Harry Hole a Netopierí muž. Kto z koho?!

Netopierí muž

Vaša cena: 14,53 € Kúpiť

Jo Nesbo a jeho úplne prvá kniha Netopierí muž, za ktorú získal v roku 1997 ocenenie Zlatý kľúč za najlepšiu škandinávsku detektívku.

V Austrálii našli zavraždené nórske dievča, ktoré predtým niekto znásilnil. Harry Hole cestuje do Sydney, ktoré sa chystá na olympijské hry, aby pomohol miestnej polícii vo vyšetrovaní. Zoznamuje sa s čiernym Austrálčanom Andrewom, púšťajú sa do pátrania a rýchlo zisťujú, že nešlo o prvú vraždu. Narazia na rôzne postavičky, Harry sa zoznámi so švédskou kamarátkou zavraždenej dievčiny a postupne prenikajú do prostredia drogových dílerov, prostitútok, cirkusantov a boxerov.
Zdá sa, že austrálsky kolega Andrew vie o prípade oveľa viac aj z druhej strany bariéry a že Harryho smeruje presným smerom. Legendy, ktoré Andrew rozpráva Harrymu, aby mu objasnil vlastný pôvod a dejiny krajiny, zrazu nevyzerajú tak nevinne a akoby vždy postrčili Harryho tam, kde treba...
Vyšetrovatelia zisťujú, že majú dočinenia s masovým vrahom.
A čas sa kráti. Netopier – symbol smrti aborigénov – rozprestiera krídla nad ďalšími obeťami...

Harry Hole sa snaží v Austrálii zbaviť aj vlastných démonov – najmä problémov s alkoholom a psychických ťažkostí. Pri autonehode totiž jeho vinou zomrel kolega.  Nesbo nám v Netopierom mužovi necháva nahliadnuť oveľa viac do Harryho duše, do jeho skrytých komnát, ktoré ovláda nielen démon alkohol, ale aj démon láska.

Objednajte si novinku Netopierí muž

Nesbo píše veľmi pútavo, je vtipný, ironický, ale predovšetkým vie vystavať premyslený príbeh plný nečakaných zvratov, zlomov, ale aj nečakaných zmien v správaní postáv. Aj v Netopierom mužovi vás dokáže udržiavať v napätí, takže dlho neviete, kto vlastne prežije. Neviete odhadnúť ani to, či postava, ktorá vyznieva  sympaticky, prežije vôbec do konca príbehu.
Nesbo je majster detektívok. Informácie vám dávkuje postupne, niekedy odbočí od hlavnej línie príbehu, či od dôležitej postavy, posunie dej rýchlym tempom ďalej a odrazu sa zastaví pri detaile, ktorý vyzerá napohľad nezaujímavo... no opak je pravdou. Všetko sa napokon spojí do jedného prekvapivého celku a dovedie vás to k vrahovi. K šialenému psychopatovi...

Viac mrazivých príbehov  z drsného severu nájdete na www.severskekrimi.sk.

Prečítajte si prvé 2 kapitoly z novinky Netopierí muž.

1/Sydney, pán Kensington a tri hviezdičky
Niečo nebolo v poriadku.
Žena na pasovej kontrole sa naňho najprv zoširoka usmiala. „Ako sa máte, mate?“
„Mám sa fajn,“ zaklamal Harry Hole. Pred tridsiatimi hodinami odletel z Osla do Londýna a od medzipristátia v Bahrajne sedel na odpornom sedadle pred núdzovým východom. Z bezpečnostných dôvodov sa operadlo nedalo sklopiť, a kým pristál v Singapure, chrbtica mu celkom zdrevenela.
A potom sa žena prestala usmievať.
S očividným záujmom sa začítala do údajov v pase. Ťažko povedať, či jej pozornosť vzbudila fotografia, alebo jeho meno.
„Business?“
Harry Hole tušil, že v iných kútoch sveta by úradníci na pasovej kontrole dodali slovko sir, no čítal, že v Austrálii takéto zdvorilostné frázy nie sú bežné. Napokon, neprekážalo mu to. Harry nebol ani zvlášť scestovaný, ani snob, z celej duše túžil po jedinom. Po hotelovej posteli.
