Kliatba, ktorú sa nedarí zlomiť!

Chladnokrvne obetovaná snúbenica, nemilosrdní dobyvatelia, milenka-čarodejnica a prekliatie.
To je v skratke príbeh, ktorý si obľúbili desaťtisíce slovenských čitateliek. Je to trošku iný príbeh, na aké sme boli u Jany Pronskej zvyknutí. Pribudli prvky mystery, presnejšie nesmrteľný hrdina.

Objednajte si historickú romancu Kliatba.

Kliatba je strhujúci romantický príbeh, ktorý nás zavedie na Richnavský hrad (v knihe sa volá Čierny hrad).
Práve tam sa skrýva záhadný Markus Berzevič. Markus pred stáročiami chladnokrvne obetoval snúbenicu Aniku, aby zachránil svojich ľudí pred dobyvateľmi a mohol si užívať s milenkou – čarodejnicou Solveig.
Anikina matka neuniesla dcérinu smrť a uvrhla na Markusa kliatbu. Odsúdila ho na večný život. Kliatba bola taká mocná, že sa ju nedarí zlomiť nijakými čarami.
Solveig v snahe zmierniť kliatbu darovala Markusovi strážkyňu a jej potomkyne, ktorých poslaním je chrániť ho a zároveň hľadať spôsob, ako kliatbu zlomiť.
Každý pokus zlyhá a keď Markus už stráca aj poslednú iskierku nádeje, na jeho tajomný Čierny hrad v hlbokých lesoch osud zaveje krásnu Verenu z Orlay. Verena je výnimočná mladá žena, no bude jej srdce dosť veľké a myseľ dosť slobodná, aby prijala neuveriteľnú pravdu o záhadnom hradnom pánovi?
Ten aj napriek nepriaznivým okolnostiam rozdúcha plamene vášne a čistého citu. Uverí Markus v zázrak? Dočká sa konečne odpustenia?

Kliatba, ktorá zmení život Markusa Berzeviča:

Preklínam ťa, Marcus, syn Lachlana!
Nech tvoje oči nikdy nespočinú v pokoji,
Ani v náručí žien, ani v potokoch krvi,
Nech sa tvoje ľadové srdce nikdy neroztopí,
Nech sa tvoja bezcitná duša navždy škvarí v ohni pekelnom,
V bolesti a trýzni až na veky vekov!

Začítajte sa do Kliatby Janky Pronskej:

