bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe Knižné podcasty Eknihy na Bux.sk







Nová Katniss Everdeenová

Mnohí ju prirovnávajú ku Katniss Everdeenovej z fenomenálnych Hier o život. “Kelsea sa stala mojou najobľúbenejšou hrdinko,.“ napísala fanúšička Devdevie a ďalšia čitateľka dodáva jasne a stručne: „Najlepšia kniha, akú som tento rok čítala.“


http://data.bux.sk/book/020/217/0202177/medium-invazia_do_tearlingu.jpgJe tu pokračovanie úžasnej série s názvom Invázia do Tearlingu.
A fanúšikovia fantasy na celom svete sa zhodujú: táto trilógia má všetko! Tajomno, čaro, dobrodružstvo aj romantiku a... neobyčajnú hrdinku!

Kelseu, mladú kráľovnú Tearlingu, čaká výzva, akej dosiaľ nečelila. Zastavením zásielok otrokov do Mortmesnu nahnevala Červenú kráľovnú – brutálnu vládkyňu, ktorej moc pramení z čiernej mágie. Tá teraz posiela do Tearlingu armádu, aby ho pripravila úplne o všetko.

Inváziu už nič zastaví.

Ako sa mortská armáda blíži k hlavnému mestu, Kelsea nadobúda tajomnú moc. Dokáže sa spojiť s obdobím pred Prechodom a zisťuje, že sa musí spoľahnúť na čudného, možno aj nebezpečného spojenca – ženu menom Lily, ktorá žila pred mnohými rokmi. Osud Tearlingu aj Kelseinej duše závisí práve od Lily, Kelsea však možno nebude mať dosť času, aby si to overila.

Objednajte si novinku Invázia do Tearlingu.
Kupit bux.sk

Erika JohansenováErika Johansenová je talentovaná tridsaťpäťročná absolventka známeho amerického kurzu tvorivého písania Iowa Writers’ Workshop.
Keď jej obľúbený autor Stephen King získal cenu National Book Award, uvedomila si, že aj ona chce písať knihy, v ktorých sa dejú veľké veci. Tearling sa jej zjavil vo sne jednej noci v roku 2007.
Neskôr sa jej v hlave zrodila postava Kelsey ako vodkyne usilujúcej sa konať dobro a presadiť zmenu. Johansenová napísala román počas štvorročného štúdia práva.

Invázia do Tearlingu je opäť skvelý young adult príbeh plný intríg a tajomstiev, ktorému nechýba romantika, akcie, dobrodružstvo. „Milujem túto sériu! Inteligentný, hlboký a dobre napísaný dej. Neviem sa dočkať tretej knihy,“ napísala fanúšička série Vicki.

Viac YA príbehov pre mladých nájdete na
www.YOLi.sk
yoli

Ďalšie dva ohlasy z knižných sociálnych sietí po celom svete, ktoré vás určite presvedčia, že Invázia do Tearlingu sa naozaj oplatí:

 „Výnimočné! Prvá kniha bola vynikajúca, táto bola ešte lepšia! Po celý čas ma držala v strehu a nechcel som, aby sa skončila. Má všetko, čo si čitateľ fantasy môže priať.“ 
Com

 „Jednoducho úžasné, knihu som nemohol odložiť.“
TPG

kralovna tearlingu

Začítajte sa do novinky Invázia do Tearlingu:

Sieň

Druhá mortská invázia niesla všetky znaky masakry. Na jednej strane mortská armáda s obrovskou presilou, najlepšími zbraňami Nového sveta a veliteľom, ktorý sa nezľakne ničoho a nikoho. Na druhej armáda Tearlingu so štvrtinovou veľkosťou a zbraňami z lacného železa, ktoré sa lámu pod úderom kvalitnej ocele. Pomer síl nebol iba nerovný, ale priam katastrofálny. Zdalo sa, že neexistuje spôsob, ktorým by sa Tearling mohol vyhnúť totálnej pohrome.

Tearling ako vojenská mocnosť

Callow Mučeník

Na mortskej hranici rýchlo svitalo. Ešte pred chvíľou nebolo vidieť nič, iba nejasný modrý opar na obzore, a hneď nato z Mortmesnu na východe vytryskol prenikavý slnečný svit, ktorý zalial celú oblohu. Jeho žiarivé odrazy sa šírili po hladine Karczmarovho jazera, až kým celé nevyzeralo ako žiarivá ohnivá plachta dokrkvaná iba pri brehoch, kde sa vodná plocha trieštila na vlny.

            V tejto oblasti bola mortská hranica mimoriadne problematická. Nik presne nevedel, kadiaľ vedie. Mortovia trvali na tom, že celé jazero je na ich území, no nárokovali si ho aj Tearčania, lebo ho objavil slávny tearlinský cestovateľ Karczmar. Ten už tri storočia hnil v hrobe, no Tearling sa stále nevzdával svojich nárokov, aj keď stáli na vratkých základoch. Obsah jazera nemá bohvieakú cenu, žijú v ňom takmer nejedlé dravé ryby, no jazero samotné je dôležité ako jediný orientačný bod na nekonečných míľach rovín severne aj južne od neho. Obe kráľovstvá sa vždy snažili o uznanie svojich nárokov, jeden čas sa dokonca hovorilo aj o uzavretí zmluvy, ktorá by to riešila, nikdy k nej však nedošlo. Východnú a juhovýchodnú stranu jazera tvoria soľné pláneplné bahna a močarísk. Tiahnu sa na míle ďaleko, kým ich nevystrieda les mortských borovíc. Na západnom brehu však rovina už po niekoľkých desiatkach metrov nečakane prechádza do Hraničných vrchov so strmými svahmi porastenými hustým borovicovým lesom. Ten pokrýva celé pohorie, na druhej strane klesá do samotného Tearlingu a pokračuje aj na Severnej almontskej planine.

Strmé východné svahy Hraničných vrchov sú síce len samé neobývané lesy, na vrcholoch kopcov a na západných svahoch však tu a tam ležia malé tearlinské dediny. Ich obyvatelia občas lovia aj v Almonte, väčšinou však iba chovajú dobytok – ovce a kozy – a obchodujú medzi sebou s vlnou, mliekom a baraninou. Občas sa dajú dokopy a vyšlú prísne stráženú zásielku do Nového Londýna, kde sa tento tovar – najmä vlna – dajú predať za lepšiu cenu a najmä za peniaze, nie iba výmenou za iný tovar. Dediny sú roztrúsené po celom pohorí – Woodend, Idyllwild, Devin‘s Slope, Griffen... Ľahká korisť ozbrojená iba drevenými zbraňami a zaťažená zvieratami, ktorých sa odmieta vzdať.

Plukovník Hall premýšľal, ako je možné tak veľmi milovať kus zeme a pritom tak veľmi ďakovať Bohu za osud, ktorý ho odtiaľ odviedol. Bol synom ovčiara z dediny Idyllwild a pach týchto osád – mokrá vlna zmiešaná s prenikavým smradom hnoja – mal tak silne zafixovaný v pamäti, že ho cítil ešte aj teraz, hoci najbližšia dedina ležala na západnom svahu Hraničných vrchov na míle ďaleko a úplne mimo dohľadu.

