bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe Knižné podcasty Eknihy na Bux.sk







Konečne je tu Labyrint – Smrteľná liečba!

Aj vy ste netrpezlivo čakali na záver perfektnej série Labyrint? „Tajomná sága o prežití, ktorú vášniví fanúšikovia opisujú ako spojenie Pána múch a Hier o život,“ napísal EW.com. A má pravdu – Dashner napísal sériu, ktorej nechýba akcia, dobrodružstvo, dramatické zvraty, nečakané prekvapenia a sympatickí hrdinovia. Aj preto sa séria už dostala aj na filmové plátno.

http://data.bux.sk/book/020/252/0202526/medium-labyrint_smrtelna_liecba.jpg „Zhlboka sa nadýchnite, skôr ako začnete čítať nejakú z Dashnerových kníh,“ napísal Deseret News a je to tak aj v trojke tejto skvele série Labyrint: Smrteľná liečba. Vo svete, ktorý sa rúca kvôli zákernej chorobe, musí Thomas prežiť s hŕstkou priateľov. Na jednej strane sú šialenci, na druhej nevyspytateľný CHAOS.
Musia zabojovať o nádej a hoci si mysleli, že je už koniec, to najhoršie ich ešte len čaká. Najbolestivejšie rozhodnutie majú ešte len pred sebou!

Objednajte si novinku Labyrint – Smrteľná liečba.
Kupit bux.sk

https://www.bux.cz/file/39955/cl_maze2.jpgCHAOS-u nemožno veriť. Tomas to veľmi dobre vie, dokonca z vlastných bolestných skúseností.
Predstavitelia organizácie ho však presviedčajú, že klamať už nie je potrebné. Zo skúšok zozbierali všetky potrebné údaje a teraz sa spoliehajú iba na Flekárov s obnovenou pamäťou, že im pomôžu naplniť poslanie.
Flekári majú dobrovoľne absolvovať posledný test a dokončiť tak plán, ktorým je vyvinutie lieku na erupciu.

CHAOS však netuší, že sa stalo niečo, čo nemohli predvídať nijaké skúšky ani premenné. Thomas si pamätá oveľa viac, než predpokladajú. A vie aj to, že CHAOS-u nemôže veriť ani slovo. S klamstvami je koniec. Lenže pravda je nebezpečnejšia, ako si Thomas vie predstaviť.

Prežil Labyrint aj Zhorenisko. Prežije však aj smrteľnú liečbu?

http://data.bux.sk/book/020/252/0202524/medium-labyrint_utek.jpg  http://data.bux.sk/book/020/252/0202525/medium-labyrint_zhorenisko.jpg  http://data.bux.sk/book/020/252/0202526/medium-labyrint_smrtelna_liecba.jpg

Viete si predstaviť, ako sa tento boj skončí? Čo ak jediná cesta von vedie cez záhadný labyrint, ktorý sme spoznali na úplnom začiatku?
Záverečný diel Dashnerovej trilógie Labyrint: Smrteľná liečba je nabitý akciou a prekvapenia vás čakajú takmer na každej strane. „Dych berúce. Filmová akcia.“ dodáva stručne a výstižne Publishers Weekly.
S niektorými hrdinami sa budete musieť rozlúčiť a bude to naozaj dojímavé...

„Srdce vám bude divoko tĺcť až do poslednej chvíle.“
Kirkus Reviews

http://vignette3.wikia.nocookie.net/themortalitydoctrine/images/6/68/20131112dashnerMAG-62.jpg/revision/latest?cb=20150104073431James Dashner kedysi študoval účtovníctvo a pracoval v oblasti finančníctva. Už niekoľko rokov sa však živí písaním kníh pre mládež a čísla mu ani trochu nechýbajú. Okrem iného je autorom série The 13th Reality (Trinásta realita).

Vo voľnom čase s obľubou číta, pozerá filmy a (dobré) televízne seriály, lyžuje a číta. (Čítanie sa dvakrát spomína úmyselne.) Je veľmi vďačný, že si môže zarábať písaním príbehov, a považuje sa za najšťastnejšieho človeka na svete.

Labyrint: Smrteľná liečba je tretia časť úspešnej fantasy trilógie Labyrint, ktorá bola sfilmovaná a premieta sa aj v našich kinách.

 

labyrint

Začítajte sa do novinky Labyrint – Smrteľná liečba:

Prvá kapitola

Bol to zápach, čo Thomasa privádzal do mierneho šialenstva.

