Krava nebeská a herec David Duchovny

 Krava nebeská je veselé cestovateľské dobrodružstvo s nečakaným zvratom: štvornohá hrdinka, na ktorú len tak nezabudneme! A jej autorom nie je nik iný, ako svetoznámy herec David Duchovny.
Na prvý pohľad uletený príbeh o nevinnej krave, ukecanom moriakovi a podráždenom prasati si zamilujete a budete sa uškŕňať, pochechtávať a možno si napokon poviete – nič také som ešte nečítal/a.

Ukážku z Kravy nebeskej geniálne načítala herečka Lucia Siposová.
Vypočujte si ju:

Zoznámte sa s Elsie Bovaryovou. Je to celkom šťastná krava. Dlhé spokojné dni trávi jedením, odpočinkom a rozhovormi s najlepšou priateľkou, krásavicou Mallory. Raz v noci sa obe kravy vykradnú z kravína, no zatiaľ čo Mallory zaujíma iba flirtovanie s býkmi, Elsie láka farmársky dom. Cez okno uvidí farmárovu rodinu zhromaždenú okolo mihotavého svetla Škatuľového boha, teda televízora. Ten práve rozpráva o niečom, čo sa nazýva „priemyselný mäsokombinát“, a to, čo zdesená Elsie vidí, jej obráti celý doterajší kravský život naruby.

Je len jedno riešenie: odísť do lepšieho, bezpečnejšieho sveta. Napríklad do Indie, kde sú kravy nedotknuteľné.
Na farme vzniká nesúrodá skupinka: Elsie, Jerry – vlastne Šalom, podráždený kanec, ktorý číta Tóru, lebo nedávno prestúpil na judaizmus, a Tom, uhladený (aspoň podľa neho) moriak, ktorý nevie lietať, ale zato zobákom ovláda iPhone. Títo traja, narýchlo prezlečení za ľudí a s ukradnutými pasmi, zamieria rovno na letisko.

Objednajte si novinku Krava nebeská.

Samozrejme, príležitosť prišla a ja som ju využila. Dojil ma najstarší. Musím dodať, že dosť drsne. Pozrite, nechcem vám vyklebetiť všetko. Nechcem brúsiť sekeru a vyrovnávať si účty, ale občas to jednoducho musím povedať na plnú hubu. Ten chalan sa mi s vemenom nemaznal. Okrem toho nebol sústredený, lebo mal jeden palec ustavične prilepený na mobile. Vtedy som zistila, že sa to volá „esemeskovanie“ a slúži to na to, aby si ľudia mohli navzájom hovoriť hlúposti o tom, čo sa práve deje. Aha, fotka môjho obeda s veľmi smiešnym textom. Aha, fotka mňa s hlúpou grimasou na tvári a aha, ďalšia fotka inej tváre. Nazývajú ich selfies a má to logiku, lebo hoci ich posielajú iným ľuďom, pripadajú mi dosť sebecké. Preto sa ten prístroj volá „I phone“? Samé ja, ja, ja? Ako keď rozprávate, len aby ste sa počuli. Prečo nekomunikujú osobne ako normálne zvieratá? Čo sa týka ľudí, mnohému nerozumiem.

Elsie je naša nevinná, vtipná, uštipačná a duchaplná rozprávačka.
Tom, ktorý sa napokon (v podstate) naučí lietať, si osvojí nemecký prízvuk a rozdáva psychiatrické rady.
A Šalom, ktorého odmietnu jeho vlastní ľudia v Jeruzaleme, nečakane spojí Izraelčanov a Palestínčanov.

Milé bytosti z pera Davida Duchovného ukazujú cestu k vzájomnému pochopeniu a prijatiu, ktoré náš svet zúfalo potrebuje. Uletený, no úžasne čítavý príbeh Krava nebeská si vás získa a prežijete s ním príjemné chvíle.

David Duchovnyje obľúbený americký televízny, divadelný a filmový herec, no aj scenárista a režisér. Jeho najznámejšou filmovou rolou je agent FBI Fox Mulder v seriáli Akty X. Tiež ho poznáme zo seriálu Callifornication a teraz aj ako vtipného a originálneho spisovateľa.