Z Idyllwildu ho odviedol osud, nie však dobrý. Bol to osud, ktorý jednou rukou dáva, druhou berie. Ich dedina ležala priďaleko na severe na to, aby za mortskej invázie veľmi trpela: Nájazdníci prišli iba raz, v noci odviedli stádo oviec z nestráženého košiara a to bolo všetko. Keď Tearling podpísal mortskú zmluvu, Idyllwild so susednými dedinami na jej počesť usporiadal veľkú oslavu. Hall sa na nej s bratom Simonom strašne opil a zobudil sa vo výbehu s prascami v Devin‘s Slope. Otec vravel, že ich dedina obišla naľahko. Aj Hall si to myslel, no len dovtedy, kým o osem mesiacov neskôr Simonovo meno nevyžrebovali v druhej verejnej lotérii.

Hall a Simon mali pätnásť, v očiach ľudí z pohraničia už boli muži, ich rodičia však akoby na to na tri týždne zabudli. Mama varila Simonove najobľúbenejšie jedlá, otec ich oboch uvoľnil z práce. Koncom mesiaca sa všetci spolu vydali do Nového Londýna ako toľko rodín pred nimi. Otec nariekal pred vozom, mama zachmúrene mlčala a Hall so Simonom sa zo všetkých síl nútili do falošne veselej nálady.

Rodičia nechceli, aby videl zásielku. Nechali ho v krčme na Veľkom bulvári s tromi librami a s príkazom, aby tam ostal, kým sa nevrátia. Hall však už nebol dieťa, takže odišiel z krčmy a vyrazil za nimi na trávnik pred hradom. Otec krátko pred odchodom zásielky skolaboval, mama ho musela kriesiť, a tak bol nakoniec jediný, kto videl, ako zásielka odchádza. Iba on videl, ako Simon navždy mizne z ich života.

Noc strávili v Novom Londýne, v jednom z najhnusnejších hostincov, aké sa dajú v Gute nájsť. Nechutný smrad z neho nakoniec Halla vyhnal von. Túlal sa po celom Gute a hľadal, kde by sa dal ukradnúť nejaký kôň. Rozhodol sa vyraziť za klietkami po Mortskej ceste a vyslobodiť Simona alebo zahynúť, no aspoň to skúsiť. Jedného našiel priviazaného pred krčmou. Pustil sa do zložitého uzla, no vtom na pleci zacítil čiusi ťažkú ruku.

„Čo to tu vystrájaš, potkan sedlácky?“

Ten chlap bol urastený, vyšší ako Hallov otec, celý v brnení a po zuby ozbrojený. Hall si bol istý, že o chvíľu bude po ňom, a možno ho to aj trocha potešilo. „Potrebujem koňa.“

Muž si ho skúmavo premeral. „Máš niekoho v zásielke?“

„Do toho vás nič nie je.“

„Ale isteže je. Je to môj kôň.“

Hall vytiahol nôž. Bol to len nožík na strihanie oviec, dúfal však, že neznámy si to neuvedomí. „Nemám čas sa s vami hádať. Potrebujem vášho koňa.“

„Odlož to, chlapče, a prestaň sa správať ako blázon. Zásielku strážia ôsmi Cadeni. O tých si už dozaista počul aj v tej zasranej diere, z ktorej pochádzaš. Tvoj trápny nožíček polámu hoci aj zubami.“

Neznámy sa chystal chytiť koňa za uzdu, Hall však podvihol nôž vyššie a postavil sa mu do cesty. „Je mi ľúto, že sa zo mňa stal zlodej, ale už to tak skrátka je. Musím ísť.“

Neznámy si ho znova skúmavo premeral. „Máš guráž, chlapče, to musím uznať. Čo si? Farmár?“

„Pastier.“

Zase si ho premeral od hlavy po päty a napokon vyhlásil: „Dobre, chlapče. Urobíme to takto: Požičiam ti svojho koňa. Mimochodom, volá sa Služba, čo je momentálne celkom príznačné. Odvezieš sa na ňom po Mortskej ceste a pozrieš sa na zásielku. Ak si bystrý, pochopíš, že s týmto sa jednoducho nedá nič robiť, a potom máš dve možnosti. Buď zbytočne zomrieš a nič nedosiahneš, alebo sa obrátiš naspäť k mestu a odklusáš do kasární vo Wellse, aby sme sa mohli porozprávať o tvojej budúcnosti.

„O akej budúcnosti?“

„O armádnej, chlapče. Pokiaľ teda nechceš stráviť zvyšok života napáchnutý ovčím trusom.“

Hall si ho neisto premeral, uvažujúc, či to nie je nejaký podfuk. „Ale čo ak jednoducho ujdem aj s vaším koňom?“

„Neujdeš. Máš cit pre povinnosť, inak by si sa na túto beznádejnú akciu vôbec nepodujal. Okrem toho, ak sa chcem pustiť za tebou, mám na to k dispozícii celú armádu na koňoch.“

Neznámy sa zvrtol a vykročil naspäť do krčmy. Hall ostal stáť pri zábradlí na uväzovanie koní.

„Kto ste?“ zavolal za ním.

„Major Bermond z pravého frontu. Cválaj rýchlo, chlapče. A ak sa niečo stane môjmu koňovi, pocítiš to na vlastnej ovčiarskej koži!“

Po noci v sedle sa mu podarilo dobehnúť zásielku a zistiť, že Bermond má pravdu. Bola ako pevnosť na kolesách. Každú klietku obklopovali vojaci a v ich radoch sa každú chvíľu mihol červený plášť Cadenov. Hall nemal meč, nebol však hlupák, takže vedel, že aj keby ho mal, na veci by sa nič nezmenilo. Ani sa nedostal dosť blízko, aby medzi ostatnými rozoznal Simona – keď sa pokúsil priblížiť, jeden z Cadenov po ňom vystrelil a šíp ho minul len o štvrť metra. Bolo to presne také, ako vravel major.

Aj tak ešte uvažoval, že zaútočí na zásielku a celé to ukončí, lebo inak ho čaká hrozná budúcnosť. Jej náznaky videl už cestou do Nového Londýna. Budúcnosť, v ktorej v ňom rodičia budú stále vidieť strateného Simona. Jeho tvár pre nich nebude útechou, ale len bolestnou pripomienkou. Pevnejšie zovrel opraty, pripravil sa na útok, potom sa však stalo, čo už nikdy nedokázal vysvetliť: V mase väzňov natlačených jeden na druhého odrazu uvidel Simona. Klietky boli priďaleko, aby niečo naozaj videl, no aj tak ho zazrel. Videl bratovu tvár a v nej aj svoju. Ak sa tu teraz vrhne do záhuby, po Simonovi neostane vôbec nič. Akoby ani nikdy neexistoval. No a potom si uvedomil, že tu vôbec nejde o Simona, ale oňho samého – o jeho žiaľ a pocity viny. O jeho sebeckosť a sebadeštruktívnosť, ktoré tak často idú ruka v ruke.

Obrátil koňa, odviezol sa naspäť do Nového Londýna a vstúpil do armády. Major Bermond sa stal jeho mecenášom, a hoci to nikdy nepriznal, musel sa zaňho u niekoho prihovoriť, lebo ho ani počas základnej služby v pechote nikdy nevyžrebovali v lotérii. Časť zárobku posielal domov rodičom, a keď ich z času na čas navštívil, prekvapovalo ho, že napriek trpkosti sú na svojho syna v armáde pyšní. Rýchlo stúpal v kariérnom rebríčku a už ako tridsaťjedenročný sa stal jedným z veliteľov generálneho štábu. Nebola to bohvieako prospešná či uznávaná práca – za vlády regenta bolo úlohou vojska akurát tak rozháňanie bitiek a chytanie drobných zločincov. Žiadna veľká sláva, ale toto...

