Nezabíjajte vtáčika. Kultový román Harper Leeovej

Vychádza kultový román Nezabíjajte vtáčika. Príbeh o rasizme zasadený do obdobia vyčíňajúcej hospodárskej krízy v 30.rokoch v USA.

V 30.rokoch minulého storočia zasiahne Spojené štáty hospodárska kríza, hoci ospalého provinčného mestečka Maycomb v Alabame sa dotkne len okrajovo.

V tom období je najväčšou starosťou dvoch súrodencov Scout a Jema a ich priateľa Dilla to, ako vylákať z domu miestneho čudáka a čím si skrátiť dlhé chvíle.

Keď však obvinia mladého černocha zo znásilnenia bieleho dievčaťa, udalosti naberú rýchly spád. Obhajoby sa ujme Scoutin otec Attikus Finch. Ten považuje právnickú pomoc za svoju morálnu povinnosť. Čaká ho však márny boj s predsudkami, strachom a nevraživosťou. Od obyvateľov mestečka poznačeného rasovou nenávisťou dostáva hanlivú nálepku obhajca negrov, čo sa negatívne dotkne aj jeho detí.

Z výnimočného románu Nezabíjajte vtáčika, ktorý si získal obdiv a uznanie čitateľov na celom svete, sa predalo neuveriteľných 40 miliónov výtlačkov. Príbeh sa dočkal aj filmovej adaptácie s Gregorym Peckom v úlohe obhajcu Atiika Fincha.

Vypočujte si úryvok z knihy Nezabíjajte vtáčika.
Číta herečka Kristína Svarinská:

Na Slovensku vychádza táto kniha znovu takmer po  50-tich rokoch. V marci 2016, teda po viac ako polstoročí (60 rokov), vyjde autorkin prvý a doteraz nepublikovaný  román s názvom Postav hliadku (Go Set a Watchman).

Román Nezabíjajte vtáčika nie je iba o rasizme a justičnej vražde, je to predovšetkým dojímavý príbeh o dospievaní, utváraní si vlastných názorov na svet, morálke, statočnosti a odvahe..

Objednajte si novinku Nezabíjajte vtáčika.

 „Šikovné, nenáročné a úplne geniálne ... drsné, melodramatické, výstižné, zábavné.“
The New Yorker

 

Začítajte sa do novinky Nezabíjajte vtáčika:

Diel prvý
1
Môj brat Jem utrpel krátko pred dovŕšením trinásteho roku ťažkú zlomeninu v lakti. Keď sa mu zahojila a už ho netrápili obavy, že už nikdy nebude môcť hrať ragby, zriedka si na svoje zranenie pomyslel. Ľavú ruku mal trocha kratšiu než pravú; keď stál alebo šiel, odkláňal sa mu chrbát ruky v pravom uhle od tela a palec ukazoval nadol. Jem si však z toho vonkoncom nič nerobil.

Keď sme sa po viacerých rokoch mohli už s pokojnou mysľou obzrieť do minulosti, zavše sme sa zamýšľali nad udalosťami, čo viedli k Jemovmu zraneniu. Ja tvrdím, že všetkému boli na vine Ewellovci, ale Jem, ktorý je o štyri roky starší, povedal, že sa to začalo dávno predtým. Vraj sa to začalo onoho leta, keď k nám prišiel Dill a prvý raz nás naviedol, aby sme vylákali z domu Bu Radleyho.

Povedala som, že ak chce naozaj ísť na koreň veci, musí vlastne začať u Andrewa Jacksona. Keby generál Jackson nebol zahnal Creekov  hore riekou, Simon Finch by nikdy nebol privesloval proti prúdu Alabamy, a kde by sme potom boli? Už sme neriešili spory pästnými zápasmi, na to sme boli pristarí, a tak sme sa išli poradiť k Atticovi. Otec vyhlásil, že obidvaja máme pravdu.

