Minulosť ešte nie je pochovaná

Bez stopy je severské krimi so závanom anglického vzduchu, pri ktorom výborne zrelaxujete.

Denník Berllingske označil knihu za femikrimi – „príbeh o hrdinke, s ktorou by sme sa ešte radi stretli.“

Rok 1985. Dve dánske dievčatá zmiznú v Anglicku bez stopy. Dlhé roky ich nedokážu nájsť...
Súčasnosť. Novinárke Nore Sandovej sa na polaroidových fotografiách, ktoré vypadli z obstarožného kufra, hneď čosi nezdalo. Potom si však spomenula – tie dievčatá, chovankyne detského domova, sa pred rokmi bez stopy stratili na trajekte z Kodane do Anglicka.

A keď na kufri objavila ceduľku s menom Bill Hix, anglického sériového vraha dievčat, už jej nič viac nebolo treba. Od dánskeho vyšetrovateľa dostane povolenie a pustí sa do vyšetrovania dávno zabudnutého prípadu. Myslí si, že napíše článok roka!

Lone Theilsová je dánska novinárka, ako londýnska korešpondentka dánskych novín Politiken pracovala vyše 20 rokov. Písala o vojnovom konflikte v Kosove a v Severnom Írsku.
Triler Bez stopy je jej literárna prvotina, ktorej dej sa opiera o skutočné udalosti. V rodnom Dánsku sa kniha dostala na vrchol rebríčka popularity. V obmedzenom voľnom čase sa autorka rada venuje kickboxu.

 „Lisbeth!“ vyhŕkla a udrela sa do čela.
„Dopekla, Andreas! To je Lisbeth. L ako Lisbeth. Nepamätáš sa na ten prípad? Dievčatá z anglického trajektu?“
Bol to jeden z tých prípadov, ktoré sa z času na čas vynorili v dokumentárnych programoch, a Nora si spomenula, že keď bola minulú jar doma v Dánsku na návšteve v letnom dome u Trine, zachytila posledných päť minút z vysielania, ku ktorému si bezmyšlienkovite sadla po veľkonočnom obede. V dokumente znova tvrdili, že to, čo sa stalo s Lisbeth a tou druhou dievčinou, ktorej meno si Nora nevedela vybaviť, bola záhada.
Andreas prikývol, rozlomil kus chlebíka a strčil si ho do úst.
„Áno. Spomínam si na niečo také.“
Norin mozog pracoval na plné obrátky v snahe prísť na to, o čo v tomto prípade išlo.

Objednajte si triler Bez stopy.

 Začítajte sa do novinky Bez stopy:

