že nás učí algebru, no väčšinou do nás vtĺka, že bolesť a utrpenie treba niesť stoicky, sa nahlas spýtal: „Čo cítiš, Drobec?“

„Lásku!“ odvetil Drobec. „Cítim lásku.“ Všetci sa obrátili a buď sa zasmiali, alebo zastonali, a keďže sedím vedľa neho a je to môj najlepší a jediný kamoš, smejú sa aj na mne, a presne z toho dôvodu som si nemal vybrať Drobca Coopera za kamoša. Púta na seba priveľa pozornosti. Okrem toho je patologicky neschopný držať sa oboch mojich pravidiel. A tak len chodí tým svojím valčíkovým krokom, bez prestania rozpráva a potom je zmätený, keď naňho svet serie. A, samozrejme, keďže som v jeho blízkosti, znamená to, že svet serie aj na mňa.

Po hodine som šiel do šatne a civel som do svojej skrinky. Nechápal som, ako som mohol nechať doma Šarlátové písmeno, keď vtom Drobec prišiel so svojimi kamošmi z homo-hetero aliancie s Garym (ktorý je gej) a Jane (ktorá možno je a možno nie je lesba – nikdy som sa jej na to nespýtal) a Drobec mi povedal: „Všetci si tuším myslia, že som ti dnes na algebre vyznal lásku. Vraj milujem Willa Graysona. Nie je to najväčšia blbosť, akú si kedy počul?“

„No super,“ odvetil som.

„Ľudia sú hrozní debili,“ pokračoval Drobec. „Akoby bolo niečo zlé na tom, že je človek zaľúbený!“

Vtedy Gary zastonal. Keby som si mohol vybrať kamoša, vybral by som si Garyho. Drobec sa zblížil s Garym, Jane a s Garyho chalanom Nickom, keď vstúpil do skautingu, kým som bol členom partie kamošov. Garyho veľmi nepoznám, lebo som sa znova skamošil s Drobcom pred dvoma týždňami, ale zdal sa mi najnormálnejším človekom, s akým sa Drobec kedy kamošil.

„Je rozdiel medzi tým, keď je človek zaľúbený,“ vyhlásil Gary, „a tým, keď to oznámi na hodine algebry.Teda, aby si mi rozumel, máš právo ľúbiť Zacha.“

„Billyho,“ podotkol Drobec.

„Počkaj, čo sa stalo so Zachom?“ spýtal som sa – bol by som odprisahal, že Drobec ľúbil počas hodiny algebry nejakého Zacha. Ale od jeho vyhlásenia uplynulo štyridsaťsedem minút, tak možno prehodil rýchlosť. Drobec mal doteraz zhruba 3 900 frajerov – z toho polovicu na internete.

Gary, ktorý bol rovnako zarazený z existencie Billyho ako ja, sa oprel o skrinku a zľahka narazil čelom na antikoro. „Drobec, to, že si taká kurva, nerobí dobre našej veci.“

Pozrel som na Drobca a poznamenal som: „Mohli by sme skoncovať s tými klebetami o našej láske? Kazí mi to šance u dám.“

„To, že ich voláš dámy, ti takisto veľmi nepomôže,“ podotkla Jane.

Drobec sa zasmial. „Ale vážne,“ povedal som mu, „vždy mám z toho problémy.“ Drobec na mňa výnimočne pozrel vážne a prikývol.

„Ale podotýkam,“ ozval sa Gary, „že by si mohol obísť horšie ako Willy Grayson.“

„Veď aj obišiel,“ poznamenal som.

Drobec urobil piruetu uprostred chodby a so smiechom vykríkol: „Milý svet, nie som zaľúbený do Willa Grayson. Ale počuj, svet, mal by si o Willovi Graysonovi niečo vedieť.“ A začal spievať broadwayským barytónom: „Nemôžem bez neho žiť!“

Ľudia sa smiali, ujúkali a tlieskali, zatiaľ čo Drobec pokračoval v serenáde, kým som šiel na hodinu angličtiny. Bola to dlhá cesta, najmä keď ma niekto podchvíľou zastavil a spýtal sa, aká je sodomia s Drobcom Cooperom alebo ako nájdem Drobcovho minivtáka pod jeho tučným bruchom. Reagoval som ako vždy – sklopil som pohľad a rýchlo som kráčal ďalej. Viem, že len vtipkujú. Viem, že k tomu, že človek niekoho pozná, patrí aj to, že je k nemu protivný. Drobec má vždy poruke niečo geniálne ako: „Vzhľadom na to, že ma teoreticky nechceš, venuješ až priveľa času myšlienkam a rečiam o mojom penise.“ U Drobca to možno funguje, ale u mňa nie. U mňa funguje dodržiavanie pravidiel. A tak držím hubu a krok a o chvíľu je po všetkom.