„Jeden z najpútavejších alegorických príbehov zo zvieracej farmy,“ napísal portál Time Out. „Nehľadajte nič iné ako prekvapujúci debut od hollywoodskej hviezdy Davida Duchovneho. Príbeh o Elsie, americkej krave, ktorá sa učí pravdu o svojom osude je plný humoru.“

Začítajte sa do novinky Krava nebeská:

1
DOVOĽTE, ABY SOM SA VÁM PREDSTAVILA

Väčšina ľudí sa domnieva, že kravy nevedia myslieť. Akože haló! Dobre, poviem to inak: Väčšina ľudí sa domnieva, že kravy nevedia myslieť ani cítiť. Akože haló! Som krava a volám sa Elsie (hrozné meno, viem). Vidíte? Nie je to kravina. Vieme rozmýšľať, cítiť aj žartovať. Teda aspoň väčšina z nás. Moja prateta Elsie, po ktorej mám meno, nemá zmysel pre humor. Vôbec nijaký. Fakt nulový. Nepáčia sa jej ani vtipy, v ktorých ľudia robia niečo hlúpe. Napríklad tento: Dvaja ľudia vojdú do stodoly... Počkať, možno nemám až toľko času. Nesmiem sa zdržiavať.

Musím však spomenúť určité fakty. Pozrime sa na to. Jasné, možno uvažujete, ako píšem tieto slová, keď nemám prsty. Neviem udržať pero. Snažila som sa, verte mi. Neskončilo sa to dobre. Niežeby som sa topila v perách, keď už máme tie počítače. A hoci dokážeme myslieť, cítiť aj žartovať, nevieme hovoriť. Prinajmenšom sa nevieme baviť s ľuďmi. Máme to, čo vy ľudia nazývate „ústnym podaním“: príbehy a poznatky sa odovzdávajú z matky kravy na teliatko – z generácie na generáciu. Presne ako si vy odovzdávate tie svoje Iliady a Odysey. Alebo piesne. Prepáčte, no vypadlo mi meno. Aha! Homér! Počkám, kým si ho zdvihnete.

Všetky zvieratá sa navzájom dohovoria chrochtaním, pišťaním, štekaním a kvičaním – akýmsi univerzálnym zvieracím esperantom. Lev s jahňaťom, vták so psom, los s mačkou – ibaže kto by sa chcel dlhšie rozprávať s mačkou? Sú strašne zahľadené do seba. No vo zvieracej ríši neexistujú slová ani nič, čo vy nazívate jazykom. Áno, viem, že som práve urobila gramatickú chybu – chcela som ňou niečo zdôrazniť. Nie som vačica. Vačkovce sú vo všeobecnosti neslávne známe tým, že nedokážu pochopiť gramatické pravidlá. (Už ste sa niekedy snažili viesť dialóg s kengurou? Rozprávajú fakt nezrozumiteľne, aj keď si zvyknete na ten ich otrasný prízvuk.) A ktovie, o čom sa bavia ryby. No teraz odbočujem od témy. Nesmiem robiť také voloviny. Odbočovať od témy. To je pre nás typické. My kravy máme veľa času všetko poriadne poprežúvať, ako sa hovorí. Stojíme, prežúvame, rozprávame sa, občas si lizneme soli. Všetko je, ako má byť.

Presnejšie, všetko bolo, ako má byť. Zmenilo sa to asi pred dvoma rokmi. Zhruba vtedy sa začína môj príbeh. Do tej chvíle bol môj život dokonalá idyla. Narodila som sa na malej farme na severe štátu New York v Spojených štátoch amerických. Klan Bovaryovcov tu žil odnepamäti. Moja matka, matkina matka, matka matkinej matky atď. Otcovia v kravských rodinách v podstate chýbajú. Môj oco Ferdinand (hrozné meno, viem) sa občas zastavil a vtedy zrejme splodil mojich bratov a sestry. Chlapci sú však väčšinou odlúčení od dievčat. Radi si nás obzerajú spoza plota. Úprimne povedané, občas je to trocha desivé. Chalani akoby boli celkom iný druh. Ale nikoho nesúdim. Ak som sa za tie dva roky niečo naučila, tak je to nikoho nesúdiť. Chcem len povedať, že chlapci a dievčatá boli od seba odlúčení od samého začiatku, takže nečakáme nič iné. Nič iné nepoznám, takže si ani neželám, aby bol môj oco nablízku.