Vtom sa otvorili dvere a do komnaty hrmotne vošiel pán hradu.
     Voňal lesom a z očí mu sálalo niečo divoké.
     A usmieval sa!
     Verene sa na okamih zastavilo srdce, tvár jej zaplavila červeň a sťažka dýchala. Nevedela si ani predstaviť, že večne zachmúrený veľmož niečo také vôbec vie...
     „Jorga mi povedala, že budete v poriadku!“ bez pozdravu oslovil Vereninho otca.
     „Pane!“ kývol hlavou gróf. „Som gróf z Orlay a vďačím vám za život. Ďakujem za seba i za svoje dcéry.“
     Markus prijal poďakovanie kývnutím hlavy. Podišiel bližšie a usadil sa vedľa starého pána, akoby boli dávni známi.
     Chvíľu sa zhovárali o bežných veciach - o hrade, ktorý strážil skalnú úžľabinu i cestu, o poľovačkách a zveri, o zbraniach visiacich na stenách komnaty, o služobníctve.
     Ani jeden si ju nevšímal, akoby tam vôbec nebola. Načúvala so zatajeným dychom, neodvážila sa ani muknúť. Už dávno otca nepočula rozprávať s takou dychtivosťou a s takým zápalom. Ten akoby sa z neho vytrácal z roka na rok, odkedy ju priviezli do otcovho domu.
     Markus Berzevič je čarodejník! blyslo jej hlavou. Určite!
     Ako inak by si získal jej otca, len čo s ním prehodil zopár slov? Ako inak by mohol na ňu pôsobiť ako plameň sviece na nočného motýľa?
     Pomaly, celkom potichu vstala a pobrala sa von. V ušiach jej znel otcov smiech, Markusov hlboký, zamatový hlas, z ktorého jej naskakovala husia koža.
     Zatvorila za sebou dvere a oprela sa o ne rozpáleným čelom.
     Čo sa to s ňou, preboha, robí?
     „Panna Verena, poďte, prosím, so mnou,“ ozvalo sa jej za chrbtom a ona sa len neochotne otočila. Jorga sa na ňu dívala s porozumením. Musela by byť slepá, keby nevidela, čo sa s ňou deje.
     „Kam?“
     „Mám pre vás prekvapenie,“ usmiala sa dievčina a natiahla ruku.
     Verena vykročila a dala sa viesť labyrintom temných chodieb, v ktorých okrem klopkania drevákov a šuchotu sukní počula iba búšenie vlastného srdca.
     Zastali predo dvermi, aké Verena jakživ nevidela. Zdobili ich vyrezávané exotické vzory a majstrovské kovanie, ešte aj zámka vyzerala neobyčajne.
     Len čo ich Jorga otvorila, do nosa jej udrela silná, omamná vôňa, celú ju obklopila a vábila vstúpiť. Miestnosť, do ktorej ju dievčina priviedla, jej prichodila ako vstupná brána do raja. Očarene sa dívala na podlahu z bieleho mramoru, v ktorej sa odrážalo mihotavé svetlo stoviek sviec rozmiestnených okolo obrovskej vane zapustenej do podlahy v strede miestnosti. Na hladine sa pohojdávali krvavočervené lupienky kvetín, spolu s parou stúpala z horúceho kúpeľa vôňa parfumu a zaplavovala celú miestnosť, akoby ju chcela pohltiť. Okná zakrývali závesy z hrubého zamatu, no priamo z podlahy pod nimi vyrastali cudzokrajné veľkolisté rastliny a ozvláštňovali komnatu. Dve mramorové lavice vedľa kúpeľa boli samy osebe majstrovským dielom, ebenový paraván v kúte zakrýval pohodlné kreslá a truhlicu na osušky. Veľký kozub s kamennými reliéfmi na rímse a po bokoch vyhrieval celú miestnosť a vhodne dopĺňal jej exotickú nádheru.
     Verena stála s otvorenými ústami uprostred tohto hriešneho prepychu, očami hltala každý detail a zároveň túžila dať sa rozmaznávať.
     „Panna Verena, viem, že posledné dni boli pre vás ťažké, oddýchnite si, zabudnite na všetky starosti, vychutnajte si arabský kúpeľ...“
     „Arabský...?“
     „Porozprávam vám o tom, no najprv vám odložím šaty, lebo o chvíľu budú vlhké, je tu sparno...“ upozornila ju dievčina a hneď sa pustila do šnurovačky. „Tak, a teraz ich odnesiem vedľa, nech preschnú. Vy si zatiaľ zoblečte košieľku.“
     „Čože?“ Verenu zaliala červeň až po korienky vlasov a obranne si prekrížila ruky, načo sa Jorga potmehúdsky zasmiala.
     „Nevravte mi, že aj vy sa kúpete v košeli!“
     „Samozrejme!“ odvrkla zahanbene Verena a ešte tuhšie si pritisla ruky k hrudi.
     „V arabskom kúpeli musíte byť nahá... len tak si vychutnáte jeho účinok.“
     „Ale to je... hriech!“ zopakovala Verena, čo ju naučili, no jej túžobný pohľad upretý na voňavú, horúcu vodu v bazéniku hovoril za všetko.