Nie tri týždne strávené osamote. Ani biele steny, strop a podlaha. Ba ani chýbajúce okná či skutočnosť, že mu nikdy nezhasínali svetlo. Nič z toho. Zobrali mu hodinky, trikrát za deň ho kŕmili rovnakou stravou – plátok šunky, zemiaková kaša, surová mrkva, krajec chleba a voda –, nikdy sa mu neprihovorili a do izby nepúšťali nikoho iného. Žiadne knihy, filmy ani hry.

Dokonalá izolácia. Prešlo už čosi vyše troch týždňov, hoci Thomas začínal spochybňovať svoju schopnosť odmeriavať čas iba podľa inštinktu. Usiloval sa čo najlepšie odhadnúť, kedy padla noc a spal podľa možnosti iba normálny počet hodín. Jedlo mu pomáhalo, i keď mal pocit, že mu ho nenosia pravidelne. Akoby ho chceli zámerne dezorientovať.

Sám. V bezfarebnej čalúnenej miestnosti – s výnimkou malej, takmer ukrytej toalety z nehrdzavejúcej ocele v kúte a starého dreveného stola, ktorý Thomas nemal ako využiť. Sám v neznesiteľnom tichu, s neobmedzeným časom na rozmýšľanie o chorobe zakorenenej v jeho tele – o erupcii, o tom tichom, zákernom víruse, čo človeka pomaly oberá o všetko ľudské.

Nič z toho všetkého ho neoberalo o zdravý rozum.

Ibaže smrdel, čo mu z nejakého dôvodu napínalo nervy ako ostrý drôt, ktorý sa zarezával do pevného bloku jeho príčetnosti. Nedovolili mu osprchovať sa ani okúpať, odkedy prišiel, nevymenili mu šaty a neposkytli nič na očistenie. Stačila by aj obyčajná handra; namočil by ju do vody na pitie a umyl by si aspoň tvár. Nemal však nič, iba špinavý odev, v ktorom ho tu zavreli. Nedali mu ani len posteľnú bielizeň – spal schúlený do klbka, zadok vtlačený do rohu miestnosti, ruky prekrížené, vo vlastnom objatí hľadal aspoň kúsok tepla, lebo sa často chvel od zimy.

Nevedel, prečo ho najväčšmi desí zápach vlastného tela. Možno to samo osebe bolo znamením, že sa pomiatol. No jeho zhoršujúca sa hygiena mu pre čosi tlačila na mozog a vyplavovala na povrch hrozné myšlienky. Akoby Thomas hnil, rozkladal sa a jeho vnútro bolo rovnako skazené, ako sa mu javil vlastný zovňajšok.

Robilo mu to starosti, i keď sa to vymykalo zdravému rozumu. Mal veľa jedla a dostatok vody na uhasenie smädu; často odpočíval a cvičil, koľko mu len malá miestnosť dovolila, neraz aj niekoľko hodín v kuse bežal na mieste. Logika mu hovorila, že špinavé telo nijako nesúvisí so silou srdca alebo fungovaním pľúc. Napriek tomu si začínal namýšľať, že neprestajný zápach symbolizuje prichádzajúcu smrť a čoskoro ho zhltne celého.

Takéto čierne myšlienky ho zasa privádzali k úvahám, či Teresa pri ich poslednom rozhovore predsa len neklamala, keď povedala, že pre Thomasa je už neskoro, a nástojila, že rýchlo podľahol erupcii, pomiatol sa a správa sa násilnícky. Že stratil hlavu ešte skôr, než prišiel na toto strašné miesto. Dokonca aj Brenda ho varovala, že jeho situácia sa zhorší. Možno mali obe pravdu.

A navyše si robil starosti o priateľov. Čo sa s nimi stalo? Kde sú? Ako erupcia pôsobí na ich myseľ? Takto má vyzerať koniec po všetkom, čomu ich vystavili?

Vkradla sa doňho zlosť. Ako roztrasený potkan hľadajúci teplé miestečko a niečo pod zub. A každý deň v ňom rástol taký intenzívny hnev, až sa občas pristihol, že sa nekontrolovateľne trasie, načo ho opäť zvinul a strčil do vrecka. Nechcel sa ho zbaviť navždy; odložil si ho a prikrmoval. Čakal na správny čas a správne miesto, aby ho vypustil. Do tejto situácie ho dostal CHAOS. CHAOS pripravil o život Thomasa aj jeho kamarátov a využíva ich na všetko, čo považuje za potrebné. Bez ohľadu na dôsledky.