„Yes,“ odvetil a podvedome zaťukal prstami po pulte.
Nato vyšpúlila pery, pričom prišla aj o posledné zvyšky krásy, a ostrým hlasom sa spýtala:
„Prečo nemáte v pase víza, sir?“
Srdce mu poskočilo, ako poskočí vždy, keď sa blíži neodvratná katastrofa. Používajú oslovenie sir azda až vo chvíli, keď sa situácia vyostrí?
„Sorry, zabudol som,“ zamrmlal, horúčkovito prehrabávajúc vrecká. Prečo mu nepripli špeciálne vízum do pasu? Za chrbtom začul hudbu. Jeho spolucestujúci z lietadla počúval počas celého letu ten istý album. A prečo si, doriti, nikdy nepamätá, kam si odkladá veci? Navyše je tu aj teplo, hoci je už desať hodín večer. Cítil, ako sa mu roztriasli ruky.
Konečne našiel žiadaný dokument a s úľavou ho položil na pult.
„Ste policajt?“
Žena sa pozorne zadívala na jeho špeciálne vízum, no prestala špúliť pery.
„Verím, že vám tu nepozabíjali vaše blondínky.“
Spokojne sa zasmiala a nadšene opečiatkovala Harryho vízum.
„Nuž, zatiaľ len jednu,“ zamrmlal Harry.
Príletová hala bola plná zástupcov cestovných kancelárií a šoférov limuzín s tabuľkami v rukách. Ani na jednej nebolo meno Hole. Už sa chystal osloviť taxikára, keď si všimol, ako sa k nemu prebíja černoch vo svetlých rifliach a v havajskej košeli. Mal nezvyčajne široký nos a tmavé kučeravé vlasy.
„Mister Houli, tu ste!“ kričal s nadšením.
Harry Hole sa zamyslel. Takže bude musieť opravovať Austrálčanov vo výslovnosti svojho mena, aby si ho nemýlili s dierou. Pán Svätý znie určite lepšie.
„Andrew Kensington, teší ma,“ uškŕňal sa chlapík, podávajúc mu obrovskú dlaň.
Jeho stisk vysal z Holeho aj poslednú energiu.
„Welcome to Sydney – verím, že ste mali príjemný let,“ srdečne ho privítal ozvenou letuškiných slov spred dvadsiatich minút. Schmatol Holeho obitý kufor a vykročil k východu bez toho, aby sa obzrel. Harry sa ho usiloval nestratiť z očí.
„Pracujete pri mestskej polícii?“ spýtal sa ho.
„Samozrejme, mate. Pozor!“
Lietacie dvere zasiahli Harryho rovno do čumáka, vyhŕkli mu slzy. Najhlúpejšia komédia by sa nezačala horšie. Pošúchal si nos a zanadával po nórsky. Kensington sa naňho súcitne pozrel.
„Hlúpe dvere, ya?“
Harry neodpovedal. Netušil, čo sa u protinožcov hovorí v takýchto prípadoch.
Vyšli na parkovisko, kde Kensington otvoril kufor malej ojazdenej toyoty a naložil doň Harryho batožinu. „Budete šoférovať, mate?“ Prekvapene sledoval Harryho, ako si sadá za volant.
Harry si až vtedy uvedomil, že nastupuje zo strany vodiča. Nie, nechce šoférovať. V Austrálii sa jazdí vľavo. Sedadlo spolujazdca bolo také zahádzané papiermi, kazetami a kadejakými zbytočnosťami, že si sadol radšej dozadu.
„Vy ste určite aborigén,“ oslovil černocha, keď vyšli na diaľnicu.
„Vás len tak ľahko neokabátia,“ uškrnul sa Kensington a fľochol do zrkadla.
„V Nórsku vás voláme austrálski černosi.“
Kensington zvraštil tvár.
„To vážne?“
Harry zneistel.
„Teda, chcem tým len povedať, že určite nemáte predkov medzi väzňami, ktorých sem posielali pred dvesto rokmi z Anglicka,“ zamrmlal ospravedlňujúco, aby mu ukázal, že o histórii krajiny aspoň čosi tuší.
