Mechanický pomaranč

Príbeh sa odohráva v Londýne.
Hlavná postava Alex je vodcom štvorčlennej skupiny tínedžerov, ktorá pácha rozličné násilnosti. Medzi sebou sa rozprávajú bizarným slangom s implantovanými rusizmami. Alexa po čase chytia a dostane sa do väzenia, kde ho čaká hrozivý trest s nepredstaviteľnými následkami. Experimentálna liečba ho zmení na krotkého baránka, ktorý sa už nikdy nedopustí násilia, ale zároveň ho tak zbaví aj možnosti voľby medzi dobrom a zlom, jeho ľudskej podstaty.

Objednajte si nové vydanie klasiky Mechanický pomaranč.

 „Nechajte nás na pokoji, chlapci,“ povedala jedna z nich s vizom ako tisícročný pergamen. „Sme len staré chudery.“ No my sme len vycerili denty, blysk blysk, posadili sme sa, zazvonili a čakali na pikola. Keď prišiel, celý nervózo, utierajúc si lapáky do umastenej zástery, objednali sme si štyri veterány. Veterán, to je rum s čerešňovým brandy, vtedy to letelo, a niekto to mal rád ešte s kvapkou citróna, čomu sa zasa hovorilo kanadský rez. Potom pikolovi vravím:

„Tým starým omamám prines niečo výživné. Rundu veľkého škóta a niečo na odnos domov.“ A vysypal som z karmana na stôl všetky love a ostatní traja takisto, bracháči moji. Pred vyľakané dakoty prišlo dvojité ohnivé zlato a ony zrazu nevedeli, čo urobiť alebo povedať. Jedna zo seba dostala: „Ďakujeme, chlapci,“ ale bolo vidieť, že od nás čakajú nejaký hnusný horor. No nech už ako, každá dostala domov fľašu Generála Yanka, to je koňak, a ešte som zaplatil, aby im zajtra ráno priniesli čierne kávy a pivčá na adresy, ktoré tie zasraté číny nechali na pulte. Za frťasy, čo nám zostali, sme, bracháči moji, skúpili všetky mäsové koláčiky, praclíky, syrové chlebíky, lupienky a čokoládky, čo tam mali, aj to pre tie staré pipiny. Potom sme povedali: „Za minuták sme zasa tu,“ a staré ptice v kuse opakovali: „Ďakujeme, chlapci,“ a „Boh vám žehnaj, chlapci“. Vyšli sme von bez frťasa v karmanoch.

„Fakt gud pocit,“ poznamenal Pete.

Kniha Mechanický pomaranč je fascinujúcim jazykovým koncertom, brilantnou štúdiou zla v človeku aj drsnou antiutópiou v orwellovskom duchu. Vychádza v druhom vydaní, doplnenom o detaily z originálneho textu, ktorý sa považuje za jediný autorizovaný rukopis, a slovník slangových výrazov.

ODEON
Zvučné mená
Najslávnejšie príbehy
Nadčasový dizajn obálok

 Anthony Burgess sa narodil roku 1917 v Manchestri. Po otcovi, barovom pianistovi, a matke, kabaretnej tanečnici, zdedil talent a cit pre hudbu, ktorý zúročil nielen v hudobných dielach, ale aj vo svojich románoch. Burgess sa pôvodne chcel stať hudobným skladateľom, literatúra bola až druhá voľba. V roku 1961 navštívil ako turista Sovietsky zväz. Táto cesta mu poskytla inšpiráciu pre literárnu tvorbu a najmä pre najznámejší román Mechanický pomaranč.

Okrem románov, poviedok, divadelných hier, literárno-vedných publikácií je autorom aj 160 hudobných skladieb Zomrel v Londýne 22. novembra 1993.

 Prečítajte si 1.kapitolu z knihy Mechanický pomaranč:

