Bizarná vražedná séria na severe Európy

 Na Slovensku zatiaľ vyšli tri jeho romány: Misterioso, Až na vrchol hory a Zlá krv. Všetky sú zo série, ktorá je venovaná Jednotke A – fiktívnej skupine švédskych kriminalistov, ktorí riešia závažné a spletité prípady.
Európske blues je štvrtý krimi román, v ktorom nás znova privádza k tajuplným vraždám. Tentoraz hľadáme spojivo medzi zvláštnou popravou muža v štokholmskej ZOO, ôsmimi zmiznutými východoeurópankami a príšernou vraždou starého židovského profesora.
Do akcie opäť nastupujú vyšetrovatelia zvláštneho tímu A. – Paul Hjelm a Kerstin Holmová. Vrahov hľadajú vo všetkých kútoch Európy, v minulosti i prítomnosti, aj v časoch, keď sa diali jedny z najpríšernejších zločinov 20.storočia.
Kľúč k vyriešeniu prípadu nakoniec objavia u nacistického lekára.

Európske blues získalo v Dánsku a v Nemecku
ocenenie najlepší kriminálny román roka.

Objednajte si krimi Európske blues hneď teraz.

Arne Dahl príde na návštevu Slovenska v utorok 20.októbra. Osobne uvedie svoju knihu Európske blues. Okrem tlačovej konferencie a stretnutia s novinármi je naplánovaná aj autogramiáda a beseda s čitateľmi (nižšie presný program).

Na Slovensku zatiaľ vyšli tri jeho romány: Misterioso, Až na vrchol hory a Zlá krv. Všetky sú zo série, ktorá je venovaná Jednotke A – fiktívnej skupine švédskych kriminalistov, ktorí riešia závažné a spletité prípady. „Od začiatku série som vedel, že chcem použiť tím, ktorý bude spolupracovať. Nechcel som len jedného dominantného detektíva,“ približuje zrodenie tímu A Arne Dahl. „Chcel som, aby mi postavy vydržali desať rokov a mali možnosť vyvíjať sa samostatne. V prípade Paula Hjelma som to trochu ja, to áno. A Kerstin Holmová je nutný ženský protipól.“
Dodnes sa z tejto série predali vo svete 3 milióny výtlačkov a Arnemu Dahlovi vyniesli niekoľko významných literárnych ocenení v Nemecku, Dánsku a vo Švédsku.

21.október o 10:00 – tlačová konferencia pre novinárov;  Apollo Hotel Bratislava, Dulovo námestie, Bratislava-Ružinov.
21.október o 17:00  - beseda spojená s autogramiádou za osobnej účasti Arneho Dahla, kníhkupectvo Panta Rhei Poštová, na ulici Vysoká 2/A v Bratislave.

Začítajte sa do novinky Európske blues:

Bol večer na začiatku mája a panovalo úplné bezvetrie. Záliv Saltsjön nesčeril ani ten najslabší vánok. Vlajky na hrade Kastellet viseli celkom bezvládne. Zubatý rad fasád na nábreží sa v diaľke rysoval ako kulisa. Ani vlajky v prístave nerozvial jediný závan vetra. Jediný vŕšok stromu sa nezakýval a zeleň sa ani náznakom nezachvela. Jediné, čím sa temné vody prielivu Beckholmssundet líšili od zrkadla, bol vytrácajúci sa dúhový odlesk olejovej škvrny.

Zrkadlový obraz mladého muža na chvíľku orámoval takmer dokonale sústredný dúhový kruh ako v hľadáčiku ďalekohľadu.

Potom sa kruh rozpustil a zvoľna sa vzďaľoval k mostu Beckholmsbron v úplne nových, neustále sa meniacich tvaroch. Mladý muž zo seba striasol nepríjemný pocit, ktorý ho na chvíľu opanoval, a šnupol si prvú čiaru. Oprel sa, roztiahol ruky pozdĺž operadla parkovej lavičky a dvihol tvár k celkom jasnému modrému nebu, čo viditeľnou rýchlosťou pohasínalo. Skúmal svoje pocity: nijaký zvláštny účinok. Iba rovnaký sebaistý pokoj, ktorý sa len na chvíľku narušil. S vyzývavým úsmevom si prezeral kartu, čo ležala vedľa neho na lavičke. Piková dáma. S pripravenou druhou čiarou.