„Pane.“

Zdvihol zrak a uvidel svojho priameho podriadeného, podplukovníka Blasera so začiernenou tvárou.

„Čo je?“

„Signál majora Caffreyho, pane. Sme pripravení. Čaká sa už len na váš rozkaz.“

„Ešte chvíľu.“

Obaja sedeli v pozorovateľni na východnom svahu Hraničných vrchov. Hallov batalión tu už bol niekoľko týždňov, usilovne sa pripravoval a sledoval, ako sa po Mortskej pláni presúva ozrutná čierna masa. Mortská armáda bola taká obrovská, že ju spomaľovala vlastná veľkosť, nakoniec však prišla a teraz sa jej tábor ťahal po celom južnom brehu Karczmarovho jazera ako temné mesto siahajúce na pol cesty k obzoru.

Poľným ďalekohľadom videl iba štyri stráže rozmiestnené veľmi riedko po západnom okraji tábora. Na sebe mali šaty, ktoré splývali s tmavým bahnitým terénom soľných plání, no Hall poznal okolie jazera veľmi dobre a v silnejúcom svetle ich bez problémov rozoznal. Dvaja dokonca ani nestrážili – zaspali na svojich postoch. Mortovia sa správali bezstarostne, presne ako mali. Správy vyzvedačov hovorili, že ich armáda má vyše dvadsaťtisíc mužov s mečmi a brneniami z kvalitného železa a ocele. Nech ste sa na to pozreli z akéhokoľvek uhla, armáda Tearlingu bola oproti nej úboho slabá. Čiastočne za to mohol aj Bermond. Hall ho mal rád ako otca, ale teraz chápal, že starý pán si priveľmi zvykol na mierové časy. Presúval sa po krajine ako farmár, ktorý si kontroluje statky, nie ako vojak, čo sa pripravuje na boj. Tearlinská armáda nebola pripravená na vojnu, teraz ju však mala na krku, či chcela, alebo nie.

Ako už toľkokrát za posledný týždeň, aj teraz sa v duchu zameral na kanóny osadené v silne opevnenej oblasti uprostred mortského tábora. Kým ich nevidel na vlastné oči, neveril ani kráľovnej, aj keď nespochybňoval, že mala nejaké videnia. Teraz sa však silnejúce svetlo z východu odrážalo na tých železných monštrách, zdôrazňovalo ich hladké valcovité tvary a Hallovi opäť nepríjemne zovrelo útroby. S mečom vedel zaobchádzať lepšie ako ktokoľvek iný, no meč je obmedzená zbraň. Mortovia sa pokúšali prekrútiť pravidlá vedenia boja, ako ich poznal celý život.

„Fajn,“ zamrmlal si, odkladajúc ďalekohľad. Ani si neuvedomil, že to hovorí nahlas. „Tak aj my.“

Zliezli s Blaserom po rebríku z pozorovateľne, posledné tri metre zoskočili a pustili sa hore kopcom. Za posledných dvanásť hodín v tichosti rozmiestnil na východných svahoch hôr vyše sedemsto lukostrelcov a pešiakov. Po týždňoch tvrdej driny sa im však len s námahou darilo ostať nehybne v zálohe, najmä keď padla noc. Stačil by jediný náznak činnosti na svahoch a Mortovia by začali byť v strehu, takže skoro celú noc chodil od jedného postu k druhému a zabezpečoval, aby jeho vojaci nevyskočili od napätia z kože.

Svah bol čoraz strmší, až napokon obaja museli hmatať medzi skalami po miestach, na ktorých sa dá zachytiť. Nohy sa im šmýkali na opadanom ihličí. Obaja mali hrubé kožené rukavice a liezli opatrne, lebo sa pohybovali v extrémne nebezpečnom teréne. Skaly tam boli prešpikované dierami a jaskynkami, v ktorých s obľubou hniezdia štrkáče. Tie z pohraničia sú nesmierne odolné v dôsledku tisícročí boja o prežitie v nehostinnom prostredí. Hrubá koža ich takmer dokonale chráni pred ohňom a zo zubov pri uhryznutí vystrekne presne odmeraná dávka jedu. Na takomto svahu stačí raz strčiť ruku, kam netreba, a je po vás. Keď mali s bratom desať rokov, Simonovi sa podarilo jedného pohraničného štrkáča chytiť do pasce. Pokúsil sa spraviť si z neho domáceho maznáčika, no už po necelom týždni to vzdal. Nech ho kŕmil akokoľvek dobre, had útočil na všetko, čo sa pohlo. Nakoniec ho vypustili na slobodu – otvorili klietku a utekali ako o život hore východným svahom. Nik nevedel, ako dlho tieto plazy žijú, takže aj ten ich mohol byť ešte stále tu a kĺzať sa spolu s ostatnými medzi skalami.

Simon.

Zavrel oči, hneď ich však zase otvoril. Rozumný človek nedovolí, aby sa mu myšlienky zatúlali priďaleko po Mortskej ceste, ale posledné týždne sa pred ním rozprestieral celý Mortmesne, takže chtiac-nechtiac premýšľal o bratovi oveľa viac ako zvyčajne: Kde asi je, kto ho vlastní, ako ho využívajú. Asi na prácu – Simona pokladali za jedného z najlepších strihačov oviec na celom západnom svahu. Bolo by zbytočným mrhaním využiť takého človeka na čokoľvek iné ako na ťažkú prácu. Hall si to znova a znova opakoval, no nezaberalo to. Stále ho trápila malá, no reálna šanca, že Simona predali na niečo celkom iné.

„Kurva!“

Blaserova tlmená nadávka ho vytrhla z úvah a bleskovo sa obzrel cez plece, či jeho pobočníka neuhryzol had. Blaser sa však iba pošmykol a teraz už zase pevne stál na oboch nohách. Hall liezol ďalej, krútiac hlavou, aby sa zbavil neželaných predstáv. Zásielka je rana, ktorú čas nezahojí.

 Dostal sa na vrchol s čistinou, na ktorej ho už netrpezlivo čakali jeho muži. Posledný mesiac rýchlo pracovali, ani jeden sa nesťažoval, ako to pri vojenských stavebných prácach býva, a skončili tak skoro, že Hall mohol niekoľkokrát prerušiť operáciu ešte pred tým, ako mortská armáda vôbec dorazila na pláň. O čosi nižšie čakal aj jastrabiar Jasper s dvanástimi bojovými vtákmi, ktoré sedeli na dlhom bidle. Stáli nemálo peňazí, no kráľovná si ho pozorne vypočula a potom mu výdavky bez námietok schválila.

Prešiel k jednému z katapultov. Keď naň položil ruku, pri dotyku hladkého dreva ho až nadulo od pýchy. Miloval mechanizmy, stroje, pomôcky. Neprestajne vymýšľal, ako robiť veci rýchlejšie a lepšie. Na začiatku vojenskej kariéry vymyslel silnejší a pritom pružnejší luk, ktorý začala používať väčšina tearlinských lukostrelcov. Keď ho poslali riešiť jeden civilný projekt, otestoval a zaviedol systém zavlažovacích čerpadiel, ktorý vedie vodu z Caddellu do vyprahnutej časti južného Almontu. Teraz mal však pred sebou svoj najdôležitejší úspech: Päť dvadsaťmetrových katapultov s hrubými ramenami z tearlinského duba a ľahšími koncovými lyžicami z borovicového dreva. Pri vhodnom vetre dokázali vrhať vyše päťdesiat kilogramov do vzdialenosti takmer štyristo metrov. Ramená mali uviazané k základni hrubým povrazom a po oboch stranách pri nich stáli chlapi so sekerami.