A za to mu zaplatia. Thomas si to prisahal tisíckrát za deň.

To všetko sa mu preháňalo hlavou, keď sa zhruba podvečer dvadsiateho druhého dňa svojho nedobrovoľného pobytu v bielej miestnosti posediačky opieral chrbtom o stenu s tvárou obrátenou k dverám – a škaredému drevenému stolu pred nimi. Usadil sa tam vždy po raňajkách a po rozcvičke. Navzdory všetkému dúfal, že raz sa dvere otvoria dokorán – nielen úzka štrbina naspodku, cez ktorú mu posúvali jedlo.

Nespočetne veľa ráz sa ich pokúšal otvoriť. Zásuvky v stole boli prázdne, okrem zápachu plesne cédrového dreva tam nič nenašiel. No i tak do nich každé ráno nazeral, veď čo ak sa tam niečo zázrakom objavilo, kým spal. Keď má človek do činenia s CHAOS-om, s niečím takým musí občas rátať.

A tak sedel a civel na dvere. Čakal. Biele steny a ticho. Zápach vlastného tela. Myslel na priateľov – na Minha, Newta, Kastróla a na hŕstku ostatných Flekárov, čo prežili. Na Brendu a na Jorgeho, ktorí po záchrane v obrovskom bergu kamsi zmizli. Na Harriet a Sonyu, na ostatné dievčatá zo skupiny B aj na Arisa. Myslel na Brendino varovanie, keď sa prvý raz zobudil v bielej miestnosti. Na to, ako sa mu telepaticky prihovorila. Je na Thomasovej strane, alebo nie?

No najčastejšie myslel na Teresu. Nedokázal ju dostať z hlavy, hoci ju z minúty na minútu čoraz väčšmi nenávidel. Jej posledné slová zneli: CHAOS je dobrý, a či je to pravda, alebo nie, pre Thomasa zosobňovala všetko zlé, čo sa stalo. Zakaždým, keď si na ňu spomenul, zovrela v ňom krv.

Možno jeho zlosť bola poslednou nitkou, ktorá ho držala pri zmysloch,.

Jedlo. Spánok. Cvičenie. Smäd po pomste. Takto prežil ešte ďalšie tri dni. Sám.

Na dvadsiaty šiesty deň sa dvere otvorili.

Druhá kapitola

Thomas nevedel spočítať, ako často si ten okamih predstavoval. Čo by urobil, čo by povedal. Ako by sa rozbehol, zrazil z nôh človeka, ktorý vojde dnu, a utiekol, zdúchol, vyparil by sa. Tie myšlienky však boli skôr pre zábavu. Vedel, že CHAOS by čosi také nedopustil. Nie, skôr ako niečo podnikne, musí svoj postup do posledného detailu naplánovať.

Keď sa to stalo – keď sa dvere so slabým závanom vzduchu otvorili –, Thomasa zaskočila vlastná reakcia: neurobil nič. Niečo mu hovorilo, že medzi ním a stolom vyrástla neviditeľná bariéra ako v ubytovni, kam ich odviezli po úteku z Labyrintu. Teraz nie je čas na činy. Ešte nie.

Iba s miernym prekvapením sledoval, ako dnu vošiel Potkan – chlapík, ktorý Flekárom povedal o poslednej skúške, keď ich prinútili prejsť Zhoreniskom. Rovnaký dlhý nos, rovnaké lasičie oči a mastné vlasy zakrývajúce neprehliadnuteľnú plešinu, ktorá mu zaberala pol hlavy. Ten istý absurdný biely oblek. Bol však bledší, ako keď ho Thomas videl naposledy. Pod pazuchou držal hrubý fascikel plný pokrčených a ledabolo poskladaných papierov a ťahal za sebou stoličku s rovným operadlom.

„Dobré ráno, Thomas,“ meravo mu kývol na pozdrav. Nečakajúc na odpoveď zatvoril dvere, stoličku postavil k stolu a sadol si. Fascikel položil pred seba, otvoril ho a listoval v papieroch. Keď našiel, čo hľadal, oprel sa rukami o stôl. Žalostne sa uškrnul a pozrel na Thomasa.

