Dostali ste už faktúru za šťastie?

Miliónová faktúra švédskeho autora Jonasa Karlssona je originálny príbeh, ktorý skrýva oveľa viac, ako by ste čakali. Je pútavý, vtipný, miestami absurdný, ale očarujúci. Je to príbeh, ktorý vlastne spochybňuje všetko, čo nazývame šťastím. Spôsob, ako ho meriame.
Je to zároveň ľúbostný príbeh, ktorý sa vyvíja celkom inak, ako sme zvyknutí...

Jedného dňa sa všetko obráti hore nohami.
Spokojnému starému mládencovi príde faktúra na rovných 5 700 000 švédskych korún. Život je drahý a za šťastie treba platiť. Tak to aspoň tvrdí Maud, operátorka telefonickej linky spoločnosti Svetové redistribučné centrum. Maud je chápavá a klientovi by rada dopriala nejaký odpočet zo sumy, ktorá sa po prepočítaní ešte zdvojnásobila.
Ako na to?
Čím nešťastnejší človek, tým menšia dlžoba!

Takže zoznámte sa s hlavným hrdinom.
Mám celkom obyčajný život, nič zvláštne. Dovŕšil som tridsaťdeväť rokov, pracujem na čiastočný úväzok vo videopožičovni v Štokholme. Na prilepšenie mám ešte neveľké dedičstvo po rodičoch. Väčšina mojich priateľov a známych má plnú hlavu starostí o rodinu, deti, firmu či auto.
Ja som sám a bývam v malom prenajatom byte. Je však pohodlný, do okien mi svieti slnko a rád počúvam živé zvuky z ulice podo mnou. Hneď vedľa je napríklad stánok so zmrzlinou tých najlepších príchutí.
Rád ležím na pohovke, pozerám filmy alebo si púšťam cédečká a samota ma nebolí. V podstate mi môj život vyhovuje a som šťastný.
Áno, šťastný.

Jedného dňa sa však všetko zmení. Prišla mu totiž faktúra na megasumu...

Bola to taká nepravdepodobná suma – 5 700 000 korún. Nedalo sa to brať vážne. Domnieval som sa, že ide o fingovanú faktúru, o akých sa hovorí v telke a píše v novinách. Bezohľadné podniky, čo číhajú a najčastejšie oberajú o peniaze starých ľudí.

Bola však dobre vystavená. To sa musí nechať. Podľa mňa bolo logo pravé. Neviem to iste, poštu dostávam zriedka, aj to len bežné účty. Tento vyzeral v podstate rovnako. Teda okrem sumy. Polotučným písmom vytlačené SRC a dôveryhodne sformulovaný text o platobných podmienkach. Všetko malo ten suchý vecný tón ako ozajstný úradný doklad.

Ak to bolo pravé, muselo ísť o obrovské nedorozumenie. Nejaký stroj ma musel zameniť za veľký podnik alebo možno za zahraničné konzorcium. 5 700 000 korún. To kto má také účty? Musel som sa zasmiať pri myšlienke, že niekto omylom zaplatí takú kopu peňazí a nechá to tak.

Miliónová faktúra je svižný príbeh, v ktorom nenájdete slovný balast. Jonas Karlsson doň pridal sci-fi prvky, trošku filozofie a najmä otázku – naozaj vám peniaze prinesú šťastie? A ak áno, nebolo by lepšie sa s nimi podeliť?
Knihy Jonasa Karlssona sú hravé, svieže a čítavé. Živí ho herectvo (v televízii aj na divadelných doskách), takže písanie berie ako koníček a je to z jeho príbehov cítiť.

Začítajte sa do ukážky z novinky Miliónová faktúra:

Bol to deň plný slnka. Na oblohe ani mráčik, teplota dosiahla tridsať stupňov v tieni. Dole pri kiosku sa ľudia tlačili v tieni pod vyčnievajúcou strieškou, akoby sa schovávali pred dažďom. Chvíľu som postál a čakal na námestí, ale čoskoro som pocítil, ako mi slnko páli na hlavu a krk, aj keď som sa vtisol pod tú striešku. Ľudia sa zhovárali o všeličom možnom, zrazu som začul staršiu ženu, ako povedala asi tak sedemnásť-, osemnásťročnému chalanovi:

„Koľko si dostal?“

Odpoveď som nezachytil, zato jej reakciu áno:

„No, to si mal ale šťastie.“

Chalan znova niečo zamumlal. Pretože mal ústa plné zmrzliny a stál chrbtom ku mne, nebolo možné rozlíšiť jednotlivé slová.

„Hej,“ pokračovala, „v porovnaní s kopou iných je to naozaj slabota.“

Rád by som vedel, o čom sa zhovárajú, ale bolo ťažké niečo vyvodzovať, keď som počul len jej odpovede. „To preto, že si nestihol zostarnúť,“ ozvala sa zrazu. „Najhoršie to bolo určite pre tých okolo štyridsiatky.“ Chalan zase zamumlal niečo nezrozumiteľné. „Hej,“ pokračovala žena, „pretože si iba žili a s týmto nerátali. Mysleli si, že to bude naveky a štát to celé potom zacáluje. Hej, hej. Pre teba to bude tak štyri-päť rokov, potom budeš zasa v pohode. Pre nich... no...“

Kabát mala prehodený cez plece, dívala sa smerom ku mne a čakala, kým syn či vnuk, alebo čo jej mohol byť, doje zmrzlinu. Mladík pokračoval v mumlaní beznádejne potichu. Snažil som sa ešte viac priblížiť, aby som lepšie počul, ale bolo takmer nemožné rozumieť čo i len slovo. „Aj tak je to veľa peňazí,“ zdalo sa mi, že som začul.

