City bokom! Konečne má všetko, po čom túžila

Občas musíte vo svojom živote urobiť radikálne zmeny, aby ste sa pohli ďalej...a najmä bližšie ku svojím snom a túžbam. Musíte začať na sebe pracovať, pretože nič nepríde samo a zadarmo. Presne v takej situácii sa ocitla redaktorka časopisu, ktorá nevyzerala najlepšie, no rozhodla sa zmeniť to. A každá zmena prináša nové možnosti, otvára obzory a stretávate nových ľudí. Potom je len na vás, ako si ustrážite svoj vlastný život...
City bokom! tvrdí v novinke slovenská autorka Mária Ďuranová.

Redaktorka lifestylového časopisu Betka má zaujímavú prácu, no napriek tomu je osamelá a trápi sa pre svoju silnejšiu postavu. Vďaka svojej profesii stretáva mnohých úspešných ľudí a postupne zisťuje, že ani oni neodstávajú od života nič zadarmo.

Betka si všimla, že pre objemný zadok je stolička čoraz menšia, ale odmietla sa tým zaoberať. Pustila sa do halušiek.
Do kuchyne vošla mama.
„Chutí ti?“ spýtala sa, kým do seba Betka pchala večeru.
„Hej, hej,“ odvetila s plnými ústami. „Sú výborné.“
Mama sa zasa rozplakala.
„Čo je?“ pozrela na ňu Betka nervózne.
„Betka...“ Mama si utrela nos. „Ty nevidíš ako vyzeráš?!“
„A?“ Betka nechápala, prečo chce mamka namiesto svojho bývalého manžela riešiť jej telesnú hmotnosť. A prečo jej chce vyčítať jedinú radosť, ktorú v živote má.
„Tebe to nevadí?!“ prebodla ju mamka pohľadom.

Prelom v jej živote nastane po módnej prehliadke v Londýne, kam ju vyšle časopis. Betka začne na sebe pracovať a pomaly sa mení na ženu, ktorej sa plným priehrštím dostáva mužskej pozornosti a obdivu.

Vo chvíli, keď má zdanlivo všetko, po čom kedy túžila, skríži jej cestu príťažlivý muž, ktorý chce od nej viac ako len patriť do okruhu jej obdivovateľov a povrchných známostí. Podarí sa mu získať si Betkino srdce a stať sa mužom jej života?

Viac romantický príbehov nájdete na
 www.romantika.estranky.sk.

City bokom! je desiaty román obľúbenej spisovateľky Márie Ďuranovej, ktorej knihy vychádzajú aj v češtine a v roku 2012 jej dokonca vyšiel preklad knihy Už sa nebojím vo Francúzsku (Je n´ai plus peur).
M.Ďuranová sa snaží v každom príbehu riešiť nejakú aktuálnu tému, ako alkoholizmus u žien, ochorenie na leukémiu, rasizmus, finančné problémy a pocit neistoty ap. V novinke City bokom! „píšem o tom, že ľudia sa dosť odcudzili a začali byť povrchní, mladí preferujú single spôsob života, všetko má však svoje pozitíva i negatíva.“

Začítajte sa do novinky City bokom!

Sedeli v luxusnom podniku pod Bratislavským hradom. Oskar bol nadšený. Noblesné prostredie, skúsená a pozorná obsluha, vyberané jedlá. Reštaurácia bola zariadená v secesnom štýle, na stenách viseli reprodukcie diel francúzskeho surrealistu, podľa ktorého sa podnik aj volal. Personál sa o nich postaral už pred vstupom do vnútorných priestorov. Mladý zamestnanec reštaurácie prevzal od Oskara kľúče, aby bezpečne zaparkoval jeho auto. Z požičovne mu ho priviezli rovno na letisko. Nebol typ, ktorý by sa spoliehal na taxíky.