Keď sa chlapec konečne ozval, uvedomil si, že neprehovoril už niekoľko týždňov, a jeho hlas znie ako krákanie. „Dobré bude, iba ak ma pustíte.“

Mužov výraz sa ani náznakom nezmenil. „Áno, áno, viem. Žiadny strach, dnes si vypočuješ dosť pozitívnych správ. Ver mi.“

Thomas sa nad tým zamyslel a zahanbil sa, že dovolil, aby mu to čo len na sekundu dodalo nádej. Už by mal byť múdrejší. „Pozitívne správy? Nevybrali ste si nás náhodou preto, lebo nás považujete za inteligentných?“

Potkan odpovedal až po chvíli: „Iste, pre vašu bystrosť. Okrem iných dôležitých vlastností.“ Odmlčal sa, prezerajúc si Thomasa, a potom pokračoval: „Myslíš si, že sa nám to páči? Že si užívame pohľad na vaše utrpenie? Má to svoj dôvod a onedlho tomu porozumieš.“ Intenzita jeho hlasu rástla, posledné slovo, červený v tvári, takmer vykríkol.

„Páni!“ V Thomasovi každou minútou narastala odvaha. „Len sa upokojte, kamoško. Vyzeráte na infarkt.“ Vysloviť niečo také bolo veľmi príjemné.

Muž sa zdvihol zo stoličky a oprel sa o stôl. Žily na krku mu navreli ako povrazy. Pomaly si znova sadol a niekoľkokrát sa zhlboka nadýchol a vydýchol. „Človek by si povedal, že takmer štyri týždne v tejto bielej škatuli dodajú chlapcovi trochu pokory, ale ty si tuším ešte namyslenejší ako predtým.“

„Tak čo, poviete mi, že nie som pomätený? Že nemám erupciu a ani som ju nikdy nemal?“ Thomas si nevedel pomôcť. Narastal v ňom hnev, až mal pocit, že exploduje. Napriek tomu sa prinútil hovoriť pokojne. „To ma totiž celý čas udržiavalo pri zdravom rozume – hlboko vnútri viem, že Terese ste klamali a toto je iba ďalší z vašich testov. Kam pôjdem najbližšie? Pošlete ma na poondený Mesiac? Alebo ma prinútite v trenírkach preplávať oceán?“ pre efekt sa usmial.

Kým Thomas rečnil, Potkan naňho upieral prázdny pohľad. „Skončil si?“

„Nie, neskončil.“ Celé dni čakal na príležitosť prehovoriť, ale keď sa mu konečne naskytla, v hlave mal prázdno. Zabudol na všetky scenáre, ktoré si v nej prehrával. „Chcem... aby ste mi všetko povedali. Hneď teraz.“

„Och, Thomas.“ Potkan to povedal ticho, akoby oznamoval malému dieťaťu smutnú správu. „Neklamali sme vám. Naozaj máš erupciu.“

Thomas sa zarazil; do horúceho hnevu sa zarezal mrazivý pocit. Klame Potkan aj teraz? napadlo mu. Pokrčil plecami, akoby mu povedal niečo, čo celý čas očakával. „Zatiaľ som sa nezbláznil.“ V istom okamihu – po zdĺhavom prechode Zhoreniskom, keď bol s Brendou a obklopený pomätencami – sa zmieril s faktom, že vírus napokon dostane. Hovoril si však, že zatiaľ mu nič nie je. Ešte stále nestratil hlavu. A v tej chvíli to bolo jediné, na čom záleží.

Potkan si vzdychol: „Nerozumieš tomu. Nechápeš, čo som ti prišiel povedať.“

„Prečo by som mal veriť jedinému slovu, ktoré vypustíte z úst? Ako to odo mňa môžete chcieť?“

Thomas si uvedomil, že stojí, hoci si nespomínal, kedy sa zdvihol. Hrudník sa mu prudko dvíhal a klesal, ťažko dýchal. Musí sa ovládať. Potkan naňho upieral chladný pohľad, oči ako dve čierne diery. Chlapec vedel, že ak sa chce niekedy dostať z tejto miestnosti, musí si muža vypočuť bez ohľadu na to, či klame, alebo nie. Prinútil sa spomaliť dych. Čakal.