1. kapitola

„No, a čo teda ďalej?“
Bol som ja, akože Alex, a moji traja kamoge, teda Pete, Jorgy a Meš, ten fakt mešuge, a sedeli sme v mliečaku Korova a decidovali sme, čo s večerom, na scvoknutie svinským, studeným, aj keď nekrhlilo. Mliečak Korova, to bol taký plac mlieko-plus, lenže vy, bracháči moji, vám už asi vypršalo z guliverov, čo to boli za placy, lebo veci sa dnes menia tak rapído, že všetkým všetko vyprší z guliverov, ani noviny sa bohvieako nečítajú. Takže, predávali tam mlieko plus niečo k nemu. Na tvrdé nemali licenciu, ale ešte nebol zákon, že by nemohli pichnúť do starého dobrého moloka niečo z tých nových stvarov, takže ste ho mohli drinkovať s rýchlovkou, syntošom, drenkrou a ešte s dvoma-tromi inými stvarmi, z ktorých dostanete tichú chorošnú štvrťhodinku, keď v ľavej zadnej velebíte Boga s jeho anjelmi a svätými a v mozgovici sa vám rozprskuje ohňostroj. Alebo ste mohli drinkovať moloko s nožmi, tak sme tomu hovorili, čo vyhecuje k malej nefér presilovke, a práve to sme drinkovali ten večer, ktorým štartujem túto story.
Vrecká sme mali plné lovov, takže sme fakticky nepotrebovali tolknúť nejakého starého rároha v uličke, aby sme lopli dajaké fungle a potom lukovali jeho plavbu v krvi pri rátaní a delení výťažku na štvoro, ani sme nemuseli zultrafialoviť dajakú šedivú rozheganú pticu v kráme a chlamotiť sa nad vnútornosťami pokladnice. Ale ako sa hovorí, peniaze nie sú všetko.
Boli sme všetci ohodení podľa poslednej módy, čo v tých časoch znamenalo čierne vypasované rúrky s formičkou na vtáčkov, ako sme tomu hovorili, zapasovanou do rozkroku, to na ochranu, ale bol na tom aj taký obrázok, ktorý ste mohli celkom jasne lukovať, keď dobre dopadlo svetlo, a tak ja som mal formičku v tvare pavúka. Pete mal lapák (to ako ruku), Jorgy tam mal elegoš kvet a chudák Meš psovsky nadržané vizo (to ako tvár) klauna. Meš, veríte-neveríte, z nás štyroch mešo najmešugovatejší, nemal ani pochopu o chode sveta a vecí. A ešte sme mali vypasované saká bez chlopní, ale s mohutne vypchatými plecami (hovorili sme im „plečo“), to akože sme takí ramasáci. A potom, bracháči moji, sme mali také dožlta nákrčníky ako kartoflové pyré či kaša a bol na nich vzor, ako keď po pyré štrajchnete vidličkou. Vlasy sme mali nie pridlhé a nosili sme fasa chorošné bagandže na kopanie.
"No, a čo teda ďalej?“
Pri barpulte posedávali tri blizne, ale my sme boli štyria a obvykle sme sa držali hesla jeden za všetkých, všetci za jedného. Aj tie pipiny boli podľa poslednej módy, na guliveroch červené, zelené a oranžové parochne, povedal by som, že každú stála tá jej troj-štvortýždňovú pipinskú gážu, a k tomu im hralo líčidlo (okolo glazov dúhy a lipsy riadne naširoko). Potom mali dlhé, čierne a úplne rovné šaty a na pimploch pripichnuté také malé strieborné placky s menami všelijakých chalanov – Joe, Mike a tak. Boli to chalani, s ktorými pílili, keď ešte nemali štrnásť. Hádzali po nás pohľadmi a ja som už-už chcel povedať (len na pol lipsov), že by sme si my traja mali odskočiť na kus mydla a Meša nechať tak, stačilo by doňho investnúť pol litra bieleho, tentoraz frcnutého trochou synťáku, ale to by nebola hra. Meš bol strašne, strašne škaredý, ako jeho meno, chudáčisko, ale zato fasa chorošný bijec a s bagandžouto vedel neskutočne.
„No, a čo teda ďalej?“
