Láska ťa vylieči. Príbeh, ktorý sa dotkne vašich sŕdc

Láska ťa vylieči

„Silný príbeh, ktorý sa dotkne sŕdc čitateliek. Jej silné postavy vás budú fascinovať,“ napísal RT Book Reviews o knižnej novinke Láska ťa vylieči. Burrowesová pokračuje vo svojej víťaznej sérii s lahôdkou, zmyselnou historickou romancou, ktorá výstižne zachytáva ducha doby. Výnimočná rozprávačka, nezabudnuteľné postavy a očarujúci príbeh.

Devlin Saint Just, nemanželský syn vplyvného vojvodu, sa pokúša zbaviť ťaživých spomienok na vojnu vo svojom yorkshirskom sídle. Namiesto idylického života na vidieku ho však čaká ťažká práca a nekonečný boj so služobníctvom.
Vojna sa skončila, no on musí bojovať ďalej – so služobníctvom, s vlastnou povahou a najmä s pôvabnou Emmaline Farnumovou, ktorá vytrvalo odoláva jeho dvoreniu.
Ak si ju chce gróf získať, musí rozlúštiť záhadu jej tajomnej minulosti, no zdá sa, že prvý raz v živote natrafil na rovnocenného súpera...

Prečítajte si úryvok z novinky Láska ťa vylieči:

Alkohol by mu mohol pomôcť rýchlejšie zaspať. Vzal si jedinú sviečku a vrátil sa do knižnice, kde vedľa príborníka našiel karafu brandy. Prevrátil do seba štamperlík, hoci by si mal pomaly uchlipkávať, a zvažoval ďalší, keď sa dvere pomaly otvorili a vykukla spoza nich slečna Emmaline Farnumová. 
„Nevedela som, či sa tu svieti, alebo nie,“ ozvala sa. „Neprekáža vám, ak si vezmem knihu?“ 
„Pravdaže nie.“ Klamal. Vošla a zavrela za sebou dvere. Vietor takmer okamžite zhasol jej sviečku, no gróf si všimol, že má oblečenú len nočnú košeľu a župan. 
„Nemôžete spať?“ spýtal sa, zavrel okno a zapálil jej sviečku tou svojou. 
„Presne tak. Nie som zvyknutá na pevný režim, vždy sa riadim podľa pečenia.“ 
„Vy a Winnie máte vlastné vnútorné hodiny,“ poznamenal, oprel sa o stôl a sledoval, ako si prezerá názvy kníh. 
„V tom sme asi rovnaké, no vždy sa snažím zistiť, kde približne Winnie je a čo robí. Ale toto leto...“ Zamračila sa. 
Odlepil sa od stola. „Toto leto si Winnie začala viac trúfať a túlať sa. Douglas mi oznámil, že často uteká do nájomnej maštale a chodí navštevovať akéhosi starého pána so psom, ktorý jej dáva mentolové cukríky.“ 
„Starý pán Hirschmann? Občas nie je celkom triezvy, no pravdepodobne je rovnako neškodný ako jeho pes. Tiež niekedy popíjam, dokonca práve v tejto chvíli. Nechcete sa pridať?“ 
„Dámy nepijú tvrdý alkohol,“ povedala, vytiahla knihu a otvorila ju na prvej strane. 
„Dámy môžu spať tak dlho, ako sa im zachce,“ odvetil. „Slečna Emmaline Farnumová, bohužiaľ, nemôže.“ Nalial jej za náprstok brandy a podal jej štamperlík. „Pomaly s tým.“ 
„Máte studené ruky.“ Zamračila sa, chytila ho za ruku a chystala sa napiť, ale vtom ju prerušil neďaleký hrom. Chvíľku počúvala a potom si opatrne odchlipla. 
„Zahreje vás,“ varoval ju gróf s úsmevom. 
„Panebože,“ pozrela naňho Emmie. „Máte pravdu, celkom slušne zohrieva vnútro. Vonia nádherne a to teplo je úžasné, hoci chutí trochu... zvláštne.“ 
„Zvyknete si, no radšej pite pomaly. Sadneme si?“ 
Vyzerala nerozhodne, ale práve vtedy zarachotil ďalší hrom a gróf sa mimovoľne zhrbil, akoby sa bránil. Po delostreleckých útokoch vždy nasledoval útok jazdectva na nepriateľovu pechotu... 
„Dobre, kým dopijem,“ vyhlásila a sadla si na pohovku. Prisunul si k nej hojdacie kreslo a prekvapil ju, lebo si vyložil bosé nohy na konferenčný stolík. 