„To je pravda, Houli, moji predkovia boli trochu rýchlejší. Ak mám byť presný, asi o štyridsaťtisíc rokov.“
Kensington sa spokojne zaškeril a Harry si sľúbil, že chvíľu bude držať hubu.
„Chápem. Inak, som Harry.“
„Fajn, Harry. Ja som Andrew.“
Zvyšok cesty sa o rozhovor staral Andrew. Zaviezol Harryho do štvrte King’s Cross a dal sa do vysvetľovania: vykričaná štvrť mesta, najviac bordelov, centrum obchodu s drogami a v podstate akejkoľvek ilegálnej činnosti v meste. Každý druhý škandál v Sydney nejako súvisí s hotelom alebo so striptízovým klubom na tomto štvorcovom kilometri.
„Tu sme,“ povedal zrazu, vybehol na krajnicu, vyskočil a vybral z auta Harryho kufor.
„See ya tomorrow,“ rozlúčil sa a zmizol. Harry osamel na chodníku v meste, ktorého počet obyvateľov sa takmer vyrovnal Nórsku. Chrbát ho bolel, v hlave sa mu už ozýval časový posun. Hotel Crescent. Nápis na dverách zdobili tri hviezdičky. Jeho nadriadení v Osle nezvyknú utrácať za ubytovanie svojich zamestnancov. No možno to nebude až také zlé. Určite dostali zľavu pre štátnych zamestnancov a za najmenšiu izbu v hoteli.
Tak to aj bolo.

2/Tasmánsky čert, klaun a Švédka
Harry opatrne zaklopal na dvere šéfa policajného okrsku Južného Sydney.
„Ďalej,“ zahučal hlas spoza dverí.
Za dubovým stolom sedel veľký chlap s impozantným brušiskom. Pod riedkou ofinou mu vyrastalo sivé husté obočie, no vrásky okolo očí sa smiali.
„Harry Hole z nórskeho Osla, sir.“
„Sadni si, Holy. Na to, koľko je hodín, vyzeráš neuveriteľne sviežo. Mimochodom, verím, že si ešte nemal tú česť s chlapcami z drogového.“ Neil McCormack sa srdečne zasmial.
„Jet-lag. Časový posun. Od štvrtej som oka nezažmúril, sir,“ vysvetlil mu Harry.
„Samozrejme. To bol len náš interný vtip. Aby si pochopil, pred pár rokmi sme tu mali slušne veľký korupčný škandál. Odsúdili nám desiatich policajtov, medzi iným aj za predaj drog – predávali si ich navzájom. Začali sme ich upodozrievať, keď niektorí z nich boli nonstop na nohách. S takými vecami sa nežartuje,“ zamrmlal spokojne, nasadil si okuliare a zalistoval v papieroch.
„Prišiel si nám pomôcť s vyšetrovaním vraždy Inger Holterovej, ktorá bola v Austrálii na pracovné vízum. Podľa fotografií pekná blondínka. Dvadsaťtri rokov, však?“
Harry prikývol. McCormack už hovoril vážne:
„Našli ju rybári v zálive Watson’s Bay, zo strany Gap Parku. Bola dopoly vyzlečená a aj telesné poranenia svedčia o tom, že ju najprv znásilnili, potom udusili, no na tele sme nenašli zvyšky semena. Následne ju vyviezli pod rúškom noci do parku a hodili z útesu.“
Zvraštil tvár.