Miestnosťou sa rozliehala vznešená klavírna hudba. Bola príjemne melodická, svieža a človek by ju dokázal počúvať celé hodiny. Betka na toalete dokonca zistila, že hostia sa môžu osviežiť značkovým parfumom. Bola na svoj výber lokálu pyšná; na túto reštauráciu narazila na internete a dúfala, že na Oskara urobí dojem. Vedela, že je zvyknutý na vyšší štandard ako bežný Slováčisko, a veľmi chcela, aby sa mu víkend v Bratislave páčil. Dala si záležať aj na svojom vzhľade. Obliekla si kokteilové šaty a cez ne si prehodila krátky žltý kabátik z kvalitnej nekrčivej látky. Veľmi rýchlo si zvykla nosiť podobné kúsky. Priam sa vyžívala v ženskosti a v elegantnej móde a neraz sa uškrnula pri pohľade na svoje staré fotky, celá pyšná, že sa jej podarilo dosiahnuť takú premenu. Chcela byť sexi moletka a nie mrzutá tučibomba a to sa jej po odriekaní a tvrdej disciplíne konečne podarilo. Teraz žala úrodu, užívala si pozornosť mužov, ktorá jej robila nesmierne dobre, a konečne sa dočkala pocitu, že svoj život len mdlo neprežíva, ale skutočne žije.

Oskar sa jej po dlhom čase odlúčenia zdal ešte príťažlivejší ako vtedy v Prahe. Pozerala na jeho opálenú tvár, dôkladne oholenú, na krátke upravené vlasy, čudovala sa, že na sluchách má už jemné šediny, veď mal len štyridsaťdva rokov, ale pristalo mu to a dodávalo šmrnc. Všetko sa jej na ňom páčilo. Ľahké letné nohavice, žiarivo biela košeľa, určite poriadne drahá, i casiovky, luxusné hodinky, ktoré sa vynímali na jeho ľavom zápästí. Mal čisté, upravené nechty a nezvyčajne jemnú pokožku – bolo vidieť, že manuálna robota tomuto chlapovi nič nehovorí.

Zahľadela sa do jedálneho lístka a očakávala, že Oskar urobí to isté. No on si len podoprel dlaňami bradu a spokojne, s potuteľným úsmevom na perách, na ňu pozeral.

„Čo je?“ pozrela na neho neisto.

„Strašne som sa tešil, že ťa znovu uvidím,“ povedal šťastne. „Si krásna. A tá noc v Prahe...“ uškrnul sa pri tej spomienke a vzdychol, „strašne dobre som sa bavil. A čo ty? Myslela si aj ty na mňa?“

„Ale hej...“ Snažila sa dať mu najavo, že sa jej kolená z neho až tak netrasú, aj keď opak bol pravdou. Dráždilo ho to ešte viac. Asi bol typ lovca a dobyvateľa; čím bola žena voči nemu ľahostajnejšia, tým viac po nej túžil. „Aj keď,“ prehovorila tichšie, „musím sa ti priznať, že z noci, keď sme po tom fláme skončili v mojej izbe, si toho veľa nepamätám.“ Vyčarila na tvári grimasu a líca jej zaliala jemná červeň.

Oskar sa začal nad jej detským výrazom smiať, pripadala mu rozkošná. „Veď si ani nemáš čo pamätať. Zaspala si ako drevo, len čo som ťa pobozkal a vyzliekol. Chvíľu som sa kochal pohľadom na tvoje nahé telo a potom som to zabalil aj ja. Veď čo iné mi aj zostávalo... Aj keď predstavy, čo všetko by sa dalo s tebou v tej chvíli robiť, boli trýznivé.“ Slastne zastonal. „To mi ver.“

„Tak my sme sa nemilovali?“ zízala na neho prekvapene.

„Snáď nie som až taký slabý milenec, aby si si z toho nič nepamätala,“ zatváril sa trochu urazene.

K stolu prišla čašníčka a oni sa na ňu rozpačito usmiali. Ešte si nestihli z ponuky vybrať.

„Čo by ste nám odporúčali?“ vynašiel sa Oskar a Betke sa jeho spontánnosť zdala veľmi sympatická.