Vedľa mňa sedel taký typoš – okolo troch stien tam boli také dlhé plyšové lavičiská – a ten typoš už mal glazky skleno zaglazené a brbotal: „Aristoteles a jeho čajové čajáky cyklámeny sa vidlicocovito múdrejú.“ Bol už aut, poletoval si vysoko na orbite, a ja som vedel, aké to je, vyskúšal som si to ako všetci ostatní, ale teraz som si, bracháči moji, povedal, že je to zbabelstvo. Nalejete sa molokom a potom ležíte a dostanete fantazmo, že všetko okolo je tak akože v minulosti. Lukujete to, všetko je, ako má byť, zreteľné, stoly, stereo, svetlá, pipiny a chalani, ale je to ako nejaký stvar, ktorý tam bol a už tam nie je. Hypnoptizuje vás bagandža alebo topánka alebo, čo ja viem, necht na prste a vás akoby zrazu dvíhali a dvíhali za krk a triasli vami ako mačaťom. Šklbe vami a šklbe, kým z vás nič neostane. Prídete o meno, o telo, o vlastné ja a je vám to fuk, a tak tam čakáte, kým vám bagandža alebo necht neožltne a potom ďalej žltne a žltne. A potom prsk! svetlá atomicky prskajú a bagandža, necht alebo čo ja viem, kus špiny na manžete nohavíc rastie a rastie na big, big, big plac, väčší než celý svet, a keď vás už-už idú predstaviť Bogu či Bohu, naraz je po všetkom. Ste zasa tu, mrnčivo soplíte a lipsy vám naberajú do uuú! Všetko pekné, fakt, alehrozne zbabelé. Na tejto zemi nie ste na to, aby ste sa stýkali s Bohom. Taká vec vysáva z píplov všetku silu a dobro.
„No, a čo teda ďalej?“
Stereo vypaľovalo a naraz to vyzeralo, že spevákov vojs skáče z kúta do kúta, vyletuje do stropu a potom hvizd zasa dolu a hvizd hvizd od steny k stene. Berti Laski chrčal svoj starý oldie Pľuzgieruješ mi náter. Jedna z tých ptíc pri barpulte, tá so zelenou parochňou, vťahovala a pučila brucho do rytmu toho, čomu hovorili hudba. Nože z moloka ma už začínali pichať a dostal som chuť na kus presilovky. „Ide sa, ide sa, ide sa!“ vyštekol som ako frajter na mužstvo a ubalil som jednu tomu typošovi vedľa. Sadla mu chorošne na ufo čiže ucho, ale on nič necítil, a len si mlel: „Telefonik monik, a keď farfakulul dostane rubadubdub!“ Alepocíti, keď sa vráti na zem.
„Kam sa ide?“ spýtal sa Jorgy.
„Len kráčaj, kráčaj,“ vyzval som ho. „Lukneme, čo sa naskytne, bracháči moji!“
Vypadli sme do veľkej zimnej najtky a pustili sme sa po bulvoši Marghanita, potom sme zabočili na Boothbyho aveňú a tam aha! už sme mali, čo sme hľadali, pikolo srandičku na úvod večera. Starý rozheganý rároh, taký učiteľský typoš, na nose škulky a lipsy naširoko, vdychoval studené nočné povetrie. Pod pazuchou si držal knihy a potratový dáždniček a vychádzal spoza rohu verejnej biblio, kam už dnes pípli chodia málo. Po zotmení sa dnes vonku vôbec málo motajú postaršie buržoa typy, a tak pri úbytku policajtov sme tam boli my, fajn mladí chalanimani, a ten profesorko na celej ulici sami. Doguljali sme až k nemu a jamu vrcholne zdvorilo vravím: „Prepáč, brat.“
Vyzeral máličko vyjugane, keď nás zlukoval, takých štyroch, usmievavých, zdvorilých, ale povedal hlasným učiteľským vojsom, ako keby nám chcel ukázať, že nie je vyjuganý: „Áno? Čo prosím?“
„Vidím, že máš pod pazuchou knihy, brat. To je dnes už naozaj vzácnosť, natrafiť na niekoho, kto číta.“
„Aha,“ vyhŕkol trasľavo. „Tak? No, áno... hm.“ A očami skákal z jedného na druhého uprostred usmievavého zdvorilého štvorca.
„Tak, tak,“ prikývol som. „A veľmi by ma zaujímalo, brat, keby si mi dovolil pozrieť, čo to máš za knihy pod pazuchou. Nič na svete nemám radšej ako peknučkú čistú knihu, brat môj.“