Vyzývavo sa na ňu usmial. „My muži cez deň radi dupoceme po dome v čižmách a večer si ich radi vyzujeme.“ 
„So ženami je to rovnako.“ S úsmevom naňho zakývala bosými palcami. „Vy však neobľubujete búrky a ja áno.“ 
„Necítim sa pri nich dobre, ale zlepšuje sa to. Krok za krokom.“ 
„Máte dobré načasovanie, môžete si gratulovať,“ dodala a ovoňala nápoj. „Keby ste dnes kosili seno, táto búrka by prišla veľmi nevhod. Po nej nás čaká pár krásnych dní, takže môžete všetko pekne pokosiť a uložiť do senníka.“ 
„Máte pravdu.“ Prekrížil si nohy a premýšľal, či sa Amery takto po večeroch rozpráva s manželkou. „Ak nám vydrží pekné počasie, chcel by som vziať Winnie do mesta.“ 
Emmie prikývla, no schúlila sa do klbka, takže vyzerala menšia ako zvyčajne a zahnaná do kúta. 
„Nebojte sa, slečna Farnumová, keď bude so mnou, nikto sa k nej neodváži správať neslušne.“ 
„Neodvážia sa,“ súhlasila trochu trpko. 
„Tak čoho sa obávate?“ Odpil si a nenápadne sledoval, ako sa jej v svetle sviečky ligocú vlasy. 
„Winnie s vami bude pochodovať po meste a kým budete s ňou, bude sa mať úžasne,“ vysvetľovala s nádychom podráždenosti. „To ju posmelí, aby sa tam vybrala sama, a skôr či neskôr sa k nej ktosi začne správať ako k vyvrheľovi, ktorým aj je.“ 
„Pokračujte.“ Vyrastal síce ako vojvodov pankhart, ale toto mu nenapadlo. 
„Keď vidím, ako ju s lordom Amerym rozmaznávate a staráte sa o ňu, premýšľam, či jej nerobíte medvediu službu. Zúfalo túži po vašej náklonnosti, pozornosti a po vašom čase, no nemala by si na ne zvykať. Pravdaže, jej pocity sú celkom správne, zaslúži si to všetko a ešte viac, a keby jej otec mal aspoň štipku slušnosti, bol by sa jej občas venoval.“ 
„Ale?“ Hľadel, ako sa jej v tvári striedajú emócie, a vedel, že pred ním čosi tají. 
„Nemôže si zvykať na toľkú pozornosť,“ pokračovala Emmie a položila pohár na stôl. „Raz sa vrátite do Londýna či oženíte, a ju pošlete preč, buď do školy, alebo k chudobným príbuzným. Nečaká ju budúcnosť grófovej dcéry a musí sa naučiť spoliehať sa len sama na seba.“ 
„Tak ako vy?“ 
Vstala a začala sa prechádzať po izbe. Prekrížila si ruky a utrápene zvesila plecia. 
„Samozrejme, ako ja.“ Prikývla a zľakla sa nečakaného hromu. „Winnie si zaslúži všetky vaše objatia a láskanie a lichôtky a rady, ale život nám väčšinou nedáva to, čo si zaslúžime. Musí sa naučiť, že nesmie veriť každému priateľskému džentlmenovi, ktorý ju pobozká na líce.“ 
Na okno dopadli prvé kvapky. Gróf vstal, zavrel presklené dvere a položil svietnik na kozubovú rímsu. Udrel blesk a o dve sekundy zaburácal hrom. 
„Slečna Farnumová.“ Počkal, kým sa k nemu otočila, a potom jej podal pohárik. „Dajte si, zohreje vás a spevní nervy.“ 
Viac nepovedal, nechal ju prísť bližšie a napiť sa brandy. 
„Tak, teraz sa môžeme porozprávať. Myslím, že z väčšej časti sa trápite zbytočne.“ Ozvalo sa dunivé hrmenie, zahvízdal vietor a spustil sa prudký silný dážď. Sviečky zablikali a zhasli a jeho spoločníčka v tme slabo prestrašene zhíkla. 
„Vyšmykol sa mi pohár,“ povedala a trochu sa jej zachvel hlas. „Prepáčte mi to, vaše lordstvo. Hneď to...“ 
„Nehýbte sa,“ zavelil, hoci nechcel znieť tak panovačne. „Mohli by ste stúpiť na sklo a porezať si nohu.“ Poľahky ju vzal na ruky. „Chyťte sa ma okolo krku,“ zavrčal, no nezamieril k dverám, naopak, sadol si s ňou do veľkého mäkkého kresla. 
„Môžete ma zložiť,“ ozvala sa. Ustrnula ako zvieratko v pasci. 