Čašníčke tiež. Ochotne im ponúkla polievku s pečeňovými haluškami a Betka si vydýchla, keď Oskar odsúhlasil aj lososa s grilovanou zeleninou. Nemala chuť na ťažké jedlo.

Pri jedení sa ustavične rozprávali. Milovala, keď si s mužom od prvej chvíle navzájom sadli a mali si čo povedať. Keď nenastávali trápne chvíľky ticha a ona nemala pocit, že musí zachraňovať situáciu a snažiť sa udržiavať konverzáciu. Pri Oskarovi sa cítila skvele. A veľmi uvoľnene. Bol rozhľadený, mal vycibrený vkus a zmysel pre humor. Ustavične si ju doberal, ale aj sám seba, zisťoval podrobnosti o jej živote i práci. Mala dojem, že ho úprimne zaujíma. Nebol nafúkaný, nepotrpel si na svoje ego a nepoznal komplexy. Pri fľaške dobrého vína ostali sedieť ešte takmer dve hodiny.

Potom sa pobrali poprechádzať okolo hradu a nakoniec sa dostali do historického centra mesta. Bola sobota podvečer a Betka sa cítila neuveriteľne dobre, keď kráčala po jeho boku a on ju vlastnícky objal okolo pliec. Rozprával jej o svojom biznise a ju zaujímalo všetko, čo sa ho týkalo. Svoju účasť na veľtrhu vyhodnotil ako úspešnú, ospevoval nový typ auta, ktorého výrobu chcú spustiť, i to, aké sú Slovenky pekné ženy a že je prekvapený, ako pekne sa vedia upraviť a obliecť. Nemky mu vraj v tomto pripadajú menej dôkladné, veľmi si nepotrpia na svoj zovňajšok.

Keď prišli k Betke domov, pripadalo jej celkom prirodzené, keď ju Oskar poprosil o možnosť osprchovať sa.

„Cíť sa u mňa ako doma,“ povedala a myslela to úprimne.

A keď sa večer milovali, pomyslela si, že takéto okamihy s mužom ako Oskar by si musela pamätať, aj keby bola ožratá ako vôl. Príjemne voňal, jeho bozky boli vášnivé a ona cítila, že sa mu páči. Že je z nej celý omámený. Jemne jej hladil telo, a keď do nej vnikal, uprene jej pozeral do očí, akoby sa z nich snažil vyčítať jej najtajnejšie želania. Vzrušovalo ju to. Táto nová skúsenosť sa jej páčila, navodzovalo to ešte väčší pocit intimity a zblíženia. Nemohla odtrhnúť zrak od jeho tváre, bola ako zhypnotizovaná, najmä keď si v jeho pohľade prečítala úprimnú túžbu po jej tele, rozkoš a uspokojenie.

Ešte dlho potom vôbec nespali. Doniesla z kuchyne hrozno a šampanské, v posteli sa navzájom kŕmili sladkými bobuľami, smiali sa a rozprávali, až kým nezačalo svitať. Zdalo sa jej neuveriteľné, že sa stále majú o čom baviť, dokonca naučila Oskara pár slovenských slov, ale odporúčala mu, aby ich radšej na verejnosti nepoužíval. Smial sa tým svojím hrdelným smiechom a potom jej vysvetlil, ako dlho mu trvalo, kým pochopil, akému slovenskému slovu sa podobá nevinné nemecké slovko Kurve.