Fľochol do lyžice prvého z nich. Ležalo v nej pätnásť plátenných vriec a na každom ešte tenká vrstva azúrovej látky. Pôvodne chcel z katapultov strieľať balvany ako pri obliehaní za starých čias a zrovnať aspoň časť mortského tábora so zemou. Tieto vrecká, s ktorými prišiel Blaser, boli však oveľa lepšie. Za každým z nich stálo niekoľko týždňov nepríjemnej práce. To celkom navrchu sa pohlo vo vetre, plátno sa mykalo ako divé a Hall o krok ustúpil. Vystrel zaťatú päsť k oblohe. Sekerníci sa chopili zbraní a zdvihli si ich vysoko nad plecia.

Blaser začal hmkať. V napätých situáciách si vždy hmkal, bol to nepríjemný zlozvyk. Hall ho počúval iba na pol ucha, no aj tak rozoznal, čo je to za melódiu: Kráľovná Tearlingu. Hmkal ju úplne falošne, ale nie natoľko, aby okolostojaci nevedeli, čo je zač. Tá pieseň sa medzi jeho mužmi veľmi dobre uchytila. Hall ju za posledné týždne neraz počul pri pieskovaní dreva či brúsení čepelí.

Môj dar pre teba, kráľovná Kelsea, pomyslel si a švihol rukou k zemi.

Vzduchom zasvišťali sekery a ranné ticho sa skončilo hlasným vŕzganím a praskotom, keď si ramená katapultov odrazu uvedomili, že ich už nič nedrží. Jedno po druhom leteli nahor k oblohe, naberali rýchlosť a Hallovi plesalo srdce od čírej radosti, ktorá ho nikdy celkom neopustila už od chvíle, keď ako dieťa úspešne vyskúšal svoju prvú pascu na zajace.

Môj systém! A ako funguje!

Ramená dosiahli vrchol a zarazili sa s rachotom, ktorý sa odrážal po celom svahu. Teraz sa Mortovia rozhodne zobudia, ibaže už bude neskoro.

Vytiahol ďalekohľad a sledoval, ako sa azúrovomodré balíky rútia na nepriateľský tábor. Dosiahli vrchol, začali klesať, svetlomodré padáky sa otvárali vo vetre a ich náklad v plátenných vreciach sa zdanlivo neškodne hompáľal vo vetre.

Mortovia sa začínali hýbať. Videl čoraz väčšiu aktivitu – vojaci vychádzali so zbraňami zo stanov, stráže sa sťahovali k táboru v očakávaní útoku.

„Jasper!“ zavolal. „Dve minúty!“

Jastrabiar prikývol a začal skladať dravcom z hláv čiapočky. Každému hneď dal aj kúsok mäsa. Major Caffrey s neuveriteľným talentom na hľadanie spoľahlivých žoldnierov, ho pred tromi týždňami objavil v jednej mortskej dedine neďaleko hraníc. Hall nemal mortské jastraby o nič radšej, ako keď ich v detstve vídal klesať k zemi po ľahkú korisť, no aj tak musel obdivovať, aký je ich pán zručný. Pozorne sledovali každý jeho pohyb, nakláňali hlavu ako psy, ktoré čakajú, kedy im pán hodí palicu na aport.

Z mortského tábora sa ozval výstražný krik. Už videli padáky klesajúce o to rýchlejšie, o čo menší odpor im kládol vietor. Hall to sledoval cez ďalekohľad a v duchu počítal sekundy od chvíle, keď prvé vrece zosadlo medzi stany. Narátal ich dvanásť, kým sa neozval zdesený rev.

Na tábor dopadali ďalšie a ďalšie. Jedno pristálo na voze so zbraňami a Hall fascinovane pozoroval, ako sa na ňom uvoľňujú povrazy. Plátno sa chvíľu divo triaslo a potom sa prudko roztvorilo, lebo päť rozzúrených štrkáčov pochopilo, že sú konečne slobodné. Ich strakaté telá sa zvíjali a kĺzali okolo kopijí a šípov a rýchlo mizli z dohľadu.

K svahom doliehal čoraz horší vresk. O necelú minútu zavládol v tábore dokonalý chaos. Vojaci narážali v behu jeden do druhého, polonahí muži si zúrivo bodali okolo nôh mečmi. Niektorí sa pokúšali vyliezť niekam vyššie, na vozy a stany alebo hoci len na chrbty spolubojovníkov, ale väčšina iba bezhlavo utekala čo najďalej od tej hrôzy. Dôstojníci vykrikovali povely, nik ich však nepočúval. Panika rástla a armáda prúdila z tábora na všetky strany – na západ k Hraničným vrchom, na východ a na juh k planinám. Niektorí dokonca so špľachotom vbehli do vôd Karczmarovho jazera. Nemali brnenie ani zbrane, nemálo ich bolo aj celkom nahých. Niektorým bolo na lícach ešte vidieť zvyšky mydla na holenie.

„Jasper!“ skríkol Hall. „Je čas!“

Jasper lákal jastraby na hrubý kožený rukáv, ktorý mu chránil ruku od palca po plece, a nechával ich jedného po druhom vzlietnuť. Hallovi muži sa neisto prizerali, ako vtáky naberajú výšku, no jastraby boli dokonale vycvičené: Tearlinských vojakov si nevšímali a vrhali sa na tábor Mortov. Vleteli priamo do chlapov hľadajúcich záchranu na juhu a východe tábora, naplno otvárali pazúry a priamo pred Hallovým zrakom prvý z nich sekol do krku muža oblečeného len v nohaviciach s napoly rozopnutými gombíkmi. Roztrhol mu krčnú tepnu a do ranného slnka vystrekla hustá krvavá hmla.

Na západnej strane tábora sa jedna vlna vojakov za druhou snažila bezhlavo utiecť k stromom na úbočí. Medzi vrcholcami ich však čakali tearlinskí lukostrelci, takže vlna za vlnou padala do mäkkého bahna so šípom v tele. Z jazera sa ozval nový vresk: Muži, ktorí hľadali spásu v jeho vodách, si uvedomili svoju chybu a s bolestným jačaním sa brodili naspäť na breh. Vojsť do jazera bola medzi deckami Idyllwildu skúška mužnosti – Hall mal ešte stále na nohách jazvy ako dôkaz, že ňou prešiel.

Väčšina armády však tak či onak ušla z tábora. Hall sa ľútostivo pozrel na desiatku kanónov bez akejkoľvek obsluhy či stráže. Bohužiaľ, nemal sa k nim ako dostať – kam sa pozrel, všade sa to hemžilo štrkáčmi hľadajúcimi medzi stanmi dobré miesto na nové hniezdo. Premýšľal, kde je generál Genot, či ušiel spolu so svojimi mužmi alebo leží v niektorej z hromád mŕtvol pod kopcom. Časom si voči nemu vypracoval celkom slušný rešpekt, no poznal aj jeho obmedzenia. Mnohé z nich sa podobali tým, čo obmedzovali Bermonda. Genot chcel viesť vojnu, ticho a racionálne. Nemal pochopenie pre výnimočnú odvahu ani drvivú neschopnosť. Hall však vedel, že práve takéto anomálie sa hojne vyskytujú v každej armáde.