Naposledy som povedal niečo, čo stálo za to, keď som napísal ten posratý list šéfredaktorovi o tom, že posratý Drobec Cooper má posraté právo byť posratou hviezdou v našom futbalovom mužstve. Vôbec neľutujem, že som napísal ten list, ľutujem len, že som ho podpísal. Tým podpisom som jasne porušil pravidlo držať hubu – a pozrite, kam ma to dostalo: v utorok popoludní som sám a civiem na svoje čierne conversy.

                                                           ----

V ten večer, krátko nato, ako som objednal pizzu pre seba a svojich rodičov, ktorí sa – ako vždy – zdržali v nemocnici, mi zavolal Drobec Cooper a ticho vyhŕkol: „Kapela Neutral Milk Hotel organizuje v Skrýši stretnutie po rokoch a vôbec to nepropagujú, takže o tom nikto nevie a je to v riti, Grayson, je to v riti!“

„To je fakt v riti!“ zvolal som. Drobec je v tomto smere geniálny – vždy keď sa deje niečo úžasné, dozvie sa o tom prvý.

Zvyčajne sa nedám ľahko uniesť, ale kapela Neutral Milk Hotel mi tak trochu zmenila život. V roku 1998 vydali absolútne fantastický album In the Aeroplane Over the Sea a odvtedy o nich nebolo počuť, údajne preto, lebo ich spevák žije v jaskyni na Novom Zélande. V každom prípade je to génius. „Kedy?“

„Neviem, len teraz som sa o tom dopočul. Zavolám aj Jane. Ona ich má takmer rovnako rada ako ja. Tak zatiaľ. A teraz poďme do Skrýše.“

„Som doslova na ceste,“ odvetil som a otvoril som dvere na garáži.

                                               ---

Z auta som zavolal mame. Oznámil som jej, že v Skrýši hrá Neutral Milk Hotel, a ona zatiahla: „Kto? Čože? Ideš sa hrať na skrývačku?“ Vtedy som jej zahmkal pár taktov jednej ich skladby a mama povedala: „Aha, tú pieseň poznám. Je v tom mixe, ktorý si mi pripravil,“ a ja som odvetil: „Presne tak,“ a ona nato: „Ale o jedenástej nech si doma,“ a ja som namietol: „Mami, toto je historická udalosť. História nepozná večierku,“ a ona vyhlásila: „O jedenástej nech si doma,“ a ja som zamrmlal: „No dobre. Kriste,“ a vtedy už išla niekomu vyoperovať nádor.

Drobec Cooper žije v rezidencii s rodičmi, najbohatšími na svete. Tuším ani jeden z jeho rodičov nie je zamestnaný, ale sú tak nechutne prachatí, že Drobec nežije priamo v rezidencii, ale v bývalom prístrešku pre koče, a úplne sám. Ten hajzlík tam má tri hajzle, tri spálne a v chladničke vždy pivo, rodičia ho vôbec neotravujú, takže tam môžeme presedieť celý deň a hrať futbalové videohry, popíjať pivo Miller Lite, ibaže Drobec nenávidí videohry a ja nenávidím pivo, takže väčšinou hráme šípky (má terč), počúvame hudbu, rozprávame sa a študujeme. Práve som vyslovil D z mena Drobec, keď vybehol zo svojej izby s jednou čiernou koženou mokasínou na nohe, s druhou v ruke a kričal: „Hýb kostrou, Grayson, švihaj, švihaj!“