Zobudili sa až napoludnie, v čase nedeľného obeda. No z postele sa vôbec neponáhľali. Betka len na chvíľku utiekla z Oskarovho objatia, aby sa v kúpeľni trochu opláchla a umyla si zuby. Keď sa vrátila, čakal ju s pohárom vyšumeného sektu v ruke; vo fľaške toho veľa nezostalo, sotva sa mu podarilo naplniť jeden pohár. Smial sa, že lepšie raňajky by nikde nedostali. Spolu ho vyprázdnili a opäť sa milovali. A Betka si znova uvedomila, aké krásne to je. Oskar ju ani na okamih neznervóznil nepríjemnými dotykmi, ohrýzaním či olizovaním ušných lalôčikov, čo z duše neznášala; napríklad Tibora musela upozorniť, aby to nerobil, že to nemá rada. Oskar sám od seba presne vedel, kam namieriť svoj jazyk, akoby poznal jej telo odjakživa; dráždil jej intímne miesta presne tak, ako sa jej to páčilo, a doviedol ju k sladkému vyvrcholeniu, skôr ako sa nazdala. Mala strašnú potrebu mu to potešenie vrátiť, pohrávala sa s jeho telom a tešilo ju, keď videla, že vzdychá od rozkoše a slasti. Veľmi chcela, aby mu na víkend s ňou zostali tie najkrajšie spomienky.

Oskar povedal, že na obed nechce ísť do žiadnej nóbl reštaurácie, že by si rád dal pizzu a pivo. Schuti sa na jeho požiadavke zasmiala a doviedla ho do pubu Valhalla. Nejaký mladý muzikant tam hral na gitare, nespieval, miestnosťou sa ozývali len príjemné gitarové etudy. Obrovskú pizzu im doniesli na veľkom drevenom podnose a skvelé pivo v zarosenom pohári si Oskar nevedel vynachváliť. Prišla reč na to, že Valhalla je v staronordickej mytológii miesto, kam po smrti prichádzajú padlí hrdinovia.

„Bola to obrovská sieň s nádvorím a nespočetným množstvom dverí,“ usmial sa Oskar šibalsky. „Z nich vyrazili pri poslednom boji na nádvorie Valhally stovky mŕtvych bojovníkov. Mnohí z nich sa pri tom vpáde navzájom udupali a do siene slávy sa dostali len tí najlepší z najlepších. Vo Valhalle si potom užívali orgie, jedli len mäso a slaninu z večne ožívajúceho kanca Saehrimniho a pili medovinu od kozy Heidrún, ktorú kŕmili listami z akéhosi zázračného stromu. A krásne valkýry dbali aj o ďalšie blaho zdatných mŕtvych bojovníkov,“ mrkal na ňu roztopašne.

Počúvala ho s úsmevom na perách a uznanlivo prikyvovala. A on sa smial, že po noci strávenej s ňou sa aj on cíti ako padlý hrdina a že vybrala skvelé miesto na rozlúčkový obed.

„Si moja valkýra a ja prahnem po medovine od teba,“ povedal dvojzmyselne a zabával sa na jej rozpačitom úsmeve. Potom zvážnel a rozhovoril sa o tom, aký je jeho život plný stresu a únavných rokovaní. „Ono je to tak: keď je človek úspešný, každý vidí len jeho majetok a život v luxuse, ale len málokto sa zamýšľa nad tým, že to nie je zadarmo. Že človek musí veľa obetovať, často sa venovať aj veciam, do ktorých sa mu vôbec nechce, a jeho pracovný čas je oveľa dlhší, ako by sa mu páčilo,“ vylieval si srdce. „V biznise narážam na kopu tvrdohlavých ľudí a často musím vynakladať enormné úsilie, aby som mal veci pod kontrolou a všetko išlo podľa mojich plánov.“ Vzdychol si. „Niekedy som z toho všetkého unavený ako kôň,“ priznal so zmrašteným čelom.

Chytila ho za ruku.

„Viem, ako to je. Nič nie je zadarmo. Keď budeš mať všetkého po krk, len pekne sadni do lietadla a príď,“ usmiala sa naňho chápavo.

Silno jej stisol dlaň a pozrel na ňu pohľadom, ktorý pre ňu znamenal viac než akékoľvek prísľuby a slová. Ak mám prežívať takéto skvelé chvíle s takýmto skvelým mužom, budem v posilňovni drieť ako mulica a jesť už iba púpavové listy, pomyslela si s ľahkosťou.

Keď ju Oskar neskôr odviezol domov a pobral sa na letisko, veľmi si priala, aby to nebolo posledný raz, čo ho videla.

Milan Buno, 26.3.2015