„Hneď to bude,“ odvetil a preložil jej nohy cez opierku na ruky. „Zatiaľ môžeme ostať takto.“ 
„Nie, nemôžeme,“ ohradila sa. Napriek tomu ho objala okolo krku a prisahal by, že ho nosom pošteklila na kľúčnej kosti. 
Dážď šľahal do okien a vietor hrkotal sklenými tabuľkami, kým sa gróf usalašil. Pomaly ju hladil po chrbte a oprel sa jej bradou o spánok. Tváril sa, že ju chráni, a popritom sa potajme utešoval jej blízkosťou. Bol si toho vedomý a ona pravdepodobne tiež. 
„Napadlo mi, že vám nie je celkom jasné, akú rolu hrám vo Winninom živote,“ rozhovoril sa, akoby mu nesedela v lone. Pritiahol si ju ešte bližšie a začul slabý povzdych. 
„Tak mi to vysvetlite.“ Nevzpierala sa, ale ani sa pohodlne neusadila. Správny postoj, hoci ju zatiaľ nemienil pustiť. 
„Keďže som zodpovedný za smrť jej otca, musím jej ho nahradiť a postarať sa o ňu ako rodič. Dlhujem jej to a, pravdupovediac, akosi ma to oslobodzuje.“ 
„Chcete ju odviesť preč z Rosecroftu?“ spýtala sa opatrne, no jej hlas prezrádzal množstvo utajovaných pocitov. 
„Deti skôr či neskôr opustia rodné hniezdo, Emmie. Tiež som nechcel celý život bývať pod otcovou strechou. Z Winnie raz vyrastie vychovaná a vzdelaná dáma. Navyše, jej teta Anna sa raz stane vojvodkyňou, takže dievča dostane bohaté veno, predstavia ju spoločnosti, bude mať všetky výhody mladej dámy z dobrej rodiny. Rovnako bolo postarané aj o moju sestru Maggie, hoci je vojvodova nezákonná dcéra. Vojvodkyňa na tom trvala.“ 
„To by ste pre Winnie spravili?“ zašepkala ohromene a zachvela sa. 
„Pravdaže.“ Emmie zmĺkla a znova sa striasla. Keď sa to zopakovalo, uvedomil si, že potláča slzy, a celkom zabudol na búrku, delostrelectvo i pechotu. 
„Slečna Farnumová?“ Skryla si tvár na jeho hrudi. „Emmaline?“ Nevzlykala, ale sálalo z nej teplo, a keď sa k nej sklonil, nosom narazil na vlhké líce. „Tíško.“ Objal ju a pomaly pohladil po chrbte. „Neplačte. Winnie tu ostane ešte dlhý čas a vždy vás bude mať rada.“ 
Rečnil ďalej a tak sa sústredil na jej smútok, až si prestal všímať búrku. Spomenul si na jej slová o tom, ako sa Winnie nedostalo otcovskej lásky, ako nebude môcť veriť mužom a pošlú ju niekam preč. 
Nechal ju plakať, snažiac sa ju utešiť, ako len vedel, takže napokon sa upokojila. 
„Od hanby sa prepadnem pod čiernu zem,“ zašepkala mu do hrude. „Pomyslíte si, že mám na Winnie zlý vplyv.“ 
„Podľa mňa ste veľmi odvážna,“ odvetil a prešiel jej nosom po čele. „Odvážna a vynachádzavá, ale aj veľmi unavená, lebo dlho osamote zápasíte s veľkým bremenom.“ 
Stíchla a už sa neusilovala vstať. 
„Zabudli ste dodať veľmi, veľmi zahanbená,“ povedala napokon. „Vždy ma to chytí, keď...“ Prestala uprostred vety a on ucítil, ako ju zalial horúci rumenec. 
„Vždy vás to chytí, keď sa blížia vaše dni. Mám päť sestier, spomínate si?“ Bezúspešne sa pokúsil hovoriť vážne. 
„A tiež zvyknú padnúť do náručia prvému džentlmenovi, čo je k nim milý, a vyplakať sa mu na ramene?“ spýtala sa stroho. 
„Keby sa celé roky museli spoliehať samy na seba, myslím, že aj ony by sa rozplakali.“ Pokojne vstal a presunul oboch na pohovku. 
„Panebože, vy ste ale silný.“ 
„Vojaci sa musia udržiavať v dobrej kondícii,“ odvetil a dovolil jej zliezť mu z lona, no pritisol si ju zboku. „Ak vás znepokojuje takáto chvíľková strata ovládania, mali by ste vidieť brancov tesne pred bitkou. V extrémnych situáciách telo veľmi nedbá na dôstojnosť.“ 
„Čo tým chcete povedať?“ Pomrvila sa a napokon sa usalašila. 