„Pri trochu horšom počasí by ju určite pohltili vlny, no takto zostala ležať medzi kameňmi až do ďalšieho rána. Ako som spomínal, semeno sme nenašli. Dôvod je prostý. Vagínu jej rozrezali ako ulovenú rybu a morská voda ju dôkladne vymyla. Preto nemáme ani odtlačky prstov, zostal nám len približný údaj o čase úmrtia...“ – McCormack si zložil okuliare a pošúchal tvár – „... a nemáme ani vraha. Ako nám chceš pomôcť ty?“
Harry sa nadýchol na odpoveď, no McCormack ho zastavil:
„Súhlasím. Pomôžeš nám tak, že budeš sledovať, ako toho hajzla dostaneme, medzitým pochváliš nórskym médiám našu výbornú spoluprácu – dáš pozor, aby sme nestúpili na prsty zástupcom veľvyslanectva ani pozostalým, a inak si užiješ dovolenku. Nezabudni napísať pohľadnicu svojej nadriadenej. Ako sa jej vodí?“
„Pokiaľ viem, tak dobre.“
„Super žena. Určite ti vysvetlila, čo sa od teba očakáva.“
„V podstate áno. Mám sa zapojiť do vyšetr...“
„Výborne. Na to zabudni. Odteraz pre teba platia nové pravidlá. Po prvé: počúvaš mňa, len mňa a iba mňa. Po druhé: ničoho sa nedotýkaš, ak ti to priamo neprikážem. A po tretie: jedna chyba a prvým lietadlom sa vraciaš domov.“
McCormack to hovoril s úsmevom, no odkaz bol jasný. Ruky preč, si tu len ako pozorovateľ. Naozaj mu stačilo doniesť si z Nórska plavky a fotoaparát.
„Zachytil som správne, že Inger Holterová bola v Nórsku čosi ako celebrita?“
„Béčková, Sir. Pred pár rokmi moderovala reláciu pre mládež. Nebyť tejto tragédie, nikto by si na ňu nespomenul.“
„Informovali ma, že vaše médiá sa prípadu venujú. Niektorí sem už vyslali svojich redaktorov. Poskytli sme im, čo máme, nie je toho veľa. Podľa mňa ich to tu čoskoro omrzí a vrátia sa, odkiaľ prišli. O tebe netušia. Máme pre nich pripravenú špeciálnu opateru, nemusíš si robiť starosti.“
„Ďakujem, sir,“ poďakoval sa Harry a myslel to úprimne. Ani trochu ho nelákala predstava, že sa mu zavesí na krk nejaký prehnane aktívny novinár.
„Okej, Holy, budem k tebe úprimný. Veci sa majú takto: môj šéf mi vysvetlil, že zástupcovia mesta majú eminentný záujem na rýchlom objasnení prípadu. Ako zvyčajne, rozhodujúcu úlohu hrá mix politiky a peňazí.“
„Prečo peňazí?“
„Predpokladáme, že nezamestnanosť v Sydney sa tento rok vyšplhá na desať percent, a mesto potrebuje každý dolár z turizmu. V roku 2000 nás čaká olympiáda, zo Škandinávie nám každý rok pribúdajú turisti. Vraždy, najmä tie neobjasnené, sú pre mesto zlou reklamou. Robíme, čo sa dá. Nasadili sme na prípad štyroch vyšetrovateľov, ktorí disponujú takmer neobmedzenými zdrojmi – majú databázy, asistentov, prístup do laboratórií. A tak ďalej.“
McCormack vytiahol hárok papiera a zvraštil čelo.
„Mal si robiť s Watkinsom, no keďže si si vyžiadal Kensingtona, nevidím dôvod ti v tom brániť.“
„Sir, neviem o tom, že by...“
„Kensington je správny chlap. Len malá časť pôvodného obyvateľstva sa dostane tak vysoko.“
„Naozaj?“
McCormack si vzdychol.
„Tak to prosto je. No dobre, Holy, keď ma budeš potrebovať, vieš, kde sedím. Ešte niečo?“
„Len malá formalita. Je slovko sir správnym oslovením nadriadeného, alebo je to príliš...?“
„Formálne? Sterilné? Asi áno. Ale mne sa to páči. Vďaka tomu si uvedomujem, že v tejto búde šéfujem ja.“ McCormack sa hurónsky zasmial a stretnutie ukončil priateľským stiskom ruky.
„V januári je v Austrálii vrchol sezóny,“ vysvetľoval mu Andrew, keď sa predierali hustou premávkou okolo Circular Quay. „Celý svet sem chodí obdivovať Operu, tešiť sa výhľadmi na mesto z vody a obkukávať baby na Bondi Beach. Škoda, že musíš pracovať.“
Harry sa usmial.