„Čistú... čistú, no...“ A vtom mu Pete zhabol tie tri knižky a rapído nám ich rozdal. Boli tri, každý sme mali jednu, okrem Meša. Tá, čo som mal ja, sa volalaZáklady kryštalografie. Otvoril som ju a povedal som: „Vynikajúca, fakt prvotriedna,“ obracajúc stránky. A potom som šokovaným vojsom dodal: „Ale čo to vidím? Čo za škaredý vord, stačí, že sa naň pozriem a už sa červenám. Sklamal si ma, brat, sklamal, namojfakt.“
„Ale...“ vyletelo z neho, „ale... ale...“
„A toto tu, to sú už fakt sviňačiny,“ pridal sa Jorgy. „Je tujeden vord, ktorý sa začína na j a druhý na p.“ Mal knihus názvom Zázrak snehovej vločky.
„Aha,“ vyskočil Meš, lukujúci Petovi cez plece, strkajúc guliver priďaleko ako obvykle, „a tu sa hovorí, čo jej robil, a tu je ešte obrázok. Fuj, ty starý oplzlý prd!“
„Taký starý človek, v tvojich rokoch, brat...“ pokrútil som hlavou a začal som trhať knižku, čo som mal v ruke, a ostatní sa takto pustili do svojich, Meš a Pete preťahujúc sa o Rombické systémy. A ten oldie profo zaskrímoval: „Nie sú moje, sú majetkom mesta, to je vyložená svojvôľa a vandalstvo!“ Také a podobné vordy. A žalostne po knižkách zahmatal. „Zaslúžiš si lekciu, brat,“ utrúsil som. „Toteda fakt.“ Knižka o kryštáloch, ktorú som držal, mala väzbu ako hrom a ťažko sa ripovala, bola hrozne oldie, ešte z éry, keď sa veci robili, aby vydržali, ale nakoniec som stránky vyripoval a skrkvané som ich hádzal po hrstiach ako také velikánske snehové vločky na toho skrímujúceho starého rároha, a kamoge robili to isté so svojimi knižkami, zatiaľ čo Meš tam tancoval ako taký šašo, ale veď aj bol šašo. „Tu máš, tu máš! Vločičky aj s hrozienkami, ty oplzák nechutný!“ rehúňal sa pritom Pete.
„Si starý nechuťas, aby si vedel,“ povedal som. A trocha sme s ním začali blbnúť. Pete mu chytil lapáky, Jorgy mu vyhol lipsy a Meš vykmasol protézové denty, horné aj dolné. Šmaril ich na chodník a ja som ich obslúžil bagandžou, chrups, ale poviem vám, boli svinsky tvrdé, z nejakého nového chorošného plastiku. Starý rároh začal chrchotať – „chrp-chru-chrp“ – a tak mu Jorgy pustil bezzubého žuvákaa päsťou mu naň zavalil jednu boxerskú, a to už sa rárohrozstonal jedna radosť a vyvalila sa červená, bracháči moji. Krásna červená. Potom sme mu už len strhali hábitoa ostal v tielku a dlhých spodkáčoch (boli strašne oldie,také pazdrácke, a Meš sa išiel uchlamotiť) a potom ho eštePete parádne nakopol do bambucha a už sme ho nechali.Motavo sa štrachal preč, lebo veď sme ho ani poriadne netolkli, a skučal: „Achach... achach,“ ako keby už ani nevedel, kde je a kto je, a my sme sa mu vycierali a prešacovali mu vačky, kým Meš tancoval dookola s jeho potratovým dáždničkom, ale obsah vačkov nestál za reč. Pár oldie listov, niektoré ešte z roku 1960, nadpísané „Môj najdrahší z najdrahších“, a podobné čipuky, krúžok s kľúčmi a oldiezatekajúce pero. Meš nechal dáždnikový tanec tak a začal,samozrejme, nahlas čítať jeden list, ako keby chcel prázdnej ulici ukázať, že to vie. „Môj milovaný,“ zaťahoval fistulovým vojsom, „budem na teba myslieť, kým budeš preč, a dúfam, že sa nezabudneš teplo obliecť, keď pôjdeš večervon.“ „Huhú juhú,“ chlamotil sa a robil sa, že si s listom vytiera jamahu. „Dobre, bracháči moji, končíme!“ vyhlásilsom. V rárohových gatiach sme našli len pár frťasov (toako peňazí) – tri bubáky, to bolo všetko –, a tak sme jehodrobáky poručili matičke zemi, lebo to bolo ako vtáčí cvrkk tomu, čo sme mali pri sebe. Potom sme roztrieskalidáždnik a rozripovali jeho hábito, ktoré pošlo do vetra, a tým sme s rárohom knihomoľom skončili. Neurobili sme toho veľa, viem, ale večer sa ešte len začínal, takže to nemajúbyť nijaké ospravy-nospravy. Nože v mlieku-plus už pekne,chorošne bodali.