Po krátkom tichu návštevník pokračoval: „Viem, že sme ti klamali. Často. Tebe aj tvojim priateľom sme spôsobili strašné veci. Ale všetko to bolo súčasťou plánu, s ktorým si nielenže súhlasil, ale dokonca si ho pomáhal rozbehnúť. Museli sme zájsť o čosi ďalej, než sme dúfali na začiatku – o tom niet pochýb. Lenže inak sme zostali verní duchu toho, čo si tvorcovia predstavovali – čo si si na ich mieste predstavoval ty po ich... odstránení.“

Thomas pomaly pokrútil hlavou; vedel, že kedysi s týmito ľuďmi spolupracoval, ale predstava, že by niekoho nútil podstúpiť to, čím prešiel on, sa vymykala jeho chápaniu. „Neodpovedali ste mi. Ako môžete očakávať, že uverím čomukoľvek z toho, čo mi poviete?“ Pamätal si toho, pravdaže, viac, než priznával. Hoci okno do jeho minulosti pokrývala vrstva špiny a odhaľovala sotva útržkovité záblesky, vedel, že pracoval pre CHAOS. A Teresa takisto. Vedel aj to, že im pomáhali vytvoriť Labyrint. Okrem toho sa mu zjavovali aj iné spomienky.

„Pretože ničomu nepomôže, ak ťa budeme udržiavať v nevedomosti, Thomas,“ odvetil Potkan. „Teraz už nie.“

Thomasa odrazu premohla únava, akoby ho opustili všetky sily a v tele mu nezostala ani štipka energie. Sťažka si vzdychol a klesol na zem. Pokrútil hlavou. „Ani neviem, čo to znamená.“ Aký má zmysel viesť rozhovor, keď nemôže veriť slovám?

Potkan pokračoval, ale tón jeho hlasu sa zmenil; znel menej nezaujato a odosobnene a väčšmi učene. „Očividne si veľmi dobre uvedomuješ, že mysle ľudí na celom svete požiera strašná choroba. Všetko, čo sme doteraz urobili, bolo vymyslené s jediným zámerom: analyzovať vzorce správania tvojho mozgu a zostaviť z nich plán. Naším cieľom je použiť tento plán na vyrobenie lieku proti erupcii. Zmarené životy, bolesť a utrpenie... od začiatku si vedel, čo je v stávke. Všetci sme to vedeli. Urobili sme to, aby sme zabezpečili prežitie ľudskej rasy. Sme veľmi blízko cieľa. Veľmi, veľmi blízko.“

Thomasovi sa pri niekoľkých príležitostiach vrátili spomienky. Počas premeny, v snoch, ktoré sa mu odvtedy snívali, tu a tam letmé útržky ako údery bleskov v mysli. A v tejto chvíli, keď počúval muža v bielom obleku, mal pocit, že stojí na kraji útesu, z hĺbky sa čoskoro vznesú všetky odpovede a konečne ich uvidí celé. Nutkanie zmocniť sa ich bolo takmer prisilné, aby ho dokázal potlačiť.

Napriek tomu bol stále opatrný. Vedel, že bol súčasťou toho všetkého, pomáhal navrhnúť Labyrint, po smrti tvorcov prevzal ich prácu a s pomocou nováčikov udržiaval program pri živote. „Pamätám si toho dosť, aby som sa za seba hanbil,“ priznal sa. „Ale prežívať také týranie je úplne iné ako ho plánovať. Nie je to správne.“

Potkan si poškriabal nos a zahniezdil sa na stoličke. Thomasovi niečo napovedalo, že ho zasiahol. „Uvidíme, čo si budeš myslieť na konci dnešného dňa, Thomas. Počkáme si na to. Ale dovoľ, aby som sa ťa na niečo opýtal – chceš mi povedať, že nestojí za to obetovať životy niekoľkých jednotlivcov, aby sme zachránili množstvo iných?“ Opäť hovoril s vášňou a nakláňal sa pri tom dopredu. „Je to veľmi stará axióma, ale veríš tomu, že účel svätí prostriedky? Keď nezostáva nič iné?“

Thomas naňho mlčky hľadel. Na takú otázku neexistuje dobrá odpoveď.