Rozvinul bankovku a olízal zvyšky bieleho prášku. Podržal si ju pred očami a hľadel na ňu. Tisíc korún. Švédska tisíckorunová bankovka. Bradatý starec. Na toho deda sa v najbližších mesiacoch ešte toľko napozerá, až ho to bude mrzieť. To vedel s istotou. Potom starčeka opäť zroloval a opatrne zodvihol pikovú dámu. Cítil dvojnásobnú odvahu aj silu. Posadiť sa po niekoľkých týždňoch v novom meste a v novej krajine na lavičku vo verejnom parku a šnupať kokaín bolo už samo osebe dosť odvážne, ale dvojnásobne odvážne, pretože všetko to opojenie mohlo uletieť v náhlom poryve vetra.

Vlastne panovalo bezvetrie.

Aby sa dostavil účinok, potreboval dnes už dve čiary. Zrolovaná rúrka z dedka sa blížila k rozkošným partiám čiernej dámy a on si šnupol kúsok raja. Ani mu nenapadlo, že zakrátko bude potrebovať tri. A onedlho štyri. A napokon päť. Dostavilo sa to. Nie s takou prudkosťou ako kedysi, ako tá rana bejzbalovou pálkou rovno do tváre, ale nenápadne, ako okamžitá nenásytná túžba po tom, čo príde.

Opojenie narastalo pomaly, ale isto a pozvoľna horizontálne zdeformovalo zorné pole. Nijaký vietor však neprinieslo. Temnejúce mesto aj naďalej ležalo v úplnom bezvetrí, takmer ako pohľadnica. Pozdĺž fasád budov sa už postupne začínali rozsvecovať svetlá, v diaľke nehlučne kĺzali kužele svetiel automobilov a trochu hnilobná vôňa prekvapenej jari náhle zosilnela ako stoka, pach výkalov dvojice gigantických žiráf, ktoré sa pred ním z ničoho nič týčili za skresleného zvuku rozliehajúceho sa prenikavého detského kriku. Pritom on tak veľmi neznáša zvieratá. Desia ho. Nenávidí ich už od detstva. A teraz tie dve obrie, monštruózne, páchnuce, vrieskajúce žirafy.

Zachvátila ho predzvesť paniky. Náhle si uvedomil, že žirafy sú len dva veľké prístavné žeriavy a detský krik prichádza z neďalekého zábavného parku, ktorý práve otvoril jarnú sezónu. Pach žirafích výkalov ustúpil a stala sa z neho opäť prekvapená jar.

Čas plynul. Veľa času. Neznámeho času. Bol inde. V inom čase. V čase opojenia. V  neznámom pračase.

Začalo sa v ňom rozliehať hrmenie. Vstal a obhliadol si mesto, akoby si premeriaval nepriateľa. Štokholm, pomyslel si a pozdvihol ruku. Ty brutálne nádherná miniatúra veľkomesta. Zovrel ruku v päsť. Tak ľahko poraziteľná, povedal si v duchu a zahrozil mestu päsťou, akoby bol prvý v histórii. V neustále sa prehlbujúcom súmraku sa otočil. Zorné pole bolo stále trochu šikmé, zvuky a vône ešte vždy mierne zdeformované.

Nikde nikto. Za celý čas nezazrel ani človiečika.
A predsa cítil istú zvláštnu prítomnosť. Slabo, ako prelud. Veci, ktoré akoby kĺzali tesne za hranicou periférneho videnia. Striasol to zo seba. Také pocity sa nehodia k človeku, ktorý

sa chystá pokoriť mesto.

Zodvihol z lavičky pikovú dámu, pôžitkársky ju olízal, vložil do vnútorného vrecka, hneď k srdcu, a potľapkal sa po hrudi letného svetloružového saka. Rozvinul tisíckorunovú bankovku, ktorá mu počas nezmerného času opojenia priľnula k ruke. Znova olízal zvyšky bieleho prášku a potom bankovku demonštratívne roztrhal na dlhé pásiky, ktoré nechal klesnúť na zem. Nepohli sa z miesta. Panovalo úplné bezvetrie. Vykročil a zaštrngalo to. Ten zvuk ho sprevádzal sústavne. Patril medzi tých, ktorí ešte stále vážili bohatstvo hrúbkou zlatej reťaze okolo krku. Nech ľudia počujú jeho úspech. Udivilo ho, že ulička, ktorej názvom na ceduli sa s ťažkosťami preslabikoval, bola úplne ľudoprázdna. Nechodia azda Švédi večer von? Až vtedy pocítil, ako sa ochladilo. Vládla takmer úplná tma. Absolútne ticho. Ani jeden jasavý detský výkrik z lunaparku.