Ako obyvatelia Juhu pokladali niektorí členovia našej rodiny za zahanbujúce, že nijaký náš predok sa ani na jednej, ani na druhej strane nezúčastnil v bitke pri Hastingse. Mali sme len lovca kožušín a apatekára Simona Fincha z Cornwallu, ktorého zbožnosť predstihovalo len jeho lakomstvo. Simona v Anglicku popudzovalo, že metodistov prenasledujú ich liberálnejší bratia, a keďže aj Simon sa pokladal za metodistu, vypravil sa cez Atlantik do Filadelfie, odtiaľ na Jamajku, odtiaľ do Mobilu a hore riekou Saint Stephens. Majúc na pamäti rady a príkazy Johna Wesleyho, že pri kúpe a predaji sa nemá plytvať slovami, nadobudol Simon ako mastičkár pekný majetok. V tomto povolaní ho však stále sužoval strach, že podľahne pokušeniu a dopustí sa niečoho, o čom vedel, že nie je na slávu Božiu, ako napríklad zdobiť sa zlatom a obliekať si drahocenné odevy. Pretože Simon zabudol na výrok svojho učiteľa o vlastníctve nad ľuďmi, kúpil si troch otrokov a s ich pomocou vybudoval usadlosť na brehoch rieky Alabamy, asi šesťdesiat kilometrov nad Saint Stephensom. Do Saint Stephensu sa vrátil iba raz, aby si našiel ženu; s ňou založil rod, v ktorom prevládali dcéry. Simon sa dožil požehnaného veku a zomrel zámožný.

Bolo zvykom, že mužovia rodiny zostávali na Simonovej usadlosti, na Finchovom Prístavisku, a živili sa pestovaním bavlny. Gazdovstvo bolo sebestačné. Aj keď v porovnaní s okolitými veľkostatkami bolo Prístavisko skromné, predsa dávalo všetko, čo každodenný život vyžadoval, okrem ľanu, pšeničnej múky a šatstva. Tento tovar dovážali lode z Mobilu.

Simon by bol hľadel na spory medzi Severom a Juhom s bezmocnou zlosťou, pretože jeho potomkovia v nich stratili všetko okrem zeme. Napriek tomu si Finchovci zachovali roľnícku tradíciu už do dvadsiateho storočia. Vtedy môj otec Atticus Finch odišiel do Montgomery študovať právo a jeho mladší brat sa dal v Bostone na medicínu. Z Finchovcov ostala na Prístavisku len ich sestra Alexandra. Vydala sa za zamĺknutého človeka, ktorý si väčšinu času hovel vo visutej sieti pri rieke a hútal, koľko rýb sa mu chytilo na udice rozvešané nad vodou.

Keď sa môj otec stal advokátom, vrátil sa do Maycombu a otvoril si tam prax. Maycomb, ležiaci asi tridsať kilometrov na východ od Finchovho Prístaviska, bol sídlom Maycombského okresu. Atticova kancelária v súdnej budove sotva obsahovala viac než vešiak, pľuvadlo, šachovnicu a nedotknutý zákonník štátu Alabama. Otcovými prvými klientmi boli posledné dve osoby, čo odvisli v maycombskej okresnej väznici. Atticus im nástojčivo radil, aby využili veľkomyseľnosť zákona, ktorý im umožňoval zachrániť si život, ak priznajú, že sa dopustili prostej vraždy. Ale to boli Haverfordovci, a v Maycombskom okrese to meno znamenalo synonymum pre hlupákov. Haverfordovci zniesli zo sveta popredného maycombského kováča pri škriepke, ktorá údajne vznikla pre neoprávnené zadržanie kobyly. Počínali si tak neopatrne, že toho človeka odpravili v prítomnosti troch svedkov, a zanovito tvrdili, že ten podliak si nič lepšie nezaslúžil, čo pokladali za dostačujúce ospravedlnenie svojho činu. Trvali na tom, že nejde o úkladnú vraždu, a tak Atticus už nemohol urobiť pre svojich klientov nič iné, než byť prítomný pri ich poprave. Pravdepodobne od tejto udalosti začal otec pociťovať hlboký odpor k výkonu trestného práva.

Za prvých päť rokov svojho účinkovania v Maycombe sa Atticus predovšetkým učil uskromňovať; niekoľko ďalších rokov investoval svoje zárobky do bratovho vzdelania. John Hale Finch bol o desať rokov mladší než otec a rozhodol sa študovať medicínu v čase, keď sa už neoplácalo pestovať bavlnu. Keď však Atticus spravil zo strýka hotového človeka, začalo mu právnické povolanie dosť vynášať. Mal rád Maycomb, narodil sa v Maycombskom okrese a vyrástol tam; poznal tunajších ľudí, oni poznali jeho a vďaka príčinlivosti Simona Fincha bol po krvi alebo príbuzenskými zväzkami spriaznený temer s každou rodinou v meste.

Maycomb bolo staré mesto, ale keď som ho prvý raz poznala, pripadalo mi už staré a unavené. V daždivom počasí sa ulice zmenili na červené mláky; na chodníkoch rástla tráva a okresnú budovu na námestí, v ktorej boli úradovne a súd, ohlodával už zub času. Tuším bývalo vtedy horúcejšie než dnes a čierny pes si za letného dňa veľa vytrpel. V dusnom tieni dubov na námestí si odháňali muchy vyziabnuté somáre, zapriahnuté do povozov. Mužom mäkli tvrdé goliere už okolo deviatej ráno. Dámy sa kúpali už pred poludním a znovu po popoludňajšom zdriemnutí, no zvečera sa podobali mäkkému čajovému pečivu s glazúrou z potu a púdru.