Potkan sa usmial, ale pripomínalo to skôr úškľabok. „Nezabúdaj, že kedysi si bol o tom presvedčený, Thomas.“ Začal zhŕňať papiere, akoby sa chystal na odchod, ale zostal sedieť. „Prišiel som ti povedať, že všetko je pripravené a naše údaje sú takmer kompletné. Stojíme na pokraji niečoho veľkého. Len čo získame plán, môžeš aj so svojimi priateľmi nariekať, koľko chceš, akí sme k vám boli nespravodliví.“

Chlapec mu chcel niečo drsne odseknúť, ale zahryzol si do jazyka. „Ako naše týranie súvisí s plánom, o ktorom hovoríte? Čo má posielanie nedobrovoľnej skupiny tínedžerov na strašné miesta a sledovanie, ako niektorí z nich zomierajú, spoločné s hľadaním lieku na akúsi chorobu?“

Potkan sťažka vzdychol: „Všetko na svete. Čoskoro sa na všetko rozpamätáš, chlapče, a vidí sa mi, že toho veľa oľutuješ. Ale dovtedy by si mal niečo vedieť – možno ťa to dokonca privedie k rozumu.“

„Čo také?“ Thomas vôbec netušil, čo mu muž povie.

Návštevník vstal, uhladil si záhyby na nohaviciach a upravil sako. Potom si spojil ruky za chrbtom. „Hoci vírus erupcie žije v každej časti tvojho tela, nemá a nikdy na teba nebude mať nijaký vplyv. Patríš do mimoriadne vzácnej skupiny ľudí. Proti erupcii si imúnny.“

Thomas preglgol, nezmohol sa na slovo.

„Vonku na uliciach ľudí ako ty prezývajú imúni,“ dodal Potkan. „A strašne, strašne vás nenávidia.“

Tretia kapitola

Thomas nevedel nájsť vhodné slová. Napriek všetkým lžiam, ktoré počul, vedel, že teraz mu Potkan povedal pravdu. Po chlapcových nedávnych skúsenostiach to až priveľmi dávalo zmysel. On a pravdepodobne aj ostatní Flekári a všetci zo skupiny B sú imúnni proti erupcii. Preto ich vybrali na skúšky. Všetko, čo im spôsobili – každý krutý trik, každý úskok aj netvor, ktorý sa im postavil do cesty – to všetko bolo súčasťou zložitého experimentu. A CHAOS-u to má nejako pomôcť s nájdením lieku.

Zapadalo to do seba. Ba čo viac – odhalenie mu rozvírilo spomienky. Zdalo sa mu to povedomé.

Potkan napokon prerušil dlhé ticho: „Vidím, že mi veríš. Len čo sme zistili, že existujú ľudia ako ty – s vírusom v tele, ale bez viditeľných príznakov –, vyhľadali sme medzi vami najlepších a najbystrejších. Tak sa zrodil CHAOS. Niektorí členovia vašej skupiny, pravdaže, nie sú imúnni, vybrali sme ich ako kontrolné subjekty. Pri každom experimente potrebuješ kontrolnú skupinu, Thomas. Údajom to dodáva potrebný kontext.“

Thomas klesol na duchu. „Kto nie je...“ otázku nevládal dokončiť. Priveľmi sa obával odpovede.

„Kto nie je imúnny?“ Potkan zdvihol obočie. „Myslím si, že by sa to mali dozvedieť skôr než ty, čo povieš? Ale pekne po poriadku. Smrdíš ako týždenná mŕtvola – odvedieme ťa do sprchy a nájdeme ti čisté oblečenie.“ Nato zobral fascikel a zvrtol sa k dverám. Už-už sa chystal prekročiť prah, keď sa Thomas spamätal.

„Počkajte!“ zvolal.

Návštevník sa k nemu obrátil. „Áno?“

„Prečo ste nám pred Zhoreniskom klamali, že v útočisku dostaneme liek?“

Potkan pokrčil plecami: „Vôbec to nepovažujem za klamstvo. Ukončením skúšok a príchodom do útočiska ste nám pomohli zhromaždiť viac údajov. A vďaka tomu objavíme liek. Jedného dňa. Pre každého.“

„A prečo mi to hovoríte? Prečo teraz? Prečo ste ma tu na štyri týždne zavreli?“ Thomas ukázal gestom na miestnosť, na čalúnené steny a strop a na mizernú toaletu v kúte. Preriedené spomienky neboli dosť pevné, aby pochopil všetky bizarnosti, ktorých sa na ňom dopustili. „Prečo ste Terese klamali, že som šialený a násilnícky a prečo ste ma tu celý čas držali? Načo to bolo dobré?“