„Jasper!“ zakričal. „Tvoje vtáky odviedli dobrú prácu. Privolaj ich naspäť.“

Jastrabiar prenikavo zapískal, pritiahol si popruhy na ochrannom rukáve a čakal. O pár sekúnd sa dravce začali vracať. Krúžili nad vrcholom kopca, Jasper zapískal trocha inak a jeden po druhom mu zosadli na rameno, kde dostali za odmenu pár kúskov zajačiny. Potom im dal na hlavu čiapočky a posadil ich na bidlo.

„Stiahni strelcov!“ zavelil Hall Blaserovi. „A zožeň Emmetta, nech vyšle poslov ku generálovi aj ku kráľovnej.“

„S akým posolstvom?“

„Nech im povedia, že som pre nás získal čas. Potrvá aspoň dva týždne, kým sa Mortovia znova zoskupia.“

Blaser odišiel a Hall obrátil zrak k hladine Karczmarovho jazera. Vo vychádzajúcom slnku vyzerala ako oslnivá plachta červeného ohňa. Tento pohľad ho v detstve napĺňal túžbou, dnes mu však pripadal ako desivé varovanie. Mortovia sa rozutekali, to je pravda, ale nie nadlho, a ak jeho muži stratia túto stranu kopcov, nič im nezabráni úplne zničiť všetky Bermondove obranné línie, nech ich už akokoľvek poctivo pripravil. Za kopcami sa začína Almontská planina – tisíce štvorcových míľ roviny s minimom priestoru na manévre obrancov, zato však s roztrúsenými farmami a dedinami, ktoré sa nemajú ako brániť. Mortská armáda má štvornásobný počet mužov, dvojnásobne kvalitnejšie zbrane, a ak sa dostane dolu do Almontu, môže sa to skočiť iba jediným. Masakrou.

Ewen strážil hradný žalár už niekoľko rokov, prevzal tú prácu po tatkovi, ale ešte nikdy nemal väzňa, ktorého by pokladal za skutočne nebezpečného. Väčšinou to boli iba ľudia, ktorí nesúhlasili s regentom, a tí už prichádzali takí vyhladovaní a dobití, že sa zvyčajne dokázali nanajvýš tak dovliecť do cely, kde sa konečne môžu zrútiť. Viacerí mu aj zomreli, ale otec vravel, že si to nesmie klásť za vinu. Neznášal, keď prišiel do cely a našiel tam len studenú mŕtvolu, no regentovi to bolo zjavne jedno. Raz mu po schodoch privliekol do temnice aj jednu zo svojich vlastných žien, nádhernú červenovlásku, ktorá akoby vypadla z jednej z otcových rozprávok. Na krku mala lano, regent ju osobne zavliekol do klietky, celý čas jej nadával a Ewenovi zavelil: „Ani jedlo, ani pitie! Nevyjde odtiaľto, kým nepoviem!“

Nepáčilo sa mu väzniť ženu. Nerozprávala, dokonca ani nenariekala, iba nehybne hľadela na stenu svojej cely. Ewen jej napriek regentovmu príkazu dal vodu aj jedlo, pritom však neprestajne pokukoval po hodinách. Videl, že ju lano na krku zraňuje, a nakoniec to už nevydržal a šiel jej povoliť slučku. Ľutoval, že nie je liečiteľ a nevie jej vyliečiť kožu vydretú až do mäsa, no tatko ho naučil iba základy prvej pomoci pri rezných ranách a podobných veciach. Tatko mal vždy trpezlivosť s tým, aký je jeho syn pomalý, aj keď to občas spôsobovalo problémy. Na to, aby udržal tú ženu do rána pri živote, nebolo treba bohvieakú múdrosť, a tatka by sklamalo, keby to nedokázal. Keď si po ňu na druhý deň regent prišiel, veľmi sa mu uľavilo. Regent vravel, že mu je to ľúto, žena však odišla zo žalára bez toho, aby sa po ňom čo len obzrela.

Odkedy na trón zasadla nová kráľovná, nemal veľmi čo robiť. Všetkých regentových väzňov prepustila na slobodu, čo zmiatlo ešte aj pomalého Ewena, tatko mu však vysvetlil, že regent zatváral do temnice ľudí, ktorí povedali niečo, čo sa mu nepáči, zatiaľ čo kráľovná väzní iba tých, ktorí spravia niečo zlé. Podľa tatka to bolo rozumné, a keď nad tým Ewen popremýšľal, musel uznať, že má pravdu.

Pred dvadsiatimi siedmimi dňami (Ewen si zapísal dátum do knihy) k nemu vtrhli traja členovia kráľovninej stráže. Viedli spútaného väzňa so sivými vlasmi. Vyzeral vyčerpane, no Ewen si s úľavou všimol, že nie je zranený. Nečakali na dovolenie a strčili ho do cely číslo tri. Ewenovi to neprekážalo. Ešte nikdy nebol tak blízko pri nikom z kráľovninej stráže, od tatka však o nich veľa počul. Boli to vojaci, ktorí dávajú pozor, aby sa kráľovnej nič nestalo. Ewenovi to pripadalo ako najkrajšia a najdôležitejšia práca na svete. Bol vďačný, že môže byť kráľovským žalárnikom, ale keby bol múdrejší, najväčšmi zo všetkého by túžil patriť k týmto vysokým tvrdým chlapom v sivých plášťoch.

„Zaobchádzaj s ním dobre,“ prikázal mu veliteľ stráže s prenikavo ryšavými vlasmi. „Tak znie kráľovnin rozkaz.“

Ewena fascinovali jeho vlasy, no snažil sa nezízať na ne, lebo sám nemal rád, keď naňho ľudia zízajú. Zamkol celu a zaregistroval, že väzeň si už stihol ľahnúť a zavrieť oči.

„Ako sa volá a čo spáchal, pane? Musím to zapísať do knihy.“

„Javel. Jeho zločinom je vlastizrada.“ Ryšavý veliteľ sa chvíľu pozeral cez mreže a nakoniec pokrútil hlavou. Ewen sledoval, ako všetci traja s dupotom odchádzajú po schodoch a hore na chodbe sa začínajú rozprávať.

„Mal som ho podrezať.“

„Myslíš, že bude s tým truľom v bezpečí?“

„To je medzi kráľovnou a Palcátom.“

„Musí vedieť, čo robí. Nikdy mu nik neušiel.“

„Ale aj tak – nemôžeme mať naveky za žalárnika idiota.“

Ewena pri tom slove trhlo. Takto ho volali tí, čo ho chceli šikanovať, keď ešte nebol taký urastený, a on sa naučil púšťať to slovo jedným uchom dnu a druhým von, no od kráľovninej stráže to aj tak bolelo. Teraz navyše musel premýšľať o niečom novom a hrozivom: O možnosti, že ho vymenia za niekoho iného. Keď tatko odchádzal do dôchodku, šiel sa zaňho prihovoriť priamo k regentovi, aby mal istotu, že tam môže pracovať aj naďalej. S kráľovnou však o tom asi nehovoril.