Ľudia sa vtedy pohybovali pomaly. Ťarbali sa po námestí, šuchtavo chodili dookola po obchodoch a na všetko si dopriali čas. Aj ich deň mal iba dvadsaťštyri hodín, no zdal sa dlhší. Nikto sa nenáhlil, veď nebolo kam ísť, nebolo čo kupovať a ani za čo kupovať, a za hranicami Maycombského okresu nebolo nič, čo by sa oplatilo vidieť. Ale daktorí ľudia sa oddávali neurčitému optimizmu: v Maycombskom okrese všetci nedávno počuli, že sa nemajú čoho strachovať okrem samého strachu.

Bývali sme na hlavnej obytnej ulici mesta Atticus, Jem, ja a naša kuchárka Calpurnia. Jem a ja sme boli s naším otcom spokojní: hral sa s nami, čítal nám a zaobchádzal s nami so zdvorilou zdržanlivosťou.

S Calpurniou to bolo už inak. Bola samá hrana a kosť, bola krátkozraká a škúlila. Ruku mala širokú ako lata naspodku postele a omnoho tvrdšiu. Jednostaj ma vyháňala z kuchyne a spytovala sa, prečo sa nesprávam tak spôsobne ako Jem, akoby zabúdala, že je brat starší. A volala ma vždy domov práve vtedy, keď sa mi akurát nechcelo ísť dnu. Stretali sme sa v dramatických, ale jednostranných súbojoch. Calpurnia vždy zvíťazila – najmä preto, že sa Atticus zakaždým pridal na jej stranu. Bola u nás odvtedy, ako sa narodil Jem, a ja som znášala jej tyranskú prítomnosť, pokiaľ mi pamäť siahala.

Matka nám umrela, keď som mala dva roky, takže mi nikdy veľmi nechýbala. Pochádzala z rodiny Grahamovcov v Montgomery. Atticus sa s ňou zoznámil, keď ho prvý raz zvolili do štátneho zákonodarného zboru. Bol vtedy v stredných rokoch a matka bola o pätnásť rokov mladšia. Jem bol plodom prvého roku ich manželstva. O štyri roky som sa narodila ja a dva roky nato matka náhle zomrela na srdcovú mŕtvicu. Mali to údajne v rode. Nechýbala mi, ale myslím, že Jem za ňou želel. Dobre sa na ňu pamätal a niekedy si uprostred hry zhlboka vzdychol, potom sa vzdialil a hral sa sám za garážou. Keď si počínal takto, vedela som, že najlepšie je dať mu pokoj.

Keď som mala takmer šesť a Jem skoro desať rokov, smeli sme sa v lete pohybovať – na dosah Calpurniinho hlasu – v priestore medzi domom pani Lafayette Dubosovej, stojacim o dvoje dverí na sever od nás, a Radleyho usadlosťou, o tri domy na juh. Radleyho dom obývala neznáma bytosť, ktorú stačilo len opísať, aby sme sa niekoľko dní správali čo najvzornejšie. A pani Dubosová bola hotová dračica.

Onoho leta k nám prišiel Dill.

Raz včasráno, keď sme sa pustili na zadnom dvore do dennej hry, počuli sme s Jemom akýsi šuchot v susedstve na kelovej hriadke slečny Rachel Haverfordovej. Šli sme pozrieť k drôtenému plotu, či to nie je šteňa, sučka slečny Rachel čakala totiž mladé. Ale nie, čupel tam na zemi akýsi drobný chlapec a díval sa na nás. Posediačky nebol omnoho väčší než kel. Zvedavo sme si ho obzerali, až sa ozval:

„Hej.“

„Hej, ty,“ odpovedal Jem vľúdne.

„Volám sa Charles Baker Harris,“ povedal. „Viem čítať.“

„No a?“ poznamenala som.

„Len som si tak myslel, že by vás hádam zaujímalo, že viem čítať. Ak vám treba voľačo prečítať, ja vám to prečítam...“

„Koľko máš rokov?“ opýtal sa Jem. „Štyri a pol?“

„Čoskoro budem mať sedem.“

„Tak sa nenafukuj,“ povedal Jem a ukázal palcom na mňa. „Toť Scout číta už od narodenia a nechodí ešte ani do školy. Na sedem rokov vyzeráš veľmi drobučký.“

„Som malý, ale mám už svoje roky,“ namietol.

