bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe Knižné podcasty Eknihy na Bux.sk







Ako dopadne hra na vraždu?

Agatha Christie je najlepšie sa predávajúci autor svojho žánru. Z jej detektívok sa celosvetovo predali viac ako 2 miliardy výtlačkov v angličtine a 1 miliarda v ďalších 103 jazykových mutáciách. Neuveriteľné čísla, však? Rovnako ako vy ju milujeme aj my a preto nás potešilo, že jedna z jej skvelých kníh vychádza konečne aj v slovenčine. Po prvý raz. A bude to veru lahôdka. Hra na vraždu!

http://data.bux.sk/book/037/901/0379017/medium-mrtva_v_lodenici.jpgMŕtva v lodenici poteší každého milovníka klasickej anglickej detektívky, o to viac, ak si zamiloval svojrázneho fúzkatého detektíva Hercula Poirota. „Tak ako sme u Agathy Christie zvyknutí, vražedná zápletka i jej rozuzlenie sú geniálne. A navyše je veľmi príjemné znovu sledovať pána Hercula Poirota pri práci,“ napísal ešte v roku 1956 The Times.

Objednajte si novinku Mŕtva v lodenici.
Kupit bux.sk

Manželia Stubbsovci, bohatí majitelia sídla Nasse House v Devone, dostanú nezvyčajný nápad usporiadať pre hostí letnej slávnosti hru na vraždu. Jej organizovaním poveria známu autorku detektívok Ariadne Oliverovú.

Pani Oliverová súhlasí, no po niekoľkých týždňoch plánovania sa jej zmocní neblahé tušenie, že v dome niečo nie je v poriadku. A tak zavolá svojho priateľa Hercula Poirota, aby spolu s ňou dozrel na prípravy a pokúsil sa zistiť, čo sa tam deje.

Napriek tomu počas slávnosti príde o život dedinské dievča, ktoré hralo úlohu obete. Nik nechápe, prečo by niekto chcel zabiť jednoduchú, naivnú dievčinu. Vzápätí však bez stopy zmizne krásna manželka pána domu, a keď dôjde k ďalšiemu, zdanlivo nesúvisiacemu úmrtiu, Hercule Poirot má zrazu plné ruky práce...

poirotV novinke Mŕtva v lodenici sa opäť objavuje tandem Poirot-Oliverová, čo sa v posledných rokoch tvorby Agathy Christie stávalo pomerne často. Príbeh je zároveň jednou z mála kníh, v ktorej sa obeťou stalo dieťa. Zaujímavosťou je, že na konci 4.kapitoly sa uvádzajú verše, ktoré sú vytesané aj na náhrobku manželov Mallowanovcov (druhý manžel sa volal Max Mallowan).

Po námahe spánok,
prístav po búrlivom mori,
po vojne mier, po živote smrť,
dušu veľmi teší...

poirot

Začítajte sa do úryvku z novej detektívky Mŕtva v lodenici:

Obed sa podával zavčasu a v chvate v podobe studeného bufetu. O pol tretej mala istá neveľmi významná filmová hviezda otvoriť slávnosť. Najprv sa zdalo, že bude pršať, no neskôr sa počasie začalo zlepšovať. O tretej už bola slávnosť v plnom prúde. Ľudia vo veľkom platili polkorunu za vstupné, jednu stranu príjazdovej cesty lemovali autá. Študenti z mládežníckeho hostela prichádzali v skupinkách a nahlas sa zhovárali cudzími jazykmi. Ako predpovedala pani Mastertonová, lady Stubbsová opustila spálňu tesne pred pol treťou, oblečená v cyklámenových šatách a s obrovským čiernym čínskym slameným klobúkom na hlave. Zdobilo ju veľké množstvo diamantov.
Slečna Brewisová precedila cez zuby: „Zrejme si myslí, že je na Kráľovskej dostihovej dráhe v Ascote!“
No Poirot jej vážnym tónom zložil poklonu: „Máte prekrásny model, madam.“
„Sú to pekné šaty, však?“ povedala Hattie veselo. „Mala som ich aj v Ascote.“
Objavila sa druhotriedna filmová hviezda a Hattie ju šla privítať.
Poirot sa stiahol do úzadia. Bezcieľne sa potuloval po okolí – na pohľad všetko prebiehalo tak, ako je na takýchto slávnostiach bežné. Boli tam disciplíny ako hod na kokos, na ktorý dozeral sir George, ešte srdečnejší než zvyčajne, kolky a hádzanie obručou. V stánkoch ponúkali na predaj miestne produkty ako ovocie, zeleninu, džemy a koláče, v iných zase darčekové predmety. Ťahala sa