„Premenné,“ odvetil Potkan. „Všetko, čo sme ti robili, dôsledne pripravili naši psychológovia a lekári. Aby vyvolali reakcie v smrtiacej zóne, kde erupcia spôsobuje škody. Chceli preštudovať vzory rozličných emócií, reakcií a myšlienok. Zistiť, ako pracujú, keď ich obmedzuje vírus v tvojom tele. Pokúšali sme sa pochopiť, prečo sa na tebe oslabujúci efekt neprejavuje. Celé je to o vzorcoch smrtiacej zóny, Thomas. O mapovaní tvojich poznávacích a fyziologických reakcií za účelom zostavenia plánu budúcej liečby. Ide nám o liek.“

„Čo je to tá smrtiaca zóna?“ opýtal sa Thomas, márne sa usilujúc rozpamätať. „Povedzte mi to a pôjdem s vami.“

„Hm,“ zamyslel sa muž. „Prekvapuje ma, že po bodnutí plačlivcom si si nevybavil aspoň toto. Smrtiaca zóna je tvoj mozog, Thomas. Vírus doň prenikne a usadí sa v ňom. Čím väčšmi je smrtiaca zóna nainfikovaná, tým paranoickejšie a násilnejšie sa postihnutý správa. CHAOS využíva tvoj mozog a mozgy niekoľkých ďalších detí, aby nám pomohli vyriešiť problém. Ako si iste spomenieš, poslanie našej organizácie sa skrýva už v jej názve – Celosvetová Hrozba: Aktivačné Oddelenie Smrti. Aktivovaním smrtiacej zóny sa pokúšame zastaviť celosvetovú hrozbu.“ Potkan vyzeral spokojne. Takmer šťastne. „Poď, teraz ťa umyjeme. Len aby si vedel – sledujú nás. Ak niečo skúsiš, pocítiš následky.“

Thomas sa posediačky snažil spracovať všetko, čo práve počul. Opäť to znelo pravdepodobne – dávalo to zmysel. Zapadalo to do spomienok, ktoré sa mu vrátili v posledných týždňoch. No jeho nedôvera voči Potkanovi a CHAOS-u na vrhala všetko tieň pochybností.

Napokon vstal a nové odhalenia prenechal svojej mysli v nádeji, že ich poukladá na úhľadné kôpky, aby ich mohol neskôr analyzovať. Bez slova prešiel miestnosťou, vykročil za Potkanom cez dvere a izbu s bielymi stenami nechal za sebou.

Budova, v ktorej sa ocitol, nebola ničím výnimočná. Dlhé chodby, dláždená podlaha, béžové steny so zarámovanými obrazmi prírody – vlny narážajúce na pláž, kolibrík vznášajúci sa vedľa červeného kvetu, dážď a hmla zahaľujúca les. Nad hlavou mu bzučali neónové svetlá. Potkan ho viedol cez niekoľko odbočiek a napokon zastal predo dvermi. Otvoril ich a naznačil Thomasovi, aby vstúpil. Za dverami sa nachádzala veľká kúpeľňa lemovaná skrinkami a sprchami. Jedna skrinka bola otvorená, ležali v nej čisté šaty a topánky. Dokonca aj hodinky.

„Máš približne tridsať minút,“ oznámil mu Potkan. „Keď skončíš, sadni si – prídem po teba. Potom sa opäť stretneš s priateľmi.“

Pri slove priatelia sa v Thomasovej hlave z nejakého dôvodu zjavila Teresa. Znova ju skúsil telepaticky zavolať, ale ani teraz mu neodpovedala. Napriek tomu, že dievčaťom čoraz väčšmi pohŕdal, prázdne miesto po Terese sa v ňom stále vznášalo ako nezničiteľná bublina. Dievča ho spájalo s minulosťou a Thomas nepochyboval, že kedysi bolo jeho najlepšou priateľkou. Pretože to preňho bola jedna z mála istôt na svete, nedokázal sa jej celkom vzdať.

Potkan mu kývol. „Uvidíme sa o pol hodiny.“ Znova otvoril dvere a zavrel ich za sebou. Thomas opäť osamel.

Okrem toho, že chce nájsť priateľov, nemal nijaký plán, ale aspoň sa k nemu o krôčik priblížil. A hoci netušil, čo ho čaká, aspoň sa dostal von z bielej miestnosti. Konečne. A teraz si dá horúcu sprchu. Môže sa dočista vydrhnúť. Ešte nikdy mu nič neznelo tak príjemne. Na okamih pustil z hlavy všetky starosti, vyzliekol si špinavé šaty a začal pracovať na svojej opätovnej premene na človeka.

Milan Buno, 11.3.2013
Foto: Ikar, gfscorner.com, Hollywood.com

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.