Jem si zhrnul vlasy dozadu, aby lepšie videl. „Prečo nejdeš sem na druhú stranu, Charles Baker Harris?“ opýtal sa. „Prepána, to je meno!“

„Veru nie je smiešnejšie než tvoje. Teta Rachel povedala, že sa voláš Jeremy Atticus Finch.“

Jem zvraštil čelo. „Ja som na svoje meno dosť veľký,“ povedal. „Ale ty máš meno dlhšie, než si sám. Namojveru, je aspoň o štvrť metra dlhšie.“

„Ľudia ma volajú Dill,“ vysvetľoval Dill a pretískal sa popod plot.

„Poď radšej vrchom než spodkom,“ povedala som. „Odkiaľ si?“

Dill bol z Meridianu v štáte Mississippi a letoval u svojej tety slečny Rachel. Odteraz bude chodiť do nášho mesta každé leto. Jeho rodina pochádzala z Maycombského okresu, matka pracovala vo fotoateliéri v Meridiane. Raz poslala jeho obrázok do súťaže Krásne dieťa a vyhrala päť dolárov. Dala tie peniaze Dillovi a ten šiel za ne dvadsať ráz do kina.

„U nás nebýva kino, len dakedy hrajú na radnici filmy z Biblie,“ povedal Jem. „Videl si nejaký zaujímavý film?“

Dill videl Draculu a po tomto odhalení si ho Jem obzrel s určitou úctou. „Rozprávaj nám o tom,“ vyzval ho.

Dill bol hotová rarita. Nosil krátke nohavice z modrého plátna, pripnuté gombičkami o košeľu, a mal snehobiele vlasy, ktoré sa mu ježili na hlave ako kačacie páperie. Bol o rok starší než ja, ale oveľa menší. Keď nám rozprával tú starú rozprávku, belasé oči sa mu rozjasnievali a zhasínali, smial sa hlasno a veselo a mal vo zvyku ťahať sa za strapček vlasov uprostred čela.

Keď Dill premenil Draculu na prach a Jem vyhlásil, že film sa zdá lepší než kniha, opýtala som sa Dilla, kde má otca. „Ešte si o ňom nič nevravel.“

„Lebo žiadneho nemám.“

„Zomrel?“

„Nie...“

„Teda ak nezomrel, tak dajakého máš, nie?“

Dill sa začervenal a Jem ma zahriakol, aby som čušala. To bolo spoľahlivé znamenie, že Dill obstál v skúške a že ho prijal. Potom už leto ubiehalo v obvyklej zábave. Obvyklou zábavou bolo: zlepšovať skrýšu medzi dvoma obrovskými zrastenými mydlovníkmi vzadu na dvore, naháňať sa a preberať náš repertoár drám, založených na dielach Olivera Optica, Victora Appletona a Edgara Ricea Burroughsa. V tomto sme mali šťastie, že sa k nám pridal Dill. Prevzal teraz úlohy, ktoré predtým vždy pripadli mne – bol ľudoopom v Tarzanovi, pánom Carbtreem v Lúpežníkoch, pánom Damonom v Tomovi Swiftovi. Tak sme v Dillovi objavili vreckového čarodejníka, ktorý mal hlavu plnú neobyčajných nápadov, divných túžob a čudesných predstáv.

Ale koncom augusta sa nám ten dookola opakovaný repertoár zunoval a vtedy nás Dill priviedol na myšlienku vylákať Bu Radleyho von.

Radleyho dom Dillovi počaril. Napriek našim výstrahám a poučeniam ho priťahoval, tak ako mesiac priťahuje vodu. Nikdy sa však neodvážil ísť ďalej než po pouličnú lampu na nároží. Tam, v bezpečnej vzdialenosti od domových vrátok, postál vždy chvíľu s rukami ovinutými okolo hrubého stromu a zamyslene upieral zrak na dom.

Radleyho usadlosť vybiehala v ostrom oblúku za náš dom. Od juhu sa prichádzalo k prednej verande; chodník sa potom skrúcal a viedol popri pozemku. Nízky, kedysi biely dom so širokou prednou verandou a zelenými okenicami už dávno stmavel a teraz mal bridlicovosivú farbu dvora, ktorý ho obklopoval. Šindle, zahnívajúce od dažďa, prečnievali cez žľaby nad verandou; hrubé duby zacláňali slnko. Zvyšky žŕdkového plota opito strážili predný dvorček – „zametený“ dvorček, ktorý nikdy nezametali – kde husto rástla burina.