     „Ako myslíte, panna Verena... nechcem vás do ničoho nútiť, pripravila som ten kúpeľ pre vás preto, lebo si zaslúžite trochu oddychu... Nenúťte sa do ničoho, hlavne si to užívajte.“
     „Ja...“ Verena si zahryzla do pier a ani sa nepohla z miesta.
     „Hneď som späť,“ oznámila s úsmevom Jorga a s Vereninými šatami vyšla z miestnosti.
     Mladá žena najprv nedôverčivo pozrela na dvere, za ktorými zmizla Jorga, potom na drevený mriežkovaný obklad stien, pohľadom skontrolovala zapretú závoru na vstupných dverách, a až keď sa uistila, že je celkom sama, odvážila sa priblížiť k lákavému kúpeľu. Omočila si prst, vzápätí celú dlaň a blažene vzdychla. Tá hriešna vôňa sa jej dostávala pod kožu, do mysle, vábila ju. Ako by jej mohla odolať? Milovala kúpeľ, priam zbožňovala pocit čistoty a uvoľnenia, milovala každú horúcu kvapku vody, ktorá pri kúpeli stekala po pokožke. Nenávidela falošnú prudérnosť, ktorá jej nedovolila sadnúť si do kade, ako ju Boh stvoril, no pod prísnym dohľadom Ulriky sa svojich túžob vzdala.
     Vyhrnula si spodnú košieľku a vstúpila do vody plnej lupeňov. Bola úžasná, teplá a voňavá... A keď sa ponorila, presne vedela, ako sa cíti hriešna žena. Ako v raji...
     Jorga  sa vrátila s dvoma džbánmi vody a položila ich na okraj bazénika, potom spoza paravánu priniesla mydlo a vonné oleje.
     „Umyjem vám vlasy, chcete?“
     „Budem rada...“ posmelila ju Verena a blažene sa vystrela vo vode. Mokrá košieľka jej odrazu prekážala, oslabovala pôžitok z kúpeľa a ťažila ju.
     Kým jej Jorga zručne masírovala pokožku hlavy a umývala vlasy, Verena sa vypytovala na každý detail v tomto skrytom raji.
     „Môj pán Markus Berzevič je scestovaný muž, prešiel svet krížom-krážom a videl krajiny, o ktorých mnohí ani netušia, že jestvujú. Keď bol svojho času hosťom v paláci perzského šacha, dostal komnatu a služobníctvo, pre ktoré sú takéto kúpele samozrejmosťou,“ vysvetľovala s úsmevom Jorga a podrobnosti si radšej nechala pre seba. Načo by ich spomínala, veď to cnostné žieňa by jej možno ani neverilo.
     „Keď sa pán vrátil domov, nechal vybudovať na svojom hrade viacero zaujímavostí, ktorými sa inšpiroval na cestách, okrem iného i tieto kúpele. No v poslednom čase ich využíval zriedka, čo je škoda...“ podotkla Jorga smutne a Verena na ňu spýtavo pozrela.
     „Je zúfalo sám...“ dodala Jorga a tak aby si to Verena nevšimla, vrhla vyzývavý pohľad smerom k vyrezávaným obkladom pod stropom.
     Verena so záujmom počúvala Jorgino rozprávanie, no pri jej posledných slovách sa zmätene strhla, akoby cítila vinu, že aj ona sama hradného pána odvrhla.
     „Prečo?“ vysúkala zo seba a skutočne to chcela vedieť, priam prahla po vysvetlení. „Prečo sa pochoval na tomto hrade? Veď je mladý, zdravý, obdivuhodný muž. A navyše nesmierne príťažlivý...“ Otázky sa jej odrazu rinuli z úst a ona akoby celkom odhodila zábrany. Cítila sa voľná, slobodná a... odvážna. Keď už raz začala, chcela vedieť všetko, čo ju zaujímalo.
     „Naozaj si to myslíte?“
     „Samozrejme! Možno som naivná a neskúsená, ale jedno viem určite. Ženy v meste či na dvore by sa aj potrhali, len aby si ich všimol...“
     Jorge zaiskrilo v očiach a Verena, omámená vôňou i pôžitkom, ktorý si vychutnávala plným priehrštím, pokračovala: „Nechápem to. Prečo je tu sám, prečo tu niet hradnej panej, dokonca ani služobníc?“
     „Na tieto otázky by vám mal odpovedať môj pán,“ vykrútila sa Jorga.
     Verena sa sklamane ponorila vo vody. S prekvapením zistila, že nechladne a je rovnako teplá, ako keď do nej vstúpila. Prevrátila sa na chrbát a zhlboka dýchala. Potom náhle vstala, zhodila zo seba košieľku a rýchlo sa opäť ponorila. Ležala nahá a cítila sa nádherne slobodná. Kvapky voňavej vody jej šteklili líca, ruky roztiahnuté vedľa tela, lupene cudne zakrývali jej nahotu. A keď si to uvedomila, v miestnosti sa rozoznel jej šťastný, zvonivý, očarujúci smiech.
     „Som rada, že som vám ulahodila, panna Verena,“ ozvala sa Jorga a spokojne si založila ruky v bok. Tak! Poslanie splnené...
     „Och, a ako! Zbožňujem to! Je to skvelý pocit... nádherný...“ rozplývala sa od blaha a nezbedne okolo seba špliechala vodu.