1. kapitola

Takmer plešatý muž v strednom veku sa podobal na ktoréhokoľvek školského učiteľa afrického pôvodu. Na sebe mal svetlosivé menčestrové nohavice a čerstvo vyžehlenú košeľu. Pokojne a systematicky ponalieval čaj Earl Grey do porcelánových hrnčekov s kvetinovým vzorom. Keď sa nahol ponad zničený vykachličkovaný stôl a úctivo jej nalial mlieko do čaju, Nora zacítila jemný závan mandľového oleja a pracieho prášku. Do svojho hrnčeka vhodil dve kocky cukru a raz zamiešal. Vzápätí sa pustil do rozprávania. O popravách, znásilneniach, o mrzačení a vraždách.
V Norinej mysli sa vynárali obrazy obludných zverstiev, na páchaní ktorých sa zúčastňoval. Jedna ohavnosť bola horšia ako druhá. Deti v škole boli svedkami hromadného znásilnenia svojej učiteľky, kým ich napokon tiež všetky nepovraždili mačetami. Vyhubili celé dediny, a keď už vrahovia nevládali dvíhať ruky, zavreli tých, čo prežili, do ďalšieho dňa medzi mŕtvoly, keď vraždy pokračovali ďalej. Muž, ktorý z obavy o vlastnú bezpečnosť vystupoval ako „pán Benn“, neprestával vo svojom nekonečnom monotónnom prívale slov.
Nora zovrela hrnček v ruke. Chuť vyliať vriaci čaj do tváre tohto otupeného muža bola ohromujúca. Aby videla reakciu, náznak ľudskosti v jeho ľahostajnom výraze. Cit. Ľútosť.
Potlačila to v sebe. Nora Sandová, zahraničná spravodajkyňa týždenníka Globalt, takto nepracuje. Počúva, zbiera informácie a píše. Je profesionálka.
„Mám už iba jednu otázku,“ ozvala sa neutrálne.
Pozrel na ňu pohľadom, ktorý bol už dávno zbavený ľudskosti.
„Áno?“
„Prečo? Prečo ste to urobili?“
Pokrčil plecami. „Prečo nie? Nič iné si nezaslúžili. Boli to šváby a my sme iba upratali v kuchyni.“
Nora sa nebadateľne striasla. Hrala sa s tlačidlom na diktafóne. Vypla prístroj a vstala, hádam až príliš rýchlo.
Pete, ktorý sedel v rohu, sa tiež postavil, vymenil objektív na fotoaparáte a pustil sa do práce.
Fotky muža, ktorý si hovoril „pán Benn“, v tieni. Nezaostrený portrét jeho tváre. Detaily tmavých rúk. Napriek tomu, že ruky pána Benna boli čisté a nechty upravené manikúrou, Nore sa zdalo, že na nich vidí škvrny od zaschnutej krvi.
Boli to fotky muža, ktorý sa teraz dostane na slobodu, pretože sa rozhodol udať vyššie postavených v hierarchii komanda, ako bol on sám. Pán Benn sa prešmykol cez britský azylový systém a mohol sa tešiť na mierumilovný život v pobrežnom meste južného Anglicka, kde pravdepodobne najväčším vzrušením bol každoročný karneval. Nore prišlo zle.
*
Pete vyšiel von. Nora vyhrabala kľúče od auta a hodila mu ich. Zachytil ich vo vzduchu.
"Šoféruješ. Ja som zničená,“ povedala a usadila sa na sedadlo spolujazdca jeho rozbitého auta Ford Mondeo.
Pete zdvihol obočie. „Náročné?“
Bol to typ muža, ktorý toho veľa nenahovoril. Práve preto mali jeho slová váhu a takisto nezameniteľný austrálsky prízvuk.
Nora mala chuť povedať toho veľa. Slová jej však uviazli v krku.
„Sú určité hranice, koľko...“
Pete mlčky vložil tašku s fotoaparátom do kufra, posadil sa dnu a naštartoval. Namiesto toho, aby zabočil na diaľnicu smerom späť do Londýna, nasmeroval auto na pobrežnú cestu.
Nora mlčala. Pracovali spolu, odkedy prišla pred piatimi rokmi do Londýna ako začínajúca novinárka. Po množstve úloh a ciest, ktoré spolu absolvovali, od Afriky až po východnú Európu, nepotrebovali veľa slov, aby si rozumeli.
Slnko hladilo krajinu poslednými zvyškami bledého denného svetla, keď zabočili do malej rybárskej osady Brine a zaparkovali za miestnou krčmou.
Nora sa striasla od zimy a pritiahla si bundu až na uši.
Vydali sa k pláži, kde sa sivastý povrch vody zlieval s perleťovou oblohou. Vietor ich hrýzol do líc a po polhodine Nora pocítila, ako sa jed pomaly vyplavuje z jej tela von. Alebo skôr to, že sa zhmotnil do akejsi kapsuly, zmenšil sa na zvládnuteľnú veľkosť a bude ho môcť umiestniť na tmavé miesto hlboko vo svojom vnútri, na poličku hneď vedľa ďalších príbehov podobného kalibru a obsahu.