V dome žil zlovestný netvor. Tak vraveli ľudia, no Jem ani ja sme ho nikdy nevideli. Vraj vychádzal von len za bezmesačných nocí a nazízal do okien. Keď za náhleho ochladenia pomrzli ľuďom azalky, bolo to preto, že na ne Bu dýchol. Všetky drobné darebáctva, čo sa pokradmo popáchali v Maycombe, pripisovali jemu. Raz vydesili mesto ohavné nočné výčiny: našli sa skaličené kury a domáce zvieratá. Hoci páchateľom bol Bláznivý Addie, ktorý sa napokon utopil v Barkerovom rybníku, ľudia ešte stále gánili na Radleyho dom a nechceli sa vzdať svojho počiatočného podozrenia. Nijaký černoch sa v noci neodvážil prejsť popred Radleyho dom, každý prebehol vždy na náprotivný chodník a hlasito si pískal pri chôdzi. Vzadu susedil s Radleyho usadlosťou pozemok maycombskej školy. Vysoké pekanové orechy na Radleyho kuracom dvore striasali plody na školský dvor, ale deti sa orechov ani nedotkli: orechy od Radleyovcov by človeka zahubili. Ak pri bejzbale zaletela lopta na Radleyho dvor, bolo ju treba oželieť.

Strasti tohto domu sa začali veľa rokov predtým, než sme sa s Jemom narodili. Hoci Radleyovci boli v meste všeobecne vážení, žili veľmi utiahnuto – a takáto záľuba bola v Maycombe neodpustiteľná. Nechodili ani do kostola, čo bolo v Maycombe hlavným rozptýlením, ale modlili sa doma. Pani Radleyová zriedkakedy prešla ulicou k susedám na predpoludňajšiu posiedku pri káve a dozaista sa nedalo očakávať, že by niekedy vstúpila do misionárskeho krúžku. Pán Radley chodieval denne o pol dvanástej do mesta a presne o dvanástej sa vracal. Občas niesol hnedé papierové vrecko, ktoré obsahovalo, ako sa susedia domnievali, rodinný nákup. Nikdy som sa nedozvedela, čím sa starý pán Radley živí. Jem vravel, že „kupuje bavlnu“, čo sa zdvorilo hovorilo o tom, kto nerobil nič. Nech už bolo akokoľvek, pán Radley a jeho žena žili tu so svojimi dvoma synmi odnepamäti.

V nedeľu mávali Radleyovci okenice aj dvere zatvorené – ani to nebolo v Maycombe zvykom; zatvorené dvere znamenali chorobu alebo chladné počasie. Veď v nedeľu sa chodilo na formálne popoludňajšie návštevy: dámy sa stiahli do šnurovačiek, muži si obliekli kabáty, deti sa obuli. Susedom by však ani na um neprišlo zájsť v nedeľu popoludní Radleyovcom na verandu a zavolať: „Tak, ako sa mávate?“ Na Radleyho dome neboli nijaké sieťové dvere. Pýtala som sa raz Attica, či ich tam dakedy mali. Atticus povedal, že áno, ale vraj ešte pred mojím narodením.

Podľa toho, čo sa povrávalo v susedstve, mladší Radley sa ako výrastok zoznámil s niekoľkými Cunninghamovcami zo Starého Sarumu, pochádzajúcimi z rozvetveného a spleteného rodu, ktorý býval v severnej časti okresu. Utvorili niečo, čo sa v Maycombe už pokladalo za akýsi gang. Veľa toho nenavystrájali, stačilo to však, aby sa o nich hovorilo po celom meste a aby ich verejne napomínali z troch kazateľníc. Povaľovali sa okolo holičstva; v nedeľu chodili autobusom do Abbottsvillu do kina; navštevovali tanečné zábavy v Rosnej kvapke a Rybnom tábore, vo vykričaných putikách pri rieke; skúšali doma vyrábať whisky. Nikto v Maycombe nemal dosť smelosti, aby pánu Radleymu povedal, že sa jeho syn pohybuje v zlej spoločnosti.