„Neprekáža mi to. Z turistických atrakcií mi je aj tak nevoľno.“
Vyšli na New South Head Road a ich toyota prudko zrýchlila smerom k Watson’s Bay.
„Východné Sydney je trochu iné ako východný Londýn,“ vysvetľoval mu Andrew, keď obchádzali jednu honosnú vilu za druhou. „Táto štvrť sa volá Double Bay. My ju voláme Double Pay.“
„Kde bývala Inger Holterová?“
„Chvíľu so svojím priateľom v Newtowne. Keď sa to medzi nimi pokašľalo, presťahovala sa do jednoizbového bytu vo štvrti Glebe.“
„Kto bol ten priateľ?“
Andrew pokrčil plecom.
„Austrálčan, nejaký dátový inžinier. Spoznali sa, keď tu bola pred dvoma rokmi na prázdninách. Na ten večer má alibi, a aj tak nepôsobí ako vrah. But ya never know, do ya?“
Zastali pod Gap Parkom, pri jednej z mnohých zelených oblastí Sydney. Strmé kamenné schody smerovali do parku, ktorý z jednej strany ohraničoval záliv Watson’s Bay, z druhej strany Tichý oceán. Vystúpili do rozpálenej krajiny. Andrew si nasadil slnečné okuliare, pri ktorých si Harry nevdojak predstavil kráľa pornofilmov. Z neznámych dôvodov sa jeho austrálsky kolega navliekol do tesného obleku a Harry sa musel uškrnúť pri pohľade na plecnatého černocha, ktorý teraz pred ním kráčal na vyhliadku.
„Harry, toto je Tichý oceán. Nasledujúca stanica Nový Zéland. Dvetisíc mokrých kilometrov.“
Harry sa poobzeral okolo seba. Na západe videl centrum mesta a Harbour Bridge, na severe pláž, plachetnice v zálive Watson’s Bay a zelené predmestie Manly. Na východe sa horizont strácal v pestrých odtieňoch modrej. Bralá padali kolmo nadol a hlboko pod nimi morský príboj končil svoju púť v hlučnom crescende medzi skalami.
„Harry, stojíš na historicky významnom území,“ začal Andrew. „V roku 1788 poslali Angličania do Austrálie svoju prvú loď s väzňami. Mali sa usadiť v Botany Bay, pár míľ južne odtiaľto, no dobrosrdečný kapitán Phillip po príchode na miesto usúdil, že krajina tam vyzerá naozaj hrozne, a vyslal malú loď na sever, aby našla niečo znesiteľnejšie. Oboplávala bralo, na ktorom stojíme, a otvoril sa pred ňou najlepší prístav, aký si vieš predstaviť. Chvíľu nato dorazil kapitán Phillip so svojou flotilou. Jedenásť lodí, sedemstopäťdesiat väzňov, žien aj mužov, štyristo námorníkov a zásoby na dva roky. No táto krajina je tvrdšia, než sa zdá. Angličania nevedeli využívať jej skromné dary tak ako aborigéni. Kým o dva a pol roka dorazili ďalšie lode, Angličania boli vychudnutí na kosť.“
„Zdá sa, že sa im napokon predsa len začalo dariť,“ mávol Harry k zeleným hrebeňom nad mestom. Po chrbte mu stekala ďalšia kvapka potu. Z horúčavy mu naskakovala husia koža.
„Angličanom určite,“ prikývol Andrew a odpľul si do priepasti. Chvíľu spoločne sledovali, ako hustá slina letí vzduchom.
„Inger môže byť rada, že nezažila ten pád,“ vzdychol Andrew. „Musela naraziť o vytŕčajúce skaly, z tela jej vytrhlo celé kusy mäsa.“
„Ako dlho bola mŕtva?“
Andrew sa uškrnul. „Podľa lekára štyridsaťosem hodín. Ale ten chlap...“
Priložil si palec k ústam. Harry prikývol. Pije.