Ľudia nás zbožňujú. Aspoň som si to myslela. Všetci sme si to mysleli. Zbožňujú naše mlieko. Ja si myslím, že je trocha divné piť mlieko iného zvieraťa. Neviem si predstaviť, že by som sa pristavila pri nejakej žene, ktorá práve porodila, a povedala: „Hej, môžem ochutnať?“ Divné, nie? Nič také by som neurobila. Je to trocha nechutné. Ale preto nás zbožňujete. Pre naše mlieko. Leche. Každému podľa jeho chuti. Asi tak. A každá baba vyrastá s vedomím, že každé ráno príde farmár a vezme jej mlieko. V podstate je to úľava, lebo sme celé nafúknuté a po dobrom dojení je príjemné cítiť sa opäť štíhlo a elegantne. Hej, záleží nám na tom, ako vyzeráme. A nepáči sa nám, že keď sa vám ľuďom niekto nepáči, nazvete ho hovädom alebo kravou. Ani ošípané nie sú nadšené z nadávok typu „sviňa“ alebo „špinavé prasa“ a sliepky štve výraz „slepice“ (čo ma v kútiku duše teší, lebo sliepky a hlavne kohúty sú tie najotravnejšie tvory, aké kedy Boh stvoril).

Hej, hej, veríme v Boha. Vyzerá ako krava. Len žartujem. Ale vydesila som vás, čo? Veríme však, že niečo stvorilo všetko ostatné vo svete: všetky živočíchy, rastliny, skaly aj duše. Nevieme, či stvoriteľ vyzerá ako krava, sviňa, človek, améba alebo Jerry Garcia, a je nám to jedno. Jednoducho veríme, že jestvuje tvorivá životodarná sila. U ľudí má k tomu najbližšie matka zem, ale to len na priblíženie. V tieto veci neveríme – vieme, že naozaj existujú. Cítime to v kostiach a v kostiach našich predkov, ktorí ležia kdesi na farme starého Donalda.

Teda, som krava, čo v jednom kuse odbočuje. Musíte si na to zvyknúť. Aj Homér dosť odbočoval, však? Vytvoril teda precedens. Skôr ako vám poviem, čo sa stalo, rada by som vám prezradila niečo o sebe a o svojom živote pred Udalosťou. Tak to nazývam – Udalosť, Odhalenie alebo Deň, keď sa všetko posralo. Dovoľte mi uviesť vás do deja. Nech si to viete lepšie predstaviť.

Život na farme. V podstate pohoda. Veľa času som trávila s kamoškami vonku na paši, kde na nás zízali býky. Na našej strane je tráva najzelenšia, vravievala moja mama. Bola úžasná, ale jedného dňa zmizla, presne ako ostatné kravské mamy. Sme naučené brať to ako fakt. Mama nie je navždy, a ak ťa bez rozlúčky opustí, keď ťa vychová z teliatka, neznamená to, že ťa neľúbi. A hoci som vedela, že „tak to chodí“ a „tak je to od nepamäti“, na mamu ešte aj teraz spomínam so zovretým hrdlom. Bola krásna: mala veľké hnedé oči a úžasný zmysel pre humor. Vždy stála po mojom boku, až raz jedného dňa zmizla. K tomu sa však dostanem neskôr. Doprajte mi chvíľu, aby som si na ňu mohla zaspomínať. Pocity prichádzajú a odchádzajú, teda ak ich neprecítite. V takom prípade zostanú s vami, bolia a narastú do čudného hruškovitého tvaru. Takže keď my kravy niečo cítime, snažíme sa to precítiť, až to napokon pominie. A mú-ožeme ísť ďalej. Bum. To ste nečakali, však?

Na svoje detstvo spomínam cez prizmu nostalgie, ktorá bola zelená ako tráva. Všetko sa mi zdá také vzdialené a dokonalé. Každý deň svietilo slnko, dokonca aj keď pršalo. Mali sme čo jesť, kde spať, mali sme dobrých priateľov a ostatné zvieratá stále riešili nejaký problém, ale nikdy nič vážne. Hierarchia na farme je veľmi premenlivá. Neviem, či by ste to nazvali demokraciou. Podľa mňa je presnejšie heslo „ži a nechaj žiť“, teda ak nablízku nie sú sliepky. Vtedy je dovolené všetko. Neviem, či ste čítali Zvieraciu farmu. Mám pocit, že je to kniha, ktorú musia prečítať všetky ľudské deti. Ja mám radšej Šarlotinu pavučinku, hoci pavúky sú nespoľahlivé. Poznáte Šarlátovú pavučinku? (Mimochodom, osem nôh? To fakt? Každý vie, že vhodný počet nôh je dve alebo štyri. Možno päť. Možno. Osem je podľa mňa dôkazom nerozhodnosti alebo pôžitkárstva. Alebo dokonca zúfalstva. No nie?)