Raz v noci sa chlapci v priveľmi bujarej nálade vozili pospiatky po námestí vo vypožičanom autíčku, vzopreli sa starovekému maycombskému strážnikovi pánu Connerovi, keď ich chcel zatknúť, a zamkli ho na záchode radnice. Mesto usúdilo, že sa niečo musí urobiť. Pán Conner vyhlásil, že každého jedného poznal a že sa im to rozhodne nesmie prepiecť nasucho. A tak sa chlapci ocitli pred súdom mladistvých. Obžalovali ich z výtržníctva, rušenia verejného poriadku, násilia a neslušného a urážlivého vyjadrovania sa v prítomnosti a dosluchu ženy. Na sudcovu otázku, na čo sa vzťahuje posledné obvinenie, odpovedal pán Conner, vraj nadávali tak hlasno, že to dozaista počuli všetky maycombské dámy. Sudca rozhodol poslať chlapcov do štátnej polepšovne pre zanedbané deti, kde chlapcov posielali zavše len preto, aby im zabezpečili stravu a slušné ubytovanie: nebolo to nijaké väzenie ani hanba. Pán Radley to však pokladal za ponižujúce. Povedal, že sa postará, aby Arthur už neurobil nijakú darebnosť, ak sudca prepustí Arthura. Keďže sudca vedel, že sa môže na slovo pána Radleyho spoľahnúť, ochotne mu vyhovel.

Ostatní chlapci šli do ústavu a získali tam najlepšie stredoškolské vzdelanie, aké sa dalo v štáte dosiahnuť. Jeden z nich dokonca vyštudoval techniku v Auburne. Ale na Radleyho dome zostali dvere aj v nedeľu, aj vo všedné dni zatvorené a mladšieho syna potom už pätnásť rokov nikto neuvidel.

Ale jedného dňa – Jem sa naň len nejasne pamätal – niekoľko ľudí počulo a videlo Bu Radleyho. Jem však nebol medzi nimi. Vravel, že Atticus nikdy veľa nerozprával o Radleyovcoch. Keď sa ho Jem na nich vypytoval, Atticus mu zakaždým odvetil, nech sa stará o seba, že Radleyovci majú právo robiť, čo sa im páči. Ale tentoraz Atticus vraj len pokrútil hlavou a zamrmlal: „Hm, hm, hm.“

A tak Jem získal najviac informácií od hašterivej slečny Stephanie Crawfordovej. Tá vravela, že celý prípad pozná. Podľa slečny Stephanie sedel Bu v obývacej izbe a vystrihoval si z Maycombského posla krátke zvesti, aké si obyčajne nalepoval do výstrižkového albumu. Do izby vstúpil jeho otec. Keď šiel pán Radley okolo, vrazil mu Bu nožnice do nohy, vytiahol ich, utrel si ich o nohavice a vystrihoval si ďalej.

Pani Radleyová vybehla na ulicu a kričala, že Arthur ich chce zabiť. Ale keď došiel šerif, Bu ešte stále sedel v obývacej izbe a vystrihoval si z Posla. Mal vtedy tridsaťtri rokov.

Slečna Stephanie povedala, vraj starý pán Radley, keď ľudia naznačili, že by jeho synovi azda prospel liečebný pobyt v Tuscalloose, vyhlásil, že nijaký Radley do blázinca nepôjde. Bu nie je blázon, býva len zavše prchký. Pán Radley uznal, že treba syna zavrieť, ale trval na tom, aby ho z ničoho neobžalovali: nie je zločinec. Šerif nemal to srdce strčiť ho do väzenia medzi černochov, a tak Bu zamkli na radnici do pivnice.

Na jeho návrat z tejto pivnice do rodičovského domu mal Jem len hmlisté spomienky. Ako rozprávala slečna Stephanie Crawfordová, vraj voľakto z mestskej rady upozornil pána Radleyho, že ak si syna nevezme domov, zahynie v tom vlhku od plesniny. Okrem toho Bu nemohol stále žiť na útraty okresu.

Nikto nevedel, aké zastrašovacie metódy používal pán Radley, aby sa Bu neukazoval ľuďom na oči. Jem si predstavoval, že má syna zväčša pripútaného reťazou o posteľ. Atticus pokrútil hlavou, tak to vraj nie je, sú aj iné spôsoby, ako sa dajú urobiť z ľudí duchovia.

Zachovala sa mi ešte spomienka na pani Radleyovú, ako občas otvára domové dvere; ide na kraj verandy a polieva kany. No každý deň sme s Jemom videli pána Radleyho odchádzať do mesta a vracať sa domov. Bol to chudý, šľachovitý muž s bezfarebnými očami – takými bezfarebnými, že sa v nich neodrážalo ani svetlo. Mal veľmi výrazné lícne kosti a široké ústa s hornou perou tenkou a dolnou plnou. Slečna Stephanie Crawfordová vravela, že je taký priamy, že za jediný zákon uznáva len slovo Božie. My sme jej verili, lebo pán Radley chodil rovný ako svieca.