     Markus sa porúčal čoskoro nato, ako Verena opustila komnatu. Už to nebolo také zábavné, ako keď ju úmyselne naťahoval tým, že si ju nevšíma. Jej otec bol pozoruhodný muž, nevedel v ňom čítať, akoby si neustále dával pozor na to, čo povie. Očividne si s tromi dcérami nevedel rady a spoliehal sa na pomoc svojej nemožnej príbuznej. Najstaršiu Verenu síce miloval, no starosti s rozmaznanými, mladšími dcérami hodil na jej plecia...
     A sestry s tou ženskou, čo vyzerala ako kobyla, to poriadne zneužívali.
     Sotva sa za Verenou zavreli dvere, rozlúčil sa so starým grófom. Nie, on nebol jeho korisť, ale mohol by byť skvelým spojencom.
     Markus bol lovec a práve teraz číhal na prekrásnu laň. Verena z Orlay... Verena z Orlay... Prevaľoval jej meno na jazyku a vychutnával si jeho lahodný zvuk.
     Vrátil sa do svojej komnaty vo veži, napil sa vína, s pohárom prešiel k veľkým dverám s výplňou zo sklených tabuliek a vyšiel na rozhľadňu, z ktorej viedlo úzke kamenné schodisko na ochodzu hradieb.
     Chvíľu postál na vetre, bezmyšlienkovito si obzeral svoje sídlo, pevnosť, v ktorej sa dobrovoľne uzavrel pred svetom a prežíval zo dňa na deň, z roka na rok, bez nádeje na zmenu, bez možnosti vzoprieť sa osudu.
     Vtom uvidel záblesk svetla vychádzajúci spoza zatemnených okien kúpeľov. Kto...? Samozrejme, že Jorga! Keby mohol, s radosťou tej potvore vykrúti krk. Zasmial sa, ona vedela, že kúpele naposledy navštívil... Kedy to, dopekla, bolo? Nepamätal sa...
     Ani si nevšimol, že mu pohár vypadol z ruky, keď si predstavil  Verenu nahú... voňajúcu po ružiach a vzácnych arabských olejoch... ponorenú v horúcej vode...
     Nezaváhal ani na chvíľu a hnal sa chodbami rozsiahleho sídla až tam, kde túžil byť. Keď mu pred rokmi arabský staviteľ postavil kúpele presne podľa vzoru palácov nevercov, nezabudol k nim pridať tajnú chodbu, z ktorej sa veľmož mohol v pokoji dívať na kúpajúce sa ženy a podľa chuti si vybrať spoločníčku na noc. Ach áno, v minulosti tú chodbu neraz využil, keď na svojom hrade hostil dámy i neviestky... No tentoraz predo dvermi zaváhal.
     Môže takto podlo zneužiť Vereninu nevinnosť?
     Môže, veď čo sa už len jemu môže stať? Kto by ho vyzval na súboj?
     V očiach sa mu objavil cynický záblesk, keď potichu odchýlil dvere a nazrel dnu.
     Ležala v obláčiku pary a vône, zahalená do košieľky, cez ktorú jej presvitali zvodné krivky. Usmievala sa a bol to nádherný úsmev ženy, ktorá si užíva zakázané ovocie. Pýtala sa Jorgy na veci, ktoré mu boli príjemné, a jeho strážkyňa jej odpovedala. Hneď vedela, že tam je, inak by sa tak vyzývavo nedívala jeho smerom.
     Opäť ho premohla chvíľková túžba zbaviť sa jej, raz a navždy... Keby mohol, keby mu ruky nezväzovala tá prekliata kliatba!
     Len čo však Verena spontánne zhodila zo seba spodnú košieľku a s blaženým smiechom šantila v bazéne, stiahlo mu hrdlo. Telo sa mu naplo a jeho mužnosť sa nečakane pripomenula s náhlou bolestnou túžbou. Akákoľvek myšlienka na Jorgu mu vyšumela z hlavy.
     Bože! bezhlasne vydýchol a oprel si čelo o drevený rám. Cítil sa ako podliak, ako zhýralec, ktorý bez hanby zneužíva nevinnú krásu, a predsa sa nedokázal pohnúť. Mučil sa pohľadom na žiaduce telo prekrásnej nymfy, túžil pohľad vymeniť za dotyky, vkĺznuť k nej a uľaviť telu, upokojiť myseľ.
     Keď jej Jorga natierala pokožku vonnými olejmi, masírovala unavenú šiju, oblý chrbát, guľatý zadoček, hebké stehná, lýtka i drobné chodidlá, rukami takmer rozdrvil drevený rám. Spomienka na ukradnutý bozk, na jej chuť a pocit absolútnej eufórie, vzrušenia a nenaplnenej rozkoše, mu búšila v hlave ako kladivo na nákove. Oči mu planuli ako v horúčke, myslel iba na to, ako sa na ňu vrhne a ukojí mučivú túžbu.
     Prudko sa otočil a plytko dýchajúc, zotrel si z čela kvapôčky potu.
     Čo to, dopekla, je?
     Koľko rokov, desaťročí nemal ženu?
     Kedy naposledy tak prahol po naplnení...? Po živočíšnom milovaní...? Vrhol by sa na ňu ako barbar... a nič by neľutoval...

Milan Buno, 30.1.2017