„Ak mám byť otvorený, dvíha sa im žalúdok, v črevách nastane búrka a zvierače prestanú pracovať. A títo mladíci veru nemajú čas trápiť sa nad stratou dôstojnosti, keď Francúzi zavelia na útok.“ 
„Vojna nikomu nepridá na kráse.“ 
„Aspoň nie často,“ prikývol gróf. Neodolateľne ho lákali Emmine vlasy, tak si položil jej hlavu na plece a prehrabol dlhú, jemnú hrivu. „Prečo ste si nezaplietli vrkoč?“ 
„Robím to až tesne pred spaním. Najprv som si musela vypiť s grófom, vyrobiť mu príšernú škvrnu na koberci a dostať záchvat plaču, aký som už dávno nezažila.“ 
„Máte právo raz za čas si poplakať. Vystrite sa, postarám sa o vaše vlasy.“ 
Jemne jej rozpustil uzol a prečesával ich rukami, kým sa stihla ozvať. „Robíte si jeden vrkoč alebo dva?“ 
„Jeden.“ Trochu ho to sklamalo, dva by trvali o čosi dlhšie. 
„Tak čo, podarí sa vám zaspať?“ 
„Búrka pomaly prechádza. A čo vy?“ 
„Nepotrebujem veľa spánku.“ Vyhol sa priamej odpovedi, pomaly sa jej pohrávajúc s vlasmi. Neočakával toto stretnutie, no po rozhovore s Douglasom bol rád, že je schopný niekoho utešiť. 
A hnevalo ho, že takej dobrej žene nemá kto prejaviť obyčajnú štipku láskavosti. 
„Nemôžem na vás myslieť ako na slečnu Farnumovú,“ poznamenal. „Smiem vás volať slečna Emmie, ako to robí Winnie?“ 
„Prirovnávate sa k malému dievčatku?“ spýtala sa trochu škrobene, keďže sa jej vracali zábrany. 
„Emmie.“ Zozadu ju objal, pritiahol a lícom sa jej oprel o tvár. „Nebojte sa, na dnešnom večere nebolo nič nedôstojné. Zachovám vaše tajomstvá rovnako ako vy moje.“ 
„A aké tajomstvo ste mi zverili?“ 
„Už viete, že pri búrke strácam nervy. Aj Douglas to vedel a chcel mi prečítať rozprávku na dobrú noc. Vy ste mi dovolili objať vás.“ 
„A to som nemala.“ Vzdychla si a na sekundu sa oňho oprela. V duchu uznala, že Rosecroft má pravdu – možno nie v rovnakej miere, ale dnes večer sa navzájom utešovali, a to bolo dobré. 
„Odprevadím vás do izby.“ Sadol si a pustil ju. „Nevstávajte, kým nenájdem ten štamperlík.“ 
Zažal sviečky, odložil pohár na príborník a pomohol jej vstať. Chytil ju za ruku a ona ho pustila až pred dverami svojej spálne. 
„Zapálim vám sviečky?“ spýtal sa, no neotvoril dvere. 
„Netreba. Uvidíme sa zajtra, vaše lordstvo.“ 
Mimovoľne odfrkol. 
„Čo sa deje?“ vyzvedala. 
„Volám sa Devlin.“ Odolal pokušeniu navrhnúť jej, aby ho volala menom, len jej ho prezradil. Vzápätí dvihol ruku, pohladil ju po líci a pobozkal na čelo. Na chvíľku zastal, takže na tvári cítila jeho dych, a potom ju bozkal na koreň nosa. 
Ak sa nechcel celkom znemožniť, mal by prestať. Položil jej ruky na líca a prinútil sa odstúpiť. Jej sladká ženská vôňa ho celkom očarila a jemná teplá pokožka ho pripravila o rozum. Naklonil hlavu a pobozkal ju na líce s vedomím, že keby sa dotkol pier, úplne by prepadol jej čaru. Ovládalo ho vzrušenie, akého by ešte pred pár dňami nebol schopný, a hrozilo, že prevládne nad cťou. Hrozila mu katastrofa pre akúsi vnútornú potrebu, ktorú nevedel pomenovať, hoci pôvodne zamýšľal dať jej len obyčajný bozk na dobrú noc. 
Silou vôle ju pustil. „Prajem vám sladké sny, slečna Emmie.“ 
Prikývla, vkĺzla do izby a potichu za sebou zavrela dvere. 
Mala také sladké sny, až sa zobudila v slzách, a čudovala sa, ako ju mohla grófova dobre mienená vľúdnosť tak strašne raniť.