Nikdy sa nám neprihovoril. Keď šiel popri nás, zadívali sme sa so slovami „dobrý deň, pán Radley“ do zeme, a on namiesto odpovede zakašlal. Starší syn pána Radleyho býval v Pensacole a každý rok chodil na Vianoce domov; bol jedným z nemnohých ľudí, ktorých sme videli do toho domu vstúpiť alebo z neho vyjsť. V meste sa vravelo, že odo dňa, ako pán Radley vzal Arthura domov, dom akoby vymrel.

Ale prišiel deň, keď nám Atticus pohrozil, že nás poriadne vyobšíva, ak budeme na dvore hurtovať, a poveril Calpurniu, aby nám v jeho neprítomnosti nasolila, ak len pípneme.

Pán Radley zomieral.

Lúčil sa so svetom dosť dlho. Cestu na oboch koncoch Radleyho usadlosti zahradili drevenými kozami, chodník posypali slamou a dopravu usmernili do bočnej ulice. Po každý raz, čo prišiel doktor Reynolds, zaparkoval auto pred naším domom a šiel k Radleyovcom pešo. Dni a dni sme sa s Jemom nečujne motali po dvore. Konečne odstránili drevené kozy a my sme sa z prednej verandy dívali, ako sa pán Radley uberá na svojej poslednej ceste popred náš dom.

„Hentam vezú najničomnejšieho človeka, akého kedy Pán Boh stvoril,“ zahundrala Calpurnia a rozjímavo si odpľula na dvor. Prekvapene sme na ňu pozreli, lebo Calpurnia zriedka posudzovala belochov.

Susedia sa nazdávali, že keď pán Radley odišiel na druhý svet, vyjde Bu z domu, ale nestalo sa tak: starší brat sa vrátil z Pensacoly a zaujal miesto pána Radleyho. Jediný rozdiel medzi ním a jeho otcom bol vek. Jem povedal, že aj pán Nathan Radley „kupuje bavlnu“. Ale pán Nathan nám aspoň odpovedal na pozdrav a dakedy sme ho videli vracať sa z mesta s časopisom v ruke.

Čím viac sme Dillovi o Radleyovcoch rozprávali, tým viac chcel o nich vedieť, tým dlhšie postával na nároží s rukou ovinutou okolo pouličnej lampy, tým viac o tom dome premýšľal.

„Rád by som vedel, čo tam robí,“ mrmlal. „Keby aspoň vystrčil hlavu z dverí.“

„Veď on chodí von,“ povedal Jem, „no len keď je tma ako vo vreci. Slečna Crawfordová mi rozprávala, že sa raz zobudila uprostred noci a videla, ako pozeral cez oblok rovno na ňu... vraj ani čo by sa človek díval na umrlčiu lebku. Vari si sa v noci ešte nikdy nezobudil a nepočul si ho, Dill? Chodí takto...“ Jem šúchal nohami po štrku. „Prečo myslíš, že sa slečna Rachel na noc tak dobre zamkýna? Často som zrána videl jeho stopy na našom zadnom dvore, a raz v noci škriabal vzadu na záves, no kým ta prišiel Atticus, už ho nebolo.“

„Ako asi vyzerá?“ opýtal sa Dill.

Jem mu ho náležite opísal: súdiac podľa stupají, Bu meria skoro dva metre; živí sa surovými veveričkami a mačkami, ktoré sa mu podarí chytiť. Preto má ruky zakrvavené – kto je surové mäso, už si krv nikdy nezmyje. Tvár mu pretína dlhá kľukatá jazva; má už len niekoľko zožltnutých a skazených zubov; oči má vytreštené a temer stále mu z úst kvapkajú sliny.

„Nože ho oprobujme vylákať von,“ navrhol Dill. „Tak rád by som videl, ako vyzerá.“

Jem povedal Dillovi, že ak sa chce dať zmárniť, stačí, keď vyjde po schodíkoch Radleyho domu a zaklope na dvere.

Náš prvý výpad sa uskutočnil len preto, že sa Dill stavil s Jemom o Sivého ducha proti dvom zväzkom Toma Swifta, že sa Jem nedostane ďalej než po vrátka Radleyovcov. Jem ešte nikdy neodmietol nijakú výzvu.

Tri dni o tom hútal. Akiste si vážil česť väčšmi než hlavu, pretože Dill ho poľahky zdolal: „Bojíš sa,“ povedal mu prvý deň.

„Nebojím sa, mám len rešpekt,“ namietol Jem.

Na druhý deň Dill povedal: „Tak veľmi sa bojíš, že by si ani špičkou nohy nestúpil na ich dvor.“ Jem to poprel, vraj chodí popri Radleyovcoch každý deň do školy.