„Nepáčia sa ti okrúhle čísla?“
„Našli ju v piatok ráno. Povedzme, že zomrela niekedy v stredu v noci.“
„Nejaké stopy?“
„Ako vidíš, autom prídeš až sem. V noci je tu tma, nikto sem nechodí. Nemáme svedkov a, úprimne povedané, nepočítame s tým, že sa nám nejakí prihlásia.“
„Takže čo?“
„Poslúchneme šéfa a pôjdeme do reštaurácie minúť čosi z rozpočtu na reprezentačné účely. Si predsa najvyšší predstaviteľ nórskej polície v okruhu dvetisíc kilometrov. Minimálne dvetisíc kilometrov.“
Sedeli pri stole s bielym obrusom. Rybárska reštaurácia Doyle´s ležala na konci Watson’s Bay a od mora ju oddeľoval len úzky pás pláže.
„Až smiešne krásne, čo?“ poznamenal Andrew.
„Ako gýčový reklamný prospekt.“ Priamo pred nimi, na pozadí azúrového mora a bujných zelených strání, chlapček s dievčatkom stavali hrad z piesku. V diaľke sa vypínala silueta Sydney.
Harry si vybral mušle svätého Jakuba a tasmánskeho pstruha, Andrew austrálsku platesu, o ktorej Harry, samozrejme, ešte nikdy nepočul. Andrew im objednal fľašku Chardonnay Rosemount so slovami: vôbec sa nehodí k tomuto jedlu, no je biele, je dobré a v rámci rozpočtu. Keď mu Harry oznámil, že nepije alkohol, zatváril sa prekvapene.
„Si kvaker?“
„Čosi také.“
Andrew mu vysvetlil, že starú rybársku rodinnú reštauráciu Doyle’s mnohí pokladajú za najlepšiu v meste. Bola obsadená do posledného miesta, Harry usúdil, že zrejme preto márne čakajú na obsluhu.
„Miestni čašníci sú ako planéta Pluto,“ uškrnul sa Andrew. „Obiehajú kdesi po periférii, objavia sa na obzore len každý dvadsiaty rok, no ani vtedy ich nezbadáš voľným okom.“
Harry sa márne usiloval nájsť v sebe čo len náznak pobúrenia a zaklonil sa so spokojným výdychom.
„Ale výborne tu varia,“ poznamenal. „Tak preto ten oblek.“
„Nielen preto. Ako vidíš, nepotrpia si tu na formality. Skúsenosť ma však naučila nechodiť na takéto miesta v rifliach a tričku. Musím kompenzovať svoj vzhľad.“
„Ako to myslíš?“
Andrew sa zadíval na Harryho.
„Asi si pochopil, že v tejto krajine domorodci nemajú veľmi vysoké postavenie. Už prví Angličania o nich písali domov, že len pijú a kradnú.“
Harry ho pozorne počúval.
„Vraj to máme v génoch. Jeden Angličan napísal, že sme schopní produkovať len strašidelnú hudbu fúkaním do dlhých, dutých kusov dreva, ktoré voláme didžeridú. Austrália sa hrdí tým, že sa jej podarilo integrovať niekoľko kultúr do funkčnej spoločnosti. Ale pre koho funguje? Problém, respektíve výhoda – podľa toho, ako sa na to pozrieš – je, že aborigénov už takmer nevidieť. Nijako sa nezapájajú do spoločenského života v Austrálii, odhliadnuc od politiky, ak sa týka ich záujmov a tradičnej kultúry. Austrálčania platia odpustky tým, že si na steny vešajú ich tradičné umenie. O to viac pôvodných obyvateľov Austrálie nájdeš v radoch pred úradom práce, v štatistikách samovrážd a vo väzniciach. Ak si aborigén, máš šancu skončiť vo väzení dvadsaťšesťkrát väčšiu než iný Austrálčan. Mysli na to, Harry Holy.“
Andrew dopil zvyšok vína a Harry na to chvíľu myslel. Aj na to, že práve dojedol zrejme najlepšiu rybu vo svojom tridsaťdvaročnom živote.
„Austrália napriek tomu nie je rasistickejšia než iné krajiny, sme predsa multikultúrna spoločnosť a bývajú tu ľudia z celého sveta. Znamená to len toľko, že sa mi do niektorých reštaurácií oplatí vziať oblek.“
Harry opäť prikývol. Už k tomu nemal čo dodať.