„Poď, pôjdeme hore do mesta. V týchto končinách mávajú dobré ryby, bol som tu raz s Caroline,“ navrhol Pete.
Ako vždy, keď hovoril o svojej životnej láske, ktorá sa medzičasom už dávno presťahovala späť do Melbourne a vydala sa tam za chirurga, sa do jeho hlasu vkradol zármutok.
Prechádzali úzkymi uličkami, ktoré mimo víkendu a pred začiatkom turistickej sezóny pôsobili mimoriadne opusteným dojmom.
„Hej, počkaj chvíľu.“
Nora zastala pred obchodom, ktorý sa odlišoval od zvyčajnej kombinácie pastelovej zmesi keramických dielní a predajní s rybacími delikatesami. Omietka na fasáde bola olúpaná a výklady špinavé, no vnútri za sklom ho Nora rozpoznala: opotrebovaný tmavohnedý kožený kufor, ktorý by perfektne pasoval do jej domácej zbierky.
Skúsila potlačiť dvere a na jej prekvapenie bol obchod otvorený.
Privítal ju zápach plesne a prachu. Miestnosť bola taká naprataná, až sa zdalo, že steny okamžite prasknú, ak by sem človek ešte vopchal čo i len ťažidlo na listy. Pozdĺž jednej strany ležali vo vysokých stĺpikoch naukladané knihy viazané v koži a vedľa sa týčili police prepchaté krištáľom a rozličnými vzájomne neladiacimi servismi.
Tých zopár medzier medzi policami bolo vyplnených obrazmi rozličnej kvality. Motívy s loďami boli jednoznačným favoritom, všimla si Nora.
Zo zadnej miestnosti sa ozýval praskajúci zvuk hudby, Glenn Miller sa práve dostával do nálady v piesni In the Mood. Za pultom stál muž s gigantickou ryšavou bradou, leštil mosadzný svietnik, nôtiac si pritom do rytmu piesne.
„Vitajte,“ pozdravil ju s úsmevom.
Nora mu opätovala úsmev a rýchlo sa prešla po predajni. Na krátky okamih zauvažovala nad striebornou miskou na maslo v tvare mušle, ale nakoniec sa vrátila ku kufru, ktorý videla vo výklade.
„Mohla by som sa naň pozrieť bližšie?“ opýtala sa a ukázala na kufor prstom.
Muž opustil miesto za kasou. Bol veľký, ale medzi nadbytočným nábytkom a opotrebovanými predmetmi z rôznych pozostalostí sa pohyboval s prekvapivou svižnosťou.
Odložil nabok plechovú škatuľu s kôpkou platní a vyslobodil kufor spod zvyšného tovaru vo výklade.
„Dostal sa k nám len minulý týždeň. Je vo výbornom stave,“ konštatoval.
Nora sa načiahla za kufrom. Ohmatala ho. Pravá koža. Tmavohnedý, poškriabaný. Mal presne ten správny druh ošúchaného vzhľadu.
„Koľko zaň chcete?“ spýtala sa ľahostajne.
„Hm. Nuž,“ zamyslel sa muž a prižmúril oči. „Dohodneme sa na päťdesiatich librách?“
Nora vystrúhala grimasu. „Myslela som, že skôr to bude okolo dvadsať.“
„Je to pravá koža,“ ohradil sa predavač.
Nora stlačila zámku, kufor sa však neotvoril. Zvraštila čelo. „Nedá sa otvoriť?“
Muž pokrčil plecami. „Ach, to nie je nič, čo by sa nedalo zvládnuť obyčajnou sponkou na vlasy a trochou zručnosti,“ zareagoval.
„Áno, ale vnútri môže byť hocičo. Môže byť plesnivý.“
Muž jej zobral kufor z ruky a potriasol ním. Ozval sa slabý, tlmený zvuk.
„Hm. Možno sú v ňom nejaké papiere. Počúvajte. Pokiaľ uzavrieme obchod za štyridsať libier, dostanete obsah kufru zadarmo. Bez toho, aby som ho videl. Ktovie? Možno je vnútri výherný žreb? Je to skvelá šanca!“
O tri minúty už vyšla Nora von z obchodu, ľahšia o tridsať libier a s kufrom v ruke.
„Si nepoučiteľná,“ vzdychol Pete a prevrátil oči.
„Dobre, dobre. Ale uznaj – perfektne sa hodí na miesto pod stolík v obývačke. Hneď vedľa lodného kufra.“
Pete potriasol hlavou a vytiahol ju hore kopcom.
Zjedli grilovanú platesu s hráškovým pyré a ručne krájanými hranolčekmi. Keď si konečne opäť sadli do auta a Pete vložil cédečko Eagles do prehrávača a do navigácie zadal smer „domov“, Nore sa už v hlave rodil koncept článku o učiteľovi z Rwandy.
Keď ju Pete vyložil pred bytom pri Belsize Parku, bola na smrť unavená. Ledva sa doplazila k dverám, umyla si zuby a padla rovno do postele.