„Ale vždy behom,“ poznamenala som.

Na tretí deň ho však Dill dostal, keď vyhlásil, že v Meridiane nie sú ľudia takí bojkovia ako v Maycombe. Takých strachopudov ako v Maycombe vraj ešte nikdy nevidel.

To stačilo, aby Jem zašiel na roh. Tam sa zastavil, oprel sa o pouličnú lampu a pozorne sa díval na vrátka, ktoré neporiadne viseli na domácky vyrobených pántoch.

„Dúfam, že ti už svitlo v hlave, že nás do jedného zahluší, Dill Harris,“ povedal Jem, keď sme k nemu došli. „Potom nedávaj mne vinu, ak ti vylúpne oči. Ty si začal, pamätaj si to.“

„Ešte stále sa bojíš,“ neúnavne opakoval Dill.

Jem povedal Dillovi, nech si vraj raz navždy zapamätá, že sa nebojí ničoho. „Ja by som to urobil, keby som len vedel, ako ho dostať von tak, aby nás nelapil.“ Okrem toho musí vraj myslieť aj na svoju sestričku.

Keď to povedal, vedela som, že sa bojí. Na sestričku myslel aj vtedy, keď som ho raz nabádala, aby skočil zo strechy. „Ak sa zabijem, čo bude s tebou?“ opýtal sa. Potom skočil, šťastne dopadol a pocit zodpovednosti ho už neznepokojoval; ozval sa v ňom až teraz pred Radleyho domom.

„Chceš sa z tej skúšky vyzuť?“ opýtal sa Dill. „Ak hej, nuž...“

„Dill, také niečo si treba premyslieť,“ povedal Jem. „Nechaj ma chvíľu uvažovať... To je tak, akoby si nútil korytnačku vyliezť...“

„Ako sa to robí?“ vyzvedal sa Dill.

„Zažne sa pod ňou zápalka.“

Pohrozila som Jemovi, že ak zamýšľa podpáliť Radleyho dom, budem to naňho žalovať Atticovi.

Dill povedal, že zažíhať zápalky pod korytnačkou je mrzké.

„Vôbec nie, lebo sa potom skôr poddá... to nie je, akoby si ju šmaril do ohňa,“ odsekol Jem.

„A ako vieš, či ju zápalka nepáli?“

„Korytnačky nič necítia, chumaj,“ povedal Jem.

„Vari si bol dakedy korytnačkou, čo?“

„Keby si netáral, Dill! Nože ma nechaj rozmýšľať... možno sa nám ho podarí...“

Jem stál zahrúžený v myšlienkach tak dlho, až Dill urobil malý ústupok: „Nepoviem, že si sa vyzúval z tej skúšky, i vymením si s tebou Sivého ducha, ak aspoň k domu zájdeš a dotkneš sa steny.“

Jemovi sa rozjasnila tvár. „Stačí dotknúť sa domu?“

Dill prikývol.

„Určite to stačí? Nie aby si rozkrikoval voľačo iné, keď prídem spiatky.“

„Hej, to stačí,“ potvrdil Dill. „Bu sa pravdepodobne pustí za tebou, keď ťa uvidí na dvore. My potom naňho so Scout skočíme, budeme ho držať a povieme mu, že mu nechceme ublížiť.“

Opustili sme nárožie, prešli bočnú ulicu, ktorá viedla vpredu okolo Radleyho domu, a zastali sme pred vrátkami.

„Tak choď,“ vyzval Jema Dill, „prídeme so Scout hneď za tebou.“

„Už idem,“ povedal Jem, „len ma nesúr.“

Šiel na roh pozemku a potom nazad, pričom si so zmŕšteným čelom a škrabkajúc sa na hlave prezeral jednoduchý terén, ani čo by hútal, ako ta najlepšie vpadnúť.

Tu som sa naňho posmešne uškrnula.

Jem prudko otvoril vrátka a pribehol zboku k domu, plesol doň dlaňou a uháňal späť popri nás, pričom ani nevyčkal, aby sa presvedčil, či sa mu prepadnutie podarilo. My s Dillom sme mu leteli hneď pätami. Keď sme zadychčaní stáli v bezpečí na našej verande, obzreli sme sa.

Starý dom ostal bez zmeny, ošumelý a spustnutý, no ako sme naň pozerali cez ulicu, zamarilo sa nám, že sa jedna vnútorná žalúzia pohla. Mihnutie. Drobný, takmer nebadateľný pohyb, a dom bol zas ako vymretý.

Milan Buno, 24.2.2016