Ako dlho sedel tam dole pri vode, pohrúžený do svojho opojenia?

Niečo mu prekĺzlo okolo nôh. Na okamih mal dojem, že sú to zvíjajúce sa hady. Zver. Krátky des. Potom zistil, čo to je. Útržky tisíckorunovej bankovky. Obrátil sa. Na vlnách sa objavili biele hrebienky. Ľadový vietor ho prefúkol až na kosť. Tisíckorunové hady sa hnali ďalej k domčekom Djurgårdsstadenu.

Vtom zase to zvláštne prítomno. Nič. Vôbec nič. A predsa tam bolo. Ľadovo studené prítomno. Ako keď dušou zavanie severák. A predsa nikde nič. Akoby sa celý čas nachádzalo práve v tom bode, kam už zorné pole nedosiahne. Prišiel na hlavnú cestu. Ani živej duše. Ani jediné auto. Prešiel ju a vkročil do lesa. Pripadalo mu to ako les. Všade stromy. A prítomno bolo stále zreteľnejšie. Zahúkala sova. Sova? začudoval sa. Zver, pomyslel si. Kútikom oka zbadal tieň, ktorý vkĺzol za strom. A po ňom ďalší.

Ostal stáť. Sova znovu zahúkala. Minerva, preletelo mu hlavou. Mytológia staroveku, ktorú mu vtĺkli do hlavy počas detstva v chudobných štvrtiach Atén. Minerva, bohyňa múdrosti. Tak pomenovali Aténu Rimania, keď ju ulúpili.

Chvíľu stál a pokúšal sa byť ako Aténa. Múdry. Deje sa to naozaj? Skutočne si tieto takmer neznateľné pohyby iba nenahováram? A prečo cítim strach? Nestál som azda tvárou v tvár nepríčetným narkomanom a neposlal ich niekoľkými rýchlymi pohybmi k zemi? Som vládca impéria.

Čoho sa bojím?
Vtom sa des zhmotnil. Svojím spôsobom mu to pripadalo lepšie. Za smrekom zapraskal konárik a ten zvuk dokonca prehlušil silnejúci vietor. Vedel, že existuje. Je to vlastne určitá úľava. Uistenie. Nevidel ich, ale dal sa na útek. Bola takmer úplná tma a zdalo sa mu, akoby utekal pralesom. Konáre ho šľahali. A zlatá reťaz štrngala a štrngala. Ako kravský zvonec. Zver, pomyslel si a vrhol sa cez cestu. Ani jedno auto. Akoby svet prestal existovať. Len on a pár bytostí, ktorým nerozumie. A znova les. Všade stromy. Vietor, čo medzi nimi hvízda. Severák. A tiene, ktoré kĺžu všade okolo pozdĺž hranice videnia. Prabytosti, pomyslel si, prebehol cestičku a vbehol rovno do drôteného plota s hustým pletivom. Vrhol sa nahor. Plot sa hompáľal. Šplhal sa vyššie a vyššie. Prsty sa mu kĺzali. Nijaký zvuk, iba vietor. Vlastne áno, tam. Sova. Príšerný zvierací škrek, ktorý sa prelínal s nepoľavujúcim vetrom.

Praveký výkrik.
Ako britva ostré oká pletiva mu rozdierajú brušká prstov do krvi. Prítomno je teraz všade okolo neho. Hra temnejších tieňov v tme. Vytiahne z podpazušného puzdra pištoľ. Jednou rukou visí na plote a druhou strieľa. Strieľa všetkými smermi. Bezhlavo. Nečujnými výstrelmi do pralesa. Nijaká odpoveď. Žiadna reakcia. Tiene sa kĺžu ďalej. Nemenne. Nezastrašene. Nezadržateľne. Po hmate vracia pištoľ do puzdra. Pár výstrelov zostáva, posledné bezpečnostné opatrenie. Blízkosť tieňov mu dodáva nadprirodzenú silu. To si aspoň myslí, keď sa vytiahne nahor, odkloní sa a zachytí ostnatého drôtu, ktorý vyčnieva šikmo nad plotom.