A teraz pekný samaritský skutok, čo nás trocha odľahčí od frťasov a dá nám dôvod vylopovať nejaký obchod, a jedným vrzom si kúpime aj vopred alibi, tak sme zapadli k Vojvodovi newyorskému na Amisovej aveňú, a fakt, v teplučku tam vysedávali tri či štyri staré omamy, ktoré drinkovali čiernu kávu s pivčom za ešvéčku (štátna výpomoc). A tu štyria dobručkí chalani, úsmevčeky a dobrý večer všetkým štyrom, ale tie vráskavé dakoty sa celé klepali, staré žilnaté lapáky im štrngotali o poháre, až pivo vyčľapovalo na stôl. „Nechajte nás na pokoji, chlapci,“ povedala jedna z nich s vizom ako tisícročný pergamen. „Sme len staré chudery.“ No my sme len vycerili denty, blysk blysk, posadili sme sa, zazvonili a čakali na pikola. Keď prišiel, celý nervózo, utierajúc si lapáky do umastenej zástery, objednali sme si štyri veterány. Veterán, to je rum s čerešňovým brandy, vtedy to letelo, a niekto to mal rád ešte s kvapkou citróna, čomu sa zasa hovorilo kanadský rez. Potom pikolovi vravím
„Tým starým omamám prines niečo výživné. Rundu veľkého škóta a niečo na odnos domov.“ A vysypal som z karmana na stôl všetky love a ostatní traja takisto, bracháči moji. Pred vyľakané dakoty prišlo dvojité ohnivé zlato a ony zrazu nevedeli, čo urobiť alebo povedať. Jedna zo seba dostala: „Ďakujeme, chlapci,“ ale bolo vidieť, že od nás čakajú nejaký hnusný horor. No nech už ako, každá dostala domov fľašu Generála Yanka, to je koňak, a ešte som zaplatil, aby im zajtra ráno priniesli čierne kávy a pivčá na adresy, ktoré tie zasraté číny nechali na pulte. Za frťasy, čo nám zostali, sme, bracháči moji, skúpili všetky mäsové koláčiky, praclíky, syrové chlebíky, lupienky a čokoládky, čo tam mali, aj to pre tie staré pipiny. Potom sme povedali: „Za minuták sme zasa tu,“ a staré ptice v kuse opakovali: „Ďakujeme, chlapci,“ a „Boh vám žehnaj, chlapci“. Vyšli sme von bez frťasa v karmanoch.
„Fakt gud pocit,“ poznamenal Pete. Chudák mešuge Meš mal z toho v hlave kolomaž, nič z toho nedigoval, stačilo naňho luknúť, ale radšej bol ticho, bál sa, že by sme mu vynadali do stupídov s vygumovaným holubníkom. Zahli sme za roh na Attleeho aveňú, kde bol ešte otvorený obchod s cukrovinkami a rakovinami. Skoro tri mesiace sme to tam nechali na pokoji a štvrť bola vcelku tichá, takže milicenti a karabošské patroly sa tam ani neukazovali, stiahli sa na sever za vodu. Nasadili sme si maskísy – nová výroba, fakt chorošné, vymakané, ksichty samých historických osobností (v obchode vám povedia, kto je kto, keď si ich kupujete), ja som mal Disraeliho, Pete mal Elvisa Presleyho, Jorgy Henricha VIII. a Meš dostal básnika, ktorý sa volal Píbí Šelly, prestrojo ako hrom, vlasy a všetko, a boli z takého špeci plastiku, že ste ich mohli zrolovaťa strčiť do bagandže, keď ste ich nepotrebovali – a v nichsme vrazili dnu. Pete ostal pidlovať vonku, aj keď vlastnenebolo prečo. Len čo sme sa tam nahrnuli, skočili sme poSlousovi, ktorému to tam patrilo, bol to taký huspeninobruchman, ktorý hneď zlukoval, čo sa šije, a vyrazil dozadu, kde mal telefón a možno naolejovanú riflu s plným zásobníkom – fuj! Meš hup, skočil za pult rapído ako lasica, pričom sa mu podarilo zraziť štósisko škatuliek s cigami, a tie sa zosypali na velikánsku pipinu vystrihnutú z paprndeklu, ktorá s dentami blysk blysk a s pimplami napoly von vnucovala zákazníkom nový druh rakovín. A hneď nato ste mohli lukovať, ako sa dozadu