„Inger Holterová pracovala v bare?“
„Samozrejme. V podniku The Albury na Oxford Street v Paddingtone. Mohli by sme tam večer skočiť.“
„Prečo to odkladať?“ Harry si uvedomil, že ho začína dráždiť spoločníkova rozvláčnosť.
„Lebo najprv musíme pozdraviť domáceho.“
Na hviezdnej oblohe sa znenazdajky zjavilo Pluto.

Glebe Point Road sa ukázala ako príjemná a nie príliš rušná ulička, lemovaná etnickými reštauráciami.
„Toto bola kedysi bohémska štvrť Sydney,“ vysvetľoval mu Andrew. „V sedemdesiatych rokoch som tu býval ako študent. Dodnes sú tu typické vegetariánske reštaurácie pre ľudí, ktorí chcú chrániť prírodu, preferujú alternatívny spôsob života, knižnice pre lesbičky a podobne. No starí hipíci a vyhulené mozgy zmizli. Postupne, ako sa z Glebe stávalo trendové miesto, stúpali aj ceny nájmov. Teraz by som si tu nemohol dovoliť bývať ani s policajtským platom.“
Odbočili doprava na Hereford Street a vošli do brány číslo päťdesiatštyri. Rozštekalo sa na nich malé, čierne chlpaté zviera s vycerenými tesákmi. Beštia sa tvárila poriadne nahnevane a Harry na prvý pohľad spoznal netvora z turistického prospektu. Tasmánsky čert. Vraj agresívny a mimoriadne nepríjemný, keď sa človeku zahryzne do krku. Austrálčania ho už stihli takmer vykynožiť a Harry teraz úprimne ľutoval, že sa im to nepodarilo. Keď naňho s otvorenou papuľou vybehol jeden z posledných exemplárov, Andrew sa zahnal nohou a volejom zviera odkopol kamsi do kríkov.
Tlstý chlap, ktorý vyzeral, akoby ho práve zobudili, ich už čakal na schodoch. Zavrčal:
„Kam zmizol?“
„Obdivuje ružové kríky,“ usmial sa Andrew. „Sme od polície, oddelenie vrážd. Pán Robertson?“
„Dobre, dobre. Čo zasa chcete? Už som vám všetko povedal.“
„Áno, viem, že ste povedali, že ste všetko povedali...“ Nastala chvíľa ticha. Andrew sa ďalej usmieval, Harry prestúpil na druhú nohu.
„Ospravedlňujem sa, pán Robertson, nebudeme vás umárať svojím šarmom, no prišiel som s bratom Inger Holterovej. Ak by vás to veľmi neobťažovalo, rád by nazrel do jej niekdajšej izby.“
Robertson v tej chvíli zmenil správanie.
„Prepáčte, nevedel som... poďte ďalej!“ Otvoril dvere a vykročil po schodoch.
„Veru, ani som netušil, že mala brata. No teraz vidím, že sa skutočne podobáte.“
Harry ukradomky zagánil na Andrewa a vzdychol si.

Izba zostala v stave, v akom ju opustila. Všade sa povaľovali šaty, časopisy, plné popolníky a prázdne fľaše od vína.
„Isto chápete, že polícia mi zakázala čohokoľvek sa dotýkať.“
„Samozrejme.“
„Jedného večera sa jednoducho nevrátila domov. Zmizla bez stopy.“
„Ďakujem, pán Robertson, čítal som vašu výpoveď.“
„Hovoril som jej, aby večer nechodila po Bridge Road a cez rybný trh. Sú to tmavé miesta a motá sa tam kopa čiernych a žltých...“ Vyplašene pozrel na Andrewa: „Prepáčte, nechcel som...“
„To je v poriadku. Už môžete ísť.“
Robertson zbehol po schodoch, o chvíľu začuli štrngot fliaš z kuchyne.
V miestnosti bola posteľ, pár poličiek s knihami a písací stôl. Harry sa poobzeral okolo seba a pokúšal sa predstaviť si Inger Holterovú. Dôležité: vžiť sa do situácie obete. Vybavila sa mu nezbedná tvár dievčaťa na monitore s až naivne dobromyseľným a úplne nevinným pohľadom modrých očí.