Nadľudská sila, pomyslí si s ironickým úsmevom, vytiahne hroty drôtov z dlaní a prehupne sa cez plot. Teraz to máte, vraví si a zoskočí do zelene za plotom. Schválne, či sa dokážete dostať na druhú stranu. Dokážu. Okamžite cíti ich prítomnosť. Postaví sa z krovia, do ktorého pristál, a hľadí rovno do páru šikmých, žltavých očí. Vykríkne. Nad očami sa týčia špicaté uši a pod nimi sa blysne rad ostrých tesákov. Zviera, preletí mu hlavou a vrhne sa na stranu. Rovno do náručia ďalšieho. Tie isté šikmé, žltavé oči, ktoré vidia úplne iný svet, než vidí on. Praveké oči. Dá sa na ďalší beh lesom, je pred ľadovou dobou. Vlky, napadne mu zrazu. Panebože, neboli to vlky? Toto je mesto? kričí v svojom vnútri. Dočerta, ako môže byť toto európska metropola? Štrngá. Jeho cesta je hlučná autostráda. Zovrie hrubú zlatú reťaz v dlani, strhne si ju z krku a odhodí do krovia. Rovno do centra prírody.

Vtedy dobehne k stene. Okamžite sa zachytí skrvavenými, boľavými prstami, z ktorých sa šíri pulzujúca bolesť do celého tela, a ako horolezec sa vyšplhá kolmo nahor. Vytiahne sa na stenu, nad zábradlie nad ňou a celá príroda pod ním sa norí do kĺžucich tieňov. Stromy akoby sa pohybovali, les sa približuje, aj nehybné vlky akoby sa na tom kĺzavom hemžení zúčastňovali celou svojou pravekou letargiou. Vytiahne pištoľ a vystrelí na tú zver, na celú prírodu plnú mihajúcich sa tieňov. Nič sa nezmení. Iba pištoľ cvakne. Hodí ju po nich. Celé zorné pole vypovedalo poslušnosť. Nevie, čo zasiahne.

Je na ceste. Asfalt. Konečne asfalt. Vrhne sa hore do kopca a odvšadiaľ naňho temne a ľahostajne zízajú zvieratá. Kvíliace povetrie plnia pachy a zvieracie zvuky a on sa snaží nájsť meno pre tieto lesné stvorenia, ktoré ho prenasledujú, a zdá sa, že sa nikdy, nikdy, nikdy nevzdajú. Mená sú upokojujúce. Fúrie, pomyslí si v trysku. Gorgóny, harpye. To nie je ono.

Ako sa vraví bohyniam pomsty?
Naraz pochopí, že to skutočne sú bohyne pomsty, muchy, nezmieriteľné božstvá staroveku. Ženská pomsta. Ako sa volajú? Uprostred šialenstva pátra po ich menách. Mená sú upokojujúce. Uteká a uteká, ale akoby sa nikam nedostával. Beží po bežiacom páse, uteká po lepkavom asfalte. Tu sú, zhmotnia sa, ďalej kĺžu, ale získavajú telo. Telá. Má dojem, že ich vidí.
Padá. Skolili ho. Cíti, ako ho čosi dvíha. Je úplná tma. Praveká tma. Ľadový vietor kvíli. Jeho telo sa otáča okolo svojej osi. Alebo neotáča? Nevie. Zrazu nevie nič. Náhle sa všetko premenilo na bezmenný, neštruktúrovaný chaos. Jediné, na čo sa zmôže, je pátrať po mene. Mene mýtických bytostí. Chce vedieť, kto ho zabije. Zočí tvár. Možno je to tvár. Možno je ich veľa. Ženské tváre.
Bohyne pomsty. Otáča sa okolo svojej osi. Všetko je hore nohami. Vidí, ako sa mu medzi nohami vylúpol z mrakov mesiac. Počuje, ako hviezdy prepukli v pieseň svetelných rokov. A vidí, ako tma potemnela.

Teraz zočí tvár. Je hore nohami. Táto žena je všetkými ženami, ktoré kedy zranil, znásilnil, zbil, ponížil. Je to žena, čo je ženami, z ktorých sa stane zviera, z ktorého sa stane žena, z ktorej sa stane zviera. Roztomilá drobná tvárička podobná lasičke, ktorá sa rozškľabí na obrovskú krvilačnú tlamu. Zahryzne sa mu do tváre. Vníma, ako špičky jeho prstov tancujú po zemi, a ucíti bolesť, ktorá presahuje všetok rozum. V porovnaní s ňou je útok zvieraťa, ktoré si práve odnáša jeho tvár, ako pohladenie. A on nič nechápe, vôbec nič. Iba to, že zomrie.
Zomrie od bolesti. V tej chvíli si so záverečným záchvevom uspokojenia spomenie, ako sa tie bytosti volajú. Posledné, čo cíti, je hlina, ktorá vsakuje do skrvavených vankúšikov jeho prstov.
Je to upokojujúce.

Milan Buno, 14.10.2015