Napokon som prišiel na rad a kúpil si zmrzlinu. Rozhodol som sa ako zvyčajne pre dva kopčeky do téglika. Mentolovo-čokoládový a malinový. Moje najobľúbenejšie.

Cestou späť vo výťahu som si nemohol pomôcť a musel som načúvať, o čom telefonuje dievčina s kopou náhrdelníkov. Zdalo sa, že je vystresovaná. Stále vyťahovala a schovávala veľký kožený diár, ktorý mala v kabelke, bezcieľne v ňom listovala dopredu a dozadu, náhrdelníky cinkali jeden o druhý, a hoci mala vlasy stiahnuté do chvosta, keď hovorila, ustavične si z tváre odstraňovala pramienok vlasov.

„Ale môžem na polovicu sumy dostať pôžičku, takže... nie, rozumiem, že... nie, čo takto polovicu sumy? Hej. Okej. Áno. Pozrela som sa na to s bankou a sľúbili mi desať, ale to je aj tak... áno.“

Niečo si poznačila do diára.

„Ale keď dostanem polovicu sumy od teba, tak... Áno. Faktúra je na...“

Všimla si, že na ňu hľadím, a okamžite zmĺkla. Akoby až teraz prišla na to, že tam stojím. Osoba na druhom konci pokračovala v rozhovore, ale dievčina sa uspokojila s hmkaním.

Z nejakého dôvodu som sa po týchto rozhovoroch cítil nepríjemne. Zdalo sa, že rozprávajú o niečom, čo by sa malo týkať aj mňa, o niečom, čo som prepásol. Ako keď odcestujete a po návrate všetci rozprávajú o tom, že to, čo povedala tá celebrita, bolo smiešne, alebo si pospevujú nejaký letný hit, ktorí všetci počuli, a vy nemáte ani šajnu.

Keď som sa vrátil do bytu, zo zmrzliny mi už takmer nič nezostalo. Vyškrabal som aj posledný kúsok a trochu som pofŕkal upomienku, ktorá tam stále ležala. Došlo mi, že ak niekto takejto inkasnej spoločnosti nezaplatí, dostane do registra čierny bod, ktorého sa dá ťažko zbaviť, hoci vyjde najavo, že to posledné je chybná informácia.

Keď som zavolal druhý raz, ukázalo sa, že budem čakať iba hodinu. No po chvíli sa čas znova zmenil a čoskoro to už boli dve hodiny a sedem minút. Občas som sa dostal až na polhodinu a najviac na šesť hodín. Zapol som hlasný odposluch, telefón položil na konferenčný stolík a nechal som ho, nech tam leží a zvoní. Nechal som ho na nabíjačke v stene, zatiaľ čo som hral Fallout: New Vegas a počúval Mahavishnu Orchestra.

Popoludnie sa zmenilo na večer, večer na noc a ja som pomaly vkĺzol do mojej najmelancholickejšej nálady. Stav, v ktorom som mohol zotrvať hodiny. Občas sa stávalo, že som si pustil obzvlášť smutnú hudbu, sladkobôľne piesne Jeffa Buckleyho či Bona Iveriho, najradšej nejakého utrápeného chlapíka, ktorý spieval o zlomenom srdci a zničených snoch a všetkom tom smutnom. Iba som tam tak sedel a prepadal sa čoraz hlbšie do túžby a zármutku. Bolo to úplne zvláštne uspokojenie. Ako keď sa niekto vŕta v starej rane, strháva chrastu – jednoducho si nemôže pomôcť. Onedlho sa mi to aj tak zunovalo a hľadal som nejaké staré noviny, aby som si ich znova prečítal. Pri dlhej reportáži o projektoroch a bezdrôtovom pripojení prehrávačov sa mi dokonca podarilo na pohovke zadriemať.

Kým som sa dostal na rad, bolo osem ráno. Odpovedal mi jemný, mierne chrapľavý ženský hlas. Začal som otázkou, čo to majú za posratý čakací systém.

„Je to úplne šialené,“ zaútočil som. „Najprv človek čaká hodinu a zrazu sa to zdvojnásobí. Potom je to znova polovica, a než sa človek nazdá, čaká v poradí tri hodiny.“

Operátorka sa ospravedlnila a povedala, že systém sa práve vyvíja.

„Stále má nejaké muchy,“ vysvetľovala. „Zámerom je poskytnúť dynamickejšie a zákazníkom väčšmi prispôsobené služby poradia. V súčasnosti systém vychádza z dĺžky prebiehajúcich telefonátov a podľa toho nastavuje čakanie. Občas to môže byť trochu zavádzajúce...“

„No kidding,“ prerušil som ju.

„Nežartujem,“ odvetila. „O čo ide vo vašom prípade?“

Povedal som, že som dostal faktúru a že sa niekde musela stať chyba, bola by taká láskavá a opravila to? Operátorka pozorne počúvala a vysvetlila mi, že všetko je v poriadku. Nestala sa nijaká chyba a nie, nie som prvý, kto zavolal. Odvetil som, že by som si asi musel niečo objednať alebo požadovať nejaké služby, no ona tvrdila, že faktúra je naozaj správna. Keď som chcel vedieť, o čo ide, povzdychla si a spýtala sa, či som čítal noviny, pozeral televíziu alebo počúval rádio. Musel som priznať, že to nie je nijaká sláva.

„No, viete,“ povedala a ja som takmer počul, ako sa na druhom konci usmiala. „Je čas zaplatiť.“

Milan Buno, 28.10.2015