za záves valí obrovskágundža, to ako Meš a Slouse zakvačení do seba v zápasena život a na smrť. Potom spoza závesu doľahlo dychčanie,chrapot a kopanie, tresk, buch, všetko tam padalo, nadávky a potom treskot a chrupšťanie skla, trks trks trks. Mamina Slousová, jeho žena, stála za pultom ako primrazená. Už aj sa chystala zaskrímovať, akoby ju na nože brali, tak som hopol rapído za pult a draps ju, a bol jej teda chorošný kusisko, ako tatka, atómový mrak voňavky a pimplehuch žuch ako balóny. Lapákom som jej zacapil lipsy, abynespievala pánubohu do okien o vraždách a prepadnutiach, ale bola to baba ako remeň, hnusne ma hryzla do lapáka, takže som pre zmenu skrímoval ja a potom spustila ona ako siréna na milicentov. No čo, museli sme ju tolknúť závažím z váhy a potom ešte ťuknúť páčidlom, ktorétam mali na otváranie, a to privolalo starú kamošku červenú. Na zemi sme jej ešte strhli hábito, aby to bolo zábavnejšie, a trocha pridali bagandžou, nech už nechrčí. Nechalabné pimpliská mala ako na výstave a ja som zauvažoval, mám nemám, ale nie, to bude na programe až neskôr. Potom sme vyčistili pokladnicu a hodilo to nádherne, chorošný úlovok, a k tomu ešte pre každého párpaklíkov superklasa rakovín, a potom šupito preč, bracháči moji.
„Ten chlap, fuj, to bolo ako medveď,“ uľavil si vonku Meš. Jeho vizáž sa mi nepozdávala, špinavý, neupravený ako pípl, ktorý sa práve pobil, čo aj bola pravda, lenže pípl by nikdy nemal vyzerať, akoby sa práve pobil. Nákrčník mal, ako keby mu po ňom niekto poskákal, maskís nakrivo a vizo špinavé od dlážky, tak sme ho zatiahli do uličky a nemnožko upravili, naslinenými šnupticháčmi vyklínovali od špiny. Také služby nášmu Mešovi vždy poskytujeme. U Vojvodu sme boli rapído, mrkol som na hodinky, neabsentovali sme ani desať minút. Omamy ešte sedeli pri kávach, pivčách a škótoch, ktoré sme im objednali, a my na ne: „Hej, kočky, čo to bude?“ A ony spustili ako predtým: „Milí chlapci, Boh vám žehnaj, chlapci,“ a tak sme zazvonili na kolokol a tentoraz sa dotiahol iný pikolo, u ktorého sme si objednali pivo s rumom, lebo nám, bracháči moji, vysušilo, a pticám sme rozkázali, čo chceli. Potom omamám vravím: „Ani sme sa odtiaľto nehli, čo? Boli sme tu celý čas, tak?“ Presto im zapálilo a jedna cez druhú sa predháňali:
„Tak, chlapci. Ani ste sa nehli. Boh vám žehnaj, chlapci.“ A ďalej nasávali.
Niežeby na tom záležalo. Milicenti prejavili známky života až o dobrú polhodinu, a aj to len dvaja zelení mlaďasi, ešte ružovučkí pod veľkými policajtskými šlemami. Jeden na nás spustil:
„Vy tam, viete niečo o tom, čo sa dnes večer dialo u Slousa?“
„My?“ ohradil som sa nevinne. „Prečo? Čo sa stalo?“
„Prepad a násilie. Dve hospitalizácie. Kde ste boli celý večer?“
„Ten tón sa mi nepáči,“ povedal som. „A vaše hnusné narážky sú mi fuk. Len sa na nich pozrite, bracháči moji, čo sú to za podozrievavé nátury!“
„Boli tu celý večer, mládenci,“ začali sa predháňať staré pipiny. „Boh im žehnaj, na svete nie sú lepší chlapci, takí milí a štedrí. Boli tu celý čas. Ani sa odtiaľto nehli.“
„Len sa pýtame,“ povedal druhý mladý milicent. „Robíme si prácu ako každý iný.“ No pred odchodom si nás ešte raz premerali škaredými, výhražnými pohľadmi. Na cestu sme ich poslali trochou lipsovej muziky: „Brrrrzzzrrrr.“ No ja som si nemohol pomôcť, trocha ma pichlo sklamanie, ako to dnes beží. Nie je vlastne proti čomu bojovať. Všetko ľahké ako bozaj ma v šary. No ale čo, noc bola ešte mladá.

Milan Buno, 23.7.2016