A všetko nám klapalo. Na Sheridan Road nebola veľmi hustá premávka, a tak som rezal zákruty ako jazdec formuly jeden, počúvali sme pritom moju obľúbenú skladbu od Neutral Milk Hotel – volása Holland, 1945, potom sme sa dostali na Lake Shore Drive a videli sme, ako vlny Michiganského jazera narážajú na breh a do okien nám fúkalšpinavý studený vzduch a to sa mi páčilo, páčila sa mi aj vôňa Chicaga – Chicago je poloslaná voda jazera, sadze, pot a mastnota, a to sa mi páči, páči sa mi tá skladba a to, ako Drobec hovorí: Milujem túto skladbu, a pritom sklápa slnečnú clonu, aby si mohol lepšie našuchoriť vlasy. Vtedy som si pomyslel, že Neutral Milk Hotel uvidí mňa, tak ako ja uvidím ich, a tak som sa na seba pozrel do spätného zrkadla. Tvár som mal priveľmi hranatú a oči priveľké, akoby som bol stále prekvapený, ale s tým už nič nenarobím.

                                                                       ---

Skrýša je bar postavený z dosiek a nachádza sa medzi nejakou továrňou a budovou ministerstva dopravy. Nepôsobí vôbec nóbl, ale ťahá sa pred ňou rad, hoci je ešte len sedem. A tak sme sa s Drobcom aj my postavili do radu, kým prišli Gary a možno lesba Jane.

Jane mala pod rozopnutým kabátom tričko s véčkom a nápisom Neutral Milk Hotel. Jane sa zjavila v Drobcovom živote zhruba v čase, keď som z neho zmizol ja, takže sa veľmi dobre nepoznáme. Ale aj tak môžem povedať, že je momentálne moja štvrtá najlepšia kamoška a očividne má dobrý vkus, pokiaľ ide o hudbu.

Kým sme stáli na mraze pred Skrýšou, pridala sa k nám a povedala mi ahoj, ani na mňa nepozrela, a ja som odvetil ahoj, a vtedy vyhlásila: „Táto kapela je absolútne geniálna,“ a ja som odvetil: „Viem.“

Toto bol asi môj najdlhší rozhovor s Jane. Kopol som do štrku a díval som sa, ako moju nohu zahalil obláčik prachu, a povedal som Jane, ako mám rád skladbu Holland, 1945, a ona odvetila: „Ja mám rada ich menej dostupné skladby. Polyfonické a hlučné.“ Len som prikývol v nádeji, že vyzerám, akoby som vedel, čo znamená polyfonický.

                                                           ----

Jedno je pre Drobca Coopera príznačné, a to, že mu nemôžete šepkať do ucha, aj keď ste dosť vysoký ako ja, lebo ten hajzlík meria meter deväťdesiatpäť, takže ho musíte poklopkať po obrovskom pleci a hlavou naznačiť, že mu niečo chcete zašepkať do ucha, a keď sa skloní, môžete sa ho spýtať: „Počuj, ku ktorej strane patrí Jane v rámci homo-hetero aliancie?“ Drobec sa naklonil ku mne a zašepkal mi do ucha: „Neviem. Myslím, že v prvom ročníku mala frajera.“ Podotkol som, že Drobec mal v prvom ročníku 11 542 frajerov, na čo ma štuchol do ramena. On si myslí, že to bol len taký hravý štuchanec, ale v skutočnosti mi spôsobil trvalé nervové poškodenie.

Gary šúchal Jane ramená, aby ju zahrial, až kým sa rad konečne pohol. O päť sekúnd sme videli, ako sa jeden chalan tvári nešťastne – presne ten typ malého opáleného blondiačika, aký sa páči Drobcovi Cooperovi, a tak sa ho Drobec spýtal: „Čo je?“ a chalan odpovedal: „Je to pre starších – nad dvadsaťjeden rokov.“

„Ty,“ oboril som sa na Drobca. „Ty bukvica.“ Stále som nevedel, čo to znamená, ale zdalo sa mi to vhodné.

Drobec Cooper zošpúlil pery a zvraštil čelo. Nato sa obrátil na Jane. „Máš falošný preukaz totožnosti?“ Jane prikývla. „Aj ja,“ pípol Gary. Zatínal som päste aj čeľusť a túžil som kričať, ale namiesto toho som povedal: „No čo už, padám domov,“ pretože ja som nemal falošný preukaz totožnosti.