2. kapitola

V byte sa rozozvučali zvony Big Benu. Bolo to špeciálne zvonenie, ktoré svojmu šéfovi Oscarovi Krebsovi vybrala na mobil. Hovorili mu aj Krab, pretože bol schopný nájsť slabý bod v akomkoľvek príbehu a vložiť sa doň svojimi klepetami, až kým ho nenaštrbil alebo kým mu novinár nepredložil lepšie fakty. To bola v každom prípade jeho vlastná interpretácia. Ostatní v redakcii zdôrazňovali, že meno sa mu hodilo najmä k farbe tváre, najmä keď bol vystresovaný.
Nora rešpektovala jeho mániu kontrolovať dvojmo, až trojmo všetky príbehy pred tým, ako skončili na stránkach Globaltu. Čo ju však bezhranične rozčuľovalo, bola Krabova neomylná schopnosť dezinterpretovať pojem Greenwich Mean Time. Jedna vec bola zabudnúť, že je u Nory je o hodinu menej. Druhá však bola priam nástojiť na tom, že je o hodinu napred. Po tom, čo sa mu to pokúsila viac ráz vysvetliť, zistila, že na tomto svete existuje jedna vec, ktorú človek svojho šéfa nenaučí.
„No, už musíš byť niekoľko hodín hore,“ ozval sa Krab čerstvý ako rybička.
Nora zaškúlila na budík na nočnom stolíku. Bolo 6.30 britského času. Prehodila si nohy cez okraj postele.
„Hmm.“
„Dobre teda. Kedy odovzdáš Rwandu? Rátame s tebou na stranu sedem, pôjde to do tlače dnes hneď po obede.“
Hmlisto zamrmlala niečo o štrnástej hodine „dánskeho času“, zložila telefón a došuchtala sa do druhej izby bytu, z ktorej sa jej podarilo vytvoriť akýsi druh obývačky, pracovne, knižnice a kuchynského kúta v jednom. Svoj zvyčajný ranný rituál absolvovala v polospánku – zapnúť počítač, spustiť televízny kanál BBC News 24, dať zohriať vodu v rýchlovarnej kanvici. Nato sa došuchtala do miniatúrnej kúpeľne.
Tu sa však rutina skončila, pretože sa odrazu ocitla, taká dlhá ako široká na dlážke predsiene, keď sa potkla o kufor, ktorý včera neskoro večer hodila priamo pred dvere. Zámka sa sama otvorila a z rozďaveného otvoru kufra sa vysypala kôpka polaroidových fotografií. Nora sa posadila na zem a nadvihla veko.
Zobrala kôpku fotiek do rúk a začala si ich prezerať. Na všetkých boli mladé dievčatá, tínedžerky. Osamelé dievčiny pózujúce oproti múru alebo pri stene v takmer identickom postoji. Všetky sa dívali priamo na fotografa.
Niektoré z nich očividne flirtovali s objektívom a na perách im bolo badať úsmev. Ostatné vyzerali hanblivo, akoby sa cítili nesvoje v danej situácii. Podľa účesov a oblečenia fotky časovo odhadom zaradila do osemdesiatych rokov – s typickými nohavicami v štýle MC Hammer, gélom na vlasoch a mikinami – či do rokov deväťdesiatych, keďže na jednom tričku bolo vidieť logo kapely U2.
Zbierka musela patriť amatérskemu fotografovi. Toľko sa predsa len naučila pri svojej práci s Petom. Toto nebola žiadna profesionálna robota, skôr malý zábavný náhľad na niečí chabý pokus naučiť sa ťažkému remeslu robiť fotografie. Iste sa o to pokúšal nejaký muž, zjavne fascinovaný mladými ženami, no očividne sa nikdy nenaučil nič o výbere pozadia, nasvietení, o umeleckom oku ani nehovoriac. Pokrčila plecami a chystala sa zavrieť veko kufra, keď ju odrazu upútala fotografia, ktorá sa odlišovala od ostatných
Pózovali na nej spoločne dve dievčatá. Usmievajúca sa blondínka bola trochu bacuľatá, ale pekná. Drobná tmavovláska vedľa nej sa mračila do objektívu. Bolo leto a dievčatá boli oblečené v šortkách, za nimi sa vynímalo biele pozadie. Podľa vyblednutého trička s nápisom Feed The World jedného z dievčat datovala fotografiu rok alebo dva po koncerte Live Aid v roku 1984
No jej pozornosť neupútalo tričko, ale tabuľa za dievčatami. Bola na nej veľká červená šípka a nespochybniteľne čistou dánčinou napísané: Autopaluba 2
Odložila fotku nabok, išla na toaletu, umyla si zuby a opláchla tvár vodou. Urobila si hrnček uhľovočiernej nesky, pridala do nej mlieko, sadla si za počítač a zapla diktafón
Miestnosť naplnil bezcitný hlas pána Benna a v nasledujúcich hodinách existovali v Norinom živote len on a jeho hrôzy. Prsty jej tancovali po klávesnici.

Milan Buno, 11.10.2016