V každom prípade, normálna farma je celkom iná ako tá vo Zvieracej farme. Nemáme nijakých šéfov, všetci sme šéfovia a žijeme v spoločnosti, ktorú by ste nazvali matriarchátom, lebo všetko riadia ženy. Je úplne jedno, čo vravia tie sprosté kohúty. My kravy máme príslovie: Nestúpaj mi na vemená a ani ja ti nebudem. A k tomu pridávame lásku. Zvieraciu lásku. Čistú lásku. Áno, zabíjame, aby sme prežili. Niektorí z nás musia, ale zabíjame inak ako ľudia. Necítime nenávisť ani radosť. Zabíjame z nevyhnutnosti. Nie sme idealisti. Vieme pochopiť dokonca aj líšku, ktorá kradne vajíčka, alebo jastraba, čo uchmatol prasiatko, ktoré čaká hrozná smrť v oblakoch. Tak to chodí. Ďakujem tráve, keď ju prežúvam. Myslíte, že rastliny nemajú city? Možno nie také ako vy alebo ja, ale majú rastlinné city: veľmi pomalé city, ktoré sa rozvíjajú a kvitnú celé roky, nie len zopár sekúnd. Pre kravu je celý svet jedna veľká vec plná citov.

Takto vyzeral môj život:

Pondelok

ÚSVIT: Dojenie. Mám šťastie, ak ma dojí prostredný alebo najmladší syn. Najstarší chalan to robí strašne drsne. Nechce tam byť. Chápem, kamoš, je hrozne skoro, ale aj tak.

PO DOJENÍ: Brána sa otvorí a vychádzame na pašu, kde sa takmer celý deň pasieme, prežúvame, klebetíme atď. Tam sa odohráva všetko – vonku na paši. Sladká tráva a ešte sladšie ďatelinové seno.

NESKORO POPOLUDNÍ: Na noc sa vraciame do kravína. Ďalšie dojenie a potom zvyčajne spíme až do úsvitu. Sme v súlade s rytmom zeme a tak. Moja mama mala vo zvyku rozprávať mi príbehy. Páčili sa mi tie, v ktorých sa ľudia správali ako zvieratá. Mama bola úžasná rozprávačka a jej hlas ma zvyčajne uspal, akoby to bol žblnkajúci potôčik alebo vietor, ktorý jemne šumí v korunách stromov.

V utorok, v stredu, vo štvrtok, v piatok, v sobotu a v nedeľu sa deje presne to isté.

Jednoduché, však? Vstávanie, dojenie, celý deň na paši, druhé dojenie, rozprávka a spánok. To mi stačilo. Nikdy som nechcela viac. Nikdy som nechcela žiť niekde inde. A chcela som, aby takto isto žili aj moje dcéry a ich dcéry na veky vekov, hoci som si nevedela predstaviť, že ich opustím, ako mňa opustila mama. Teda až do Udalosti – do chvíle, keď sa zastavila zem a všetko sa posralo. Vtedy som pochopila všetko, dokonca aj mamin odchod. A hoci to vedomie bolo bolestné, prinieslo mi odpustenie a pochopenie a to by som nevymenila za nič. Nevinnosť je pekná, ale svet nám ponúka viac a nebolo by správne, keby sme to odmietali. Nikto nemôžete navždy zostať teľaťom.

Už o chvíľu prejdeme k veci. Vytáča vás taký dlhý úvod? Navodenie atmosféry? V tom spočíva problém vás bláznivých detí a videohier. Nemáte trpezlivosť. Nuž, kravám plynie čas pomaly a ja sa nebudem naháňať. Musím sa vyprázdniť a trocha si zdriemnuť. Rada si pospím. A potom prejdeme k Udalosti.

Milan Buno, 15.3.2016
Foto: Ikar, thedailybeast.com.