Nový väzeň Javel patril medzi najľahších zverencov, akých tam kedy Ewen mal. Takmer nič nevravel, a keď predsa len niečo povedal, týkalo sa to len dojedeného jedla, dopitej vody či plného vedra na potrebu. Ewen na dlhé hodiny zabúdal, že tam vôbec je. Na druhej strane však stále nemyslel na nič iné ako na hrozbu, že ho vyhodia z práce. Čo si potom počne? Nedokázal sa ani prinútiť povedať tatkovi, ako ho nazval ten strážca. Nechcel, aby to vedel.

Päť dní po tom, čo priviedli Javela, po schodoch žalára s hlasným dupotom prišli traja iní strážcovia. Jeden z nich bol Lazarus Palcát, opradený takou slávou, že o ňom vedel ešte aj Ewen, ktorý len zriedkakedy odchádzal od ciel. Poznal ho z príbehov svojho tatka. Bol synom víly, ktorého nezadrží žiadne väzenie. („Nočná mora každého žalárnika, Ew!“ hovoril mu veselo nad šálkou čaju.) Aj ostatní kráľovnini strážcovia boli pôsobiví, no Palcát ich desaťnásobne prevyšoval. Ewen si ho prezeral tak podrobne, ako sa len odvážil. Veliteľ stráže v jeho žalári! Nevedel sa dočkať, kedy to povie tatkovi.

Zvyšní dvaja strážcovia vliekli väzňa ako vrece zrna, a keď im Ewen odomkol celu číslo jeden, hodili ho na pričňu. Palcát nad ním potom veľmi dlho stál a pozeral sa. Nakoniec sa vzpriami, odkašlal si až kdesi z hĺbky hrdla a vypľul naňho veľký zelený chrcheľ. Rozplesol sa mu na líci.

Ewenovi to pripadalo bezcitné: Nech už ten človek spáchal čokoľvek, určite ho už poriadne vytrestali. Bol v hroznom stave, celý zošúverený, vyhladovaný a vysušený. Ruky aj trup mal posiate hrubými ranami ako po biči, do ktorých sa mu nalepila špina z cesty. Ďalšie, ešte hlbšie a červenšie, mal na zápästiach. Z hlavy mu vytrhali toľko vlasov, že mu z nej kričali fľaky krvavej kože. Ewen si nevedel predstaviť, čo všetko mu robili.

Palcát sa k nemu obrátil a luskol prstami. „Žalárnik!“

Ewen pristúpil bližšie a pokúsil sa stáť čo najvzpriamenejšie. Jeho bratia boli oveľa bystrejší, no tatko si za pomocníka vybral jeho z jediného dôvodu – pre jeho postavu. Bol veľký a silný, no Palcátovi aj tak siahal iba pod nos. Uvažoval, či Lazarus vie, že je spomalený.

„Na tohto daj mimoriadny pozor, žalárnik. Nijaké návštevy, žiadne vychádzky, aby si povystieral nohy, Nič.“

„Áno, pane,“ prikývol Ewen a s vyvalenými očami sledoval, ako skupina odchádza. Tentoraz o ňom nik nehovoril škaredo, no keď boli preč, uvedomil si, že sa zabudol spýtať na meno a zločin toho väzňa. Hlupák! Palcát si také veci určite všíma.

Na druhý deň za ním prišiel tatko. Ewen sa snažil čo najlepšie ošetriť nového väzňa, aj keď jeho rany nemohlo dať do poriadku nič okrem času a mágie. Tatkovi stačil jediný pohľad a odpľul si celkom ako Palcát.

„Tohto sviniara sa ani nesnaž liečiť, Ew.“

„Kto to je?“

„Tesár.“ Tatkovi sa aj v chabom svetle faklí leskla plešatá hlava a Ewen si s istou dávkou znepokojenia uvedomil, že koža na čele sa mu naťahuje. Už je tenká ako plátno. Aj tatko raz zomrie, hovorila mu akási temná hĺbka vlastnej mysle. „Staviteľ.“

„Čo staval, tatko?“

„Klietky,“ znela strohá odpoveď. „Daj si naňho veľký pozor, Ew.“

Ewen sa zmätene obzeral. Kráľovský žalár bol plný klietok. Tatko však o tom zjavne nechcel hovoriť, a tak si to len uložil do pamäti k ostatným záhadám, ktorým nerozumie. Z času na čas, zvyčajne vtedy, keď sa vôbec nesnažil, sa mu podarilo niektorú z nich rozlúsknuť, a bol to úžasný pocit. Nejako takto sa musia cítiť vtáky, keď sa vnášajú na oblohe. Nech však akokoľvek zízal na muža v cele, nijaké odpovede nenachádzal.

Myslel si, že po tomto ho už nezaskočí nik, koho mu privedú, no mýlil sa. Pred dvoma dňami k nemu vtrhli dvaja vojaci tearlinskej armády vlečúci akúsi ženu. Nebola to parádna dáma ako tá regentova červenovláska: Pľula a kopala, prskala nadávky na mužov, čo ju ťahali medzi sebou. Ewen ešte nikdy nevidel nikoho ako ona. Bola celá biela, od hlavy po päty, akoby jej pleť stratila všetku farbu. Aj vlasy mala vyblednuté ako seno, čo ostalo pridlho na slnku. Na sebe mala biele šaty, ktoré mohli byť pôvodne azda svetlomodré. Vyzerala ako duch. Vojaci sa ju pokúsili natlačiť do otvorených dverí cely číslo dva, ona sa však chytila mreží a držala sa ich ako kliešť.

„Iba si to zbytočne sťažuješ,“ fučal vyšší z vojakov.

„Naser si, ty vygrcaná haluška!“

Vojak ju trpezlivo ťahal za ruky, snažil sa odtrhnúť jej prsty od mreže, zatiaľ čo druhý jej tlačil do cely telo. Ewen sa držal bokom, lebo si nebol istý, či sa do toho miešať. Keď naňho dopadol pohľad tej ženy, premkol ho chlad. Dúhovky mala lemované ružovou, ale hlboko v strede boli také prenikavo modré, že sa jagali ako ľad. Videl v nich čosi hrozné, choré, zvieracie. Otvorila ústa a on vedel, čo bude, ešte skôr ako prehovorila.

„Viem o tebe všetko, chlapče. Ty si ten tupec.“

„Pomôž nám s ňou, preboha!“ zavrčal jeden z vojakov.

Ewen k nim priskočil. Vôbec sa mu nechcelo dotýkať tej ženy, a tak ju chytil iba za šaty a začal ju ťahať dovnútra. Keď obaja vojaci zapracovali na prstoch, napokon sa im podarilo odtrhnúť ju od mreže a hodiť do cely tak silno, až narazila na pričňu a zosypala sa na zem. Ewen sotva stihol zavrieť dvere, už vyskočila na nohy a hodila sa o mreže prskajúc nadávky na všetkých troch.

„Kriste, to je ale robota!“ zamrmlal vojak. Utrel si čelo s materským znamienkom pripomínajúcim miniatúrny hríb. „Ale za mrežami by ti už nemala robiť problémy. Je slepá ako krt.“

„Akurát daj pozor, keď sa sova vydá na lov,“ dodal druhý a obaja sa rozosmiali.