Vtedy Drobec fakt ticho a fakt rýchlo vyhlásil: „Gary, keď budem ukazovať svoj preukaz, vraz mi z celej sily do ksichtu a ty, Grayson, prejdi dnu akoby nič.“ Chvíľu nikto nič nepovedal, až napokon Gary priveľmi hlasno poznamenal: „Ehm, ja neviem vraziť do ksichtu.“ Boli sme čoraz bližšie k vyhadzovačovi, ktorý mal na lysej hlave obrovské tetovanie, a tak Drobec len zamrmlal: „Veru vieš. Poriadne mi vraz.“

Držal som sa obďaleč a sledoval som to. Jane dala vyhadzovačovi svoj preukaz. Posvietil si naň baterkou, potom pozrel na ňu a podal jej ho. Vtedy prišiel na rad Drobec. Rýchlo som dýchal, lebo kdesi som čítal, že ľudia, ktorí majú dosť kyslíka, pôsobia pokojnejšie, a vtedy som videl, ako sa Gary postavil na špičky, zahnal sa a vrazil Drobcovi do pravého oka. Drobcovi odskočila hlava a Gary skríkol: „Panečku, au-au, moja ruka!“, vyhadzovač priskočil ku Garymu, schytil ho, vtedy sa Drobec Cooper postavil tak, aby vyhadzovačovi zablokoval výhľad na mňa, a keď sa Drobec obrátil, vošiel som do baru, akoby mi Drobec Cooper robil otáčavé dvere.

Keď som bol vnútri, obzrel som sa a videl som, ako vyhadzovač drží Garyho za plecia a Gary so zmraštenou tvárou pozerá na svoju ruku. Vtedy Drobec položil dlaň vyhadzovačovi na plece a vyhlásil: „Len sme trochu haluzili, kamoš. Ale bolo to fakt dobré, Dwight.“ Trvalo mi chvíľu, kým som pochopil, že Gary je Dwight. Alebo Dwight je Gary.

Vyhadzovač poznamenal: „Vrazil ti do oka,“ a Drobec podotkol: „Bol mi to dlžen,“ a vtedy Drobec začal vysvetľovať vyhadzovačovi, že on a Gary/Dwight sú členovia futbalového mužstva DePaulovej univerzity a v posilňovni zle tipoval alebo čo. Vyhadzovač odvetil, že na strednej škole tiež hral futbal, a zrazu začali príjemne konverzovať, vyhadzovač pritom pozrel na Garyho evidentne falošný preukaz totožnosti a všetci štyria sme zrazu boli v Skrýši, sami s kapelou Neutral Milk Hotel a so stovkou neznámych ľudí.

More ľudí pri bare sa rozdelilo, Drobec kúpil dve pivá a jedno mi ponúkol. Odmietol som. „Prečo Dwight?“ spýtal som sa. A Drobec odvetil: „Na preukaze má meno Dwight David Eisenhower Štvrtý.“ Vtedy som sa spýtal: „Odkiaľ, doriti, majú všetci falošné preukazy?“ a Drobec zamrmlal: „Treba poznať správnych ľudí.“ Rozhodol som sa, že aj ja si zoženiem falošný preukaz totožnosti.

„Vieš čo? Tuším si predsa len kopnem to pivo,“ povedal som, hlavne preto, aby som niečo držal v ruke. Drobec mi podal pivo – už si z neho odpil, a potom som sa pretlačil k pódiu bez Drobca, Garyho a bez možno lesby Jane. Bol som tam len ja a pódium, ktoré v tomto podniku malo výšku pol metra, takže keby bol spevák kapely Neutral Milk Hotel mimoriadne nízky – keby meral povedzme meter tridsať –, čoskoro som mu mohol hľadieť do očí. Vtedy vyšli na pódium iní ľudia a zakrátko to tam bolo prepchaté. Už som tam predtým bol na mládeži prístupných podujatiach, ale nikdy to nebolo takéto – nedržal som v ruke pivo, z ktorého som si neodpil a ani som to nemal v úmysle, okolo mňa nestáli neznámi ľudia s pírsingom a tetovaním. Každý jeden v Skrýši bol momentálne kúlovejší ako ktokoľvek z mojej partie kamošov. Týmto ľuďom sa nezdám divný, vlastne si ma vôbec nevšímajú. Pokladajú ma za jedného z nich, čo je pre mňa vrchol stredoškolskej kariéry. Som tu, v jednom z najlepších barov druhého najväčšieho mesta Ameriky, na mládeži neprístupnom predstavení medzi stovkami ľudí, ktorí sem prišli, aby si pozreli stretnutie po rokoch jednej z najlepších kapiel posledného desaťročia.

                                               ---

Na pódium vyšli štyria chlapíci, a hoci sa veľmi nepodobali na členov skupiny Neutral Milk Hotel, hovoril som si: No a čo, veď ich fotky som videl iba na webe. A vtedy spustili. Neviem, ako opísať to, čo hrá táto kapela, môžem povedať akurát toľko, že to znie, akoby stotisíc lasíc hodili do horúceho oceána. A jeden z tých chlapíkov začal spievať:

She used to love ma, yeah,

But now she hates

She used to screw me, bro

But now she dates

Other guys

Other guys.

Absolútne nebolo možné, aby spevák kapely Neutral Milk Hotel vymyslel, napísal a už vôbec nie spieval taký text – jedine, že by podstúpil operáciu mozgu. A vtedy som si to uvedomil: Stál som v mraze osvieženom výfukovými plynmi a kvôli mne si Gary možno zlomil ruku, aby som počul kapelu, ktorá nie je Neutral Milk Hotel. A hoci nebol nikde v dave ohromených fanúšikov NMH, ktorí ma obklopovali, okamžite som skríkol: „Bodaj ťa šľak trafil, Drobec Cooper!“

Na konci piesne moje podozrenie potvrdil spevák, keď do úplného ticha zahlásil: „Ďakujeme! Veľmi pekne ďakujeme! NMH sa nepodarilo prísť, ale my sme Ashland Avenue a prišli sme vám zahrať rock!“ Nie, pomyslel som si. Ste Ashland Avenue a prišli ste nám otráviť život. Ktosi mi poklopkal po pleci, a keď som sa obrátil, hľadel som na nevýslovne sexi kočku, ktorá mohla mať čosi cez dvadsať,v hornej pere sa jej ligotal pírsing, mala žiarivo červené vlasy a čižmy po kolená. „Mysleli sme, že má hrať Neutral Milk Hotel?“ Vyslovila to ako otázku. A ja som chvíľu len jachtal: „J-ja... tiež. Prišiel som kvôli nim.“

Dievča sa naklonilo ku mne a kričalo mi do ucha, aby prehlušilo atonálnu arytmickú urážku slušnosti, ktorá sa volala Ashland Avenue. „Ashland Avenue nie je Neutral Milk Hotel.“

Možno to bolo tým, že miestnosť bola nabitá na prasknutie, a možno tým, že tú kočku som nepoznal, ale zrazu som sa rozhovoril a zakričal som: „Ashland Avenue hrajú teroristom, aby ich donútili hovoriť.“ Kočka sa usmiala a až vtedy som si všimol, že si uvedomuje vekový rozdiel. Spýtala sa ma, kam chodím do školy, a keď som povedal: „Na evanstonskú školu,“ spýtala sa: „To je stredná?“ a keď som odvetil: „Áno, ale nehovor to barmanovi,“ vyhlásila: „Teraz sa cítim ako perverzáčka,“ a keď som sa spýtal: Prečo?“, len sa zasmiala. Viem, že tá kočka po mne nešla, ale aj tak som sa cítil dobre.

A vtedy mi na plece dopadla obrovská ruka, a keď som na ňu pozrel a uvidel som mu na malíčku maturitný prsteň, ktorý nosil od ôsmej triedy, okamžite mi bolo jasné, že to je Drobec. A nejakí blázni tvrdia, že gejovia majú dobrý vkus.

Zvrtol som sa a videl som, že Drobec Cooper roní horúce slzy. V jednej Drobcovej slze by sa ľahko utopilo mača. Naznačil som ústami: ČO SA DEJE?, pretože Ashland Avenue tak jačia, že ma nepočuje, a Drobec Cooper mi podal mobil a odišiel. Na displeji som videl jeho reťazec na facebooku zaostrený na status update.

Milan Buno, 12.2.2016
Foto: Ikar/YOLi, willgraysonwillgrayson.tumblr.com,