Určite nepatrila k dievčatám, ktoré každú voľnú chvíľu venujú skrášľovaniu svojho hniezdočka. Na stenách neviseli obrazy, len plagát k filmu Statočné srdce od Mela Gibsona. Harry si ho pamätal, lebo z nevysvetliteľných dôvodov vyhral Oscara. No dobre, povedal si v duchu, na filmy nemá vkus. Ani na mužov. Harry bol typ, ktorý sa cítil osobne dotknutý, keď sa Šialený Max hral na hollywoodsku hviezdu.
Okrem plagátu zdobila stenu len fotografia Inger na lavičke s farebným pozadím ako vystrihnutým z westernových filmov. Spoločnosť jej robilo pár bradatých a vlasatých mládežníkov. Svetlé vlasy jej padali do bledej, vážnej tváre. Mladík, ktorého držala za ruku, túlil k sebe dieťa.
Na poličke ležal balíček tabaku, pár kníh o astrológii a hrubo tesaná maska s dlhým krivým nosom pripomínajúcim zobák. Harry otočil masku. Made in Papua New Guinea.
Šaty, čo neležali na dlážke a posteli, boli uložené v malej skrinke. Pár bavlnených košieľ, obnosený plášť a veľký slamený klobúk.
Andrew vybral zo zásuvky cigaretové papieriky.
„King Size Smoking Slim. Fajčila slušné dávky.“
„Našli ste aj drogy?“
Andrew kývol na cigaretové papieriky.
„Keby sme preskúmali koše, určite by sme našli stopy trávy.“
„Prečo ste to neurobili? Neboli tu technici?“
„Po prvé, nemáme dôvod predpokladať, že ide o miesto činu. Po druhé, v Novom Južnom Walese máme o čosi pragmatickejší postoj k fajčeniu marihuany ako v iných austrálskych štátoch. Nevylučujem, že smrť môže mať drogové pozadie, no jeden joint na veci nič nezmení. A nevieme, či brala aj niečo iné. V podniku Albury fičí zopár dizajnérskych drog, no nikto z tých, čo sme vypočuli, nič nespomínal a nenašli sme nič ani v jej krvi. Očividne nešliapala na najtvrdších drogách. Nemala stopy po vpichoch a o ľuďoch, čo berú tvrdé drogy, máme slušný prehľad.
Harry zdvihol zrak. Andrew si odkašľal.
„Minimálne to tvrdíme. Tu je, mimochodom, čosi, s čím nám vraj môžeš pomôcť.“
Podal Harrymu list. Milá Elisabeth... Nestihla ho dopísať. Harry si list rýchlo prečítal:
Áno, áno. Mám sa dobre. A okrem toho som zaľúbená! Samozrejme, že ten chalan je krásny ako grécky boh, má dlhé kučeravé hnedé vlasy, chrumkavý zadok a pohľad, čo len potvrdzuje jeho slová: Chce ťa hneď teraz – teraz! – za najbližším rohom, na toalete, na stole, na dlážke, kdekoľvek. Volá sa Evans, má tridsaťdva rokov, je (surprise, surprise) rozvedený a má zlatučkého syna, ktorý sa volá Tom-Tom. V súčasnosti si nebuduje kariéru a skúša sa presadiť na vlastnú päsť.
A, áno, viem, že ti to smrdí, sľubujem, že sa nenechám strhnúť. Aspoň zatiaľ nie.
Toľko o Evansovi. Naďalej pracujem v Albury. Mr. Bean ma prestal pozývať na drink, odkedy ma v bare navštívil Evans, a to je pokrok. No ďalej ma pozoruje tým svojím slizkým pohľadom. Je nechutný! Tá práca ma už prestáva baviť, musím však vydržať, kým mi nepredĺžia povolenie na pobyt. Hovorila som s televíziou. Na jeseň plánujú pokračovanie série a budú radi, ak sa pridám. Blíži sa čas prijať rozhodnutie!
Tým sa list bez podpisu a bez dátumu končil.

Milan Buno
10.6.2014