„Ako sa volá a čo spáchala?“

„Brenna. Za čo tu je...“ Vojak s materským znamienkom sa pozrel na kolegu. „Ťažko povedať. Asi za vlastizradu.“

Ewen to zapísal do knihy a vojaci odišli celí natešení, že ju majú z krku. Vraveli, že tá žena, čo vyzerá ako duch, je slepá, on však rýchlo zistil, že to nie je pravda. Keď sa hýbal, obracala hlavu a sledovala ho tými modro-ružovými očami, kamkoľvek šiel. Zakaždým, keď zdvihol zrak, narazil na jej pohľad a krutý úsmev. Zvyčajne nosil stravu väzňom priamo do cely, lebo bol dosť urastený na to, aby ho bez zbrane nik nepremohol. Teraz však bol vďačný za malé dvierka v prednej stene cely, cez ktoré mohol strčiť podnos s jedlom. Upokojovalo ho, keď ho od tej ženy delili pevné mreže. Cela číslo dva sa hodila pre najťažších zločincov, lebo do nej bolo vidieť priamo z jeho malej ubytovne a on mal ľahký spánok. Teraz však zistil, že tam vôbec nedokáže spať, lebo na sebe večne cíti ten hrozný pohľad, a nakoniec si musel presťahovať posteľ do kúta, kde ju clonila bočná stena chodby. Aj potom však cítil tú ženu, večne bdelú, zlomyseľnú, zlú. Nepomohla ani tma, ostatné noci spal málo a trhane.

Teraz večer dojedol večeru, skontroloval prázdne cely, či v nich nie je hniloba alebo potkany (Nenašiel ani jedno, ani druhé: každý druhý deň poctivo čistil celý blok) a sadol si k maľovaniu. Neprestajne sa pokúšal namaľovať, čo vidí, no nikdy sa mu to nepodarilo. Myslel si, že s dobrým papierom a štetcami mu to pôjde, no nezlepšilo sa to, ani keď mu tatko oboje podaroval na minulé narodeniny. Kdesi medzi jeho myšlienkami a papierom sa stratili úplne všetky výjavy, ktoré chcel zvečniť. Nechápal prečo, no bolo to tak. Práve sa pokúšal namaľovať Javela z cely číslo tri, keď sa rozleteli dvere navrchu schodov.

Na moment ho premkla hrôza z toho, že sa niekto snaží vyslobodiť väzňov. Tatko ho varoval pred útekmi – najväčšou hanbou, aká môže žalárnika postihnúť. Hore pred dverami strážili dvaja vojaci, dolu v temnici bol však sám. Nevedel, čo robiť, keď sa niekto pokúša prebiť dnu. Schmatol nôž, čo mal na stole.

Po rachote dverí však nasledovalo mnoho hlasov a krokov. Bolo to také nečakané, že sa nezmohol vôbec na nič, iba sedel za stolom a čakal, kto príde dolu schodmi. Po chvíli do žalára vošla vysoká žena s nakrátko ostrihanými vlasmi a striebornou korunou. Na krku jej na jemných ligotavých retiazkach z rýdzeho striebra viseli dva klenoty a obklopovalo ju päť kráľovniných stráží. Ewen o tom pár sekúnd rozmýšľal a potom vyskočil na nohy: Kráľovná!

Najprv sa šla pozrieť cez mreže cely číslo tri. „Ako sa ti darí, Javel?“

Muž na prični k nej zdvihol oči s prázdnym pohľadom. „Dobre, veličenstvo.“

„Nemáš mi čo viac povedať?“

„Nie.“

Kráľovná si založila ruky vbok a zafučala. Ewen si spomenul, že tatko toto gesto robil, keď bol s niečím veľmi nespokojný. Potom sa presunula k cele číslo jeden a pozrela sa na raneného, čo v nej ležal.

„Aké biedne stvorenie.“

Palcát sa zasmial. „Vytrpel si svoje, pani. Možno aj viac, ako by som radil ja sám. Chytili ho dedinčania z Devin‘s Slopu, keď sa tam pokúšal nájsť prácu výmenou za jedlo. Na cestu do Nového Londýna ho uviazali za voz, a keď už nevládal, jednoducho ho ťahali za sebou.“

„Zaplatil si im?“

„Všetkým do posledného, veličenstvo. Je to šťastná náhoda: Potrebujeme lojalitu pohraničných dedín a Devin‘s Slope z tých peňazí vyžije možno aj rok. Do tých končín sa veľa mincí nezatúla.“

Kráľovná prikývla. Nevyzerala ako kráľovné z tatkových rozprávok, ktoré boli vždy krehké a krásne, asi ako tá regentova červenovláska. Táto vyzerala... drsne. Možno to bolo vlasmi, ktoré mala nakrátko ako muž, alebo držaním tela, rozkročenými nohami a rukou, ktorou si netrpezlivo klopkala po boku. Ewenovi sa vybavila tatkova obľúbená fráza: Vyzerá ako niekto, s kým si neradno začínať.

„Ty! Bannaker!“ Luskla prstami na muža na prični.

Väzeň zastonal a zdvihol si ruky k hlave. Rany na rukách mu už zarastali chrastami a začínali sa hojiť, no stále bol veľmi slabý. Ewenovi ho napriek tatkovým slovám prišlo na chvíľu ľúto.

„Nenamáhajte sa zbytočne, pani,“ radil jej Palcát. „Nič z neho nedostanete. Pri takej ceste môže človek prísť o rozum. Zvyčajne je to vlastne jej účel.“

Prešla zelenými očami po žalári a zastavila sa pri Ewenovi, ktorý bleskovo stuhol v pozore. „Ty si môj žalárnik?“

„Áno, veličenstvo. Volám sa Ewen.“

„Otvor túto celu.“

Urobil krok vpred, siahol si po kľúčoch na opasku a v duchu ďakoval tatkovi, že mu ich jasne označil, takže môže bez námahy nájsť ten s veľkou dvojkou. Nechcel ju nechať čakať. Na tatkovu radu každý mesiac olejoval zámky a teraz s úľavou počúval, že aj v tejto sa kľúč obracia hladko, bez zádrhov či škripotu. Odstúpil a nechal kráľovnú s niekoľkými strážcami vojsť dnu. Obrátila sa k jednému z nich – ozrutnému chlapovi so škaredými krivolakými zubmi. „Postav ho.“

Statný strážnik schmatol väzňa za krk, zdvihol ho z prične a nechal ho trepotať nohami tesne nad zemou.

Kráľovná mu vlepila facku. „Si Liam Bannaker?“

„Áno,“ zabublal slabým, zastretým hlasom. Z nosa mu začínal tiecť potôčik krvi a Ewen mimovoľne vystrúhal bolestnú grimasu. Prečo sú k nemu takí krutí?

„Kde je Arlen Thorne?“

„Neviem.“

Vyštekla zlé slovo. Ewen vedel, že je zlé, lebo otec mu raz naložil na zadok, keď ho po komsi zopakoval. Ďalšiu otázku položil Palcát: „Kto ti pomáhal stavať klietky?“

„Nikto.“

Palcát sa obrátil ku kráľovnej a Ewen fascinovane sledoval, ako sa rozprávajú... bez toho, aby čo i len otvorili ústa!

„Nie,“ zamrmlala napokon. „Teraz s tým nebudeme začínať.“

„Pani...“

„Nepovedala som, že nikdy, Lazarus. Nie však pre také malé šance, aké máme s týmto tu.“

Vyšla z cely a naznačila strážcom, nech idú za ňou. Ten veľký hodil väzňa naspäť na pričňu, kde sa mu z pľúc vydral vzdych pripomínajúci pokazenú harmoniku. Ewen na sebe zacítil Palcátov skúmavý pohľad a radšej za nimi hneď zamkol.

„A ty,“ poznamenala kráľovná k žene v cele číslo dva. „Ty si skutočne veľký úlovok, čo?“

Žena pripomínajúca ducha sa zachichotala. Znelo to ako železom po skle. Ewen mal chuť pricapiť si dlane na uši. Žena sa uškrnula na panovníčku, až jej bolo vidieť zhnité dolné zuby. „Keď príde môj pán, potrestá vás za to, ako ste nás odlúčili.“

„Prečo je tvojím pánom?“ spýtala sa jej kráľovná. „Čo pre teba kedy urobil?“

„Zachránil ma.“

„Si hlúpa. Opustil ťa, len aby si zachránil kožu. Pre otrokára si iba kus majetku.“

Žena sa hodila o mreže a metala rukami, až to vyzerali, že v klietke uväznili ozrutného vtáka. Ešte aj Palcát o krok ustúpil. Kráľovná však vykročila k cele, až kým nestála iba pár centimetrov od mreží – tak blízko, že Ewen musel potláčať nutkanie skríknuť na ňu, nech si dá pozor.

„Pozri sa na mňa, Brenna.“

Žena pripomínajúca ducha zdvihla hlavu a skrivila tvár od toho, ako veľmi chcela odvrátiť zrak, no nemohla.

„Máš pravdu,“ zamrmlala kráľovná. „Tvoj pán príde. No a keď to urobí, chytím ho.“

„Moja mágia ho ochráni pred každou ranou.“

„Ja mám svoju vlastnú mágiu, srdiečko zlaté. Vari ju necítiš?“

Brenne sa skrivila tvár od nečakanej bolesti.

„Zavesím mŕtvolu tvojho pána na svoje hradby. Vidíš?“

„To nesmiete!“ vyla väzenkyňa. „Nemôžete!“

„Bude z neho potrava pre supy,“ pokračovala kráľovná hladko. „Ty ho neochrániš. Nie si nič, len návnada.“

Žena pripomínajúca ducha revala od zúrivosti, vysoko a neznesiteľne škriekala ako vták na love. Ewen si zapchal uši. Všimol si, že to spravilo aj niekoľko kráľovniných strážcov.

„Ticho!“ zavelila kráľovná a ženin krik stíchol rovnako prudko, ako sa predtým ozval. Pozerala sa na panovníčku, od strachu vyvaľovala ružové oči a chúlila sa na prični.

Kráľovná sa obrátila k Ewenovi. „So všetkými tromi väzňami budeš zaobchádzať humánne.“

Ewen si zahryzol do pery. „To slovo nepoznám, veličenstvo.“

„Humánne,“ zopakovala netrpezlivo. „Dáš im dosť jedla, pitia aj oblečenia, nebudeš ich týrať. Postaráš sa, aby mohli spať.“

„Veličenstvo, ale ja neviem zariadiť, aby niekto mohol spať.“

Veľmi tvrdo sa naňho pozrela, zamračila sa a on si uvedomil, že asi povedal niečo, čo nemal. Bolo to ľahšie, keď bol žalárnikom tatko a on mu iba robil pomocníka. Tatko vždy zasiahol, keď niečomu nerozumel. Chystal sa ospravedlniť – vždy je to lepšie ako čakať, kým sa niekto nahnevá –, keď sa kráľovnej odrazu vyrovnalo zvraštené čelo.

„Si tu dolu sám, Ewen?“

„Áno, veličenstvo. Odkedy tatko odišiel do dôchodku. Veľmi sa mu zhoršila reuma.“

„Tvoj žalár vyzerá veľmi čisto.“

„Ďakujem, veličenstvo,,“ odvetil s úsmevom, lebo okrem tatka bola prvá, kto si to všimol. „Upratujem ho každý druhý deň.“

„Chýba ti tatko?“

Zažmurkal, uvažujúc, či si ho len nedoberá. Rád to robil regent a ešte radšej jeho stráže. Ewen sa naučil rozoznať im na tvári jasné stopy: Zlomyseľný úsmev, ktorý možno čiastočne potlačia, nikdy však celkom nezmizne. Kráľovná sa tvárila tvrdo, nie však zlomyseľne. A tak jej povedal pravdu. „Áno. Mnohým veciam nerozumiem a tatko mi vždy všetko vysvetlil.“

„Ale táto práca sa ti páči.“

Sklopil oči k zemi, spomínajúc na strážcu, ktorý ho nazval idiotom. „Áno.“

Naznačila mu, nech sa postaví pred celu číslo dva. „Táto žena na to nevyzerá, ale je nebezpečná. Okrem toho je aj veľmi cenná. Dokážeš ju deň čo deň ustrážiť bez toho, aby ťa oklamala?“

Ewen sa zahľadel na ženu pripomínajúcu ducha. V žalári už zažil oveľa väčších a drsnejších väzňov. Niektorí z nich sa ho pokúšali prekabátiť. Predstierali, že sú chorí, ponúkali mu peniaze, prosili ho, aby im na chvíľu požičal svoj meč. Žena gánila na kráľovnú, oči sa jej leskli od nenávisti a on vedel, že panovníčka má pravdu. Naozaj to bola tvrdá, prešibaná väzenkyňa, ktorej to myslí.

Ale aj je viem byť prešibaný.

„O tom nepochybujem,“ povedala mu kráľovná a on až podskočil od ľaku, lebo nahlas nič nevravel. Obrátil sa a uvidel čosi, pričom až otvoril od úžasu ústa: Modré klenoty, čo mala na krku, sa vo svetle faklí leskli a jasne žiarili.

„Raz do týždňa,“ pokračovala, „pôjdeš hore a podáš mi správu o všetkých troch väzňoch. Ak treba, rob si poznámky.“

Prikývol celý natešený, že panovníčka automaticky predpokladá, že vie čítať a písať. Väčšina ľudí si myslela, že je negramotný, čo vôbec nebola pravda. Tatko ho to naučil, aby mohol v žalári viesť knihu záznamov.

„Vieš, čo je utrpenie, Ewen?“

„Áno, veličenstvo.“

„Za týmito tromi väzňami stojí ešte ďalší človek, vysoký, vychudnutý, s prenikavými modrými očami. Je to človek, ktorý prináša utrpenie, a ja ho chcem živého. Keby si ho niekde zazrel, okamžite to daj vedieť Lazarusovi. Rozumieš?“

Znova prikývol. V hlave už mal celkom jasný obraz toho, muža, akoby mu ho tam vložila aj inak ako slovami. Jasne videl vysokú postavu ako strašiak do maku s očami ako dve veľké modré lampy. Nevedel sa dočkať, kedy sa ho pokúsi namaľovať.

Kráľovná k nemu natiahla ruku a on si po chvíli uvedomil, že mu ju podáva. Strážcovia stuhli, niektorí mimovoľne siahli po meči. Ewen jej veľmi opatrne nastavil dlaň a nechal, nech ju stisne. Zaujalo ho, že nemá žiadne prstene. Uvažoval, čo povie tatko, keď mu porozpráva, ako sa stretol s kráľovnou a ako vôbec nebola taká, akú čakal. Stál pri celách, sledoval väzňov, no pokukoval aj po kráľovnej obklopenej piatimi strážcami, ktorí akoby ju priam niesli hore po schodoch, preč z jeho žalára.

Milan Buno, 16.1.2016

http://1.bp.blogspot.com/-G8f3a053mps/VW94Gg8hHBI/AAAAAAAAYHc/n2eRFnrfkW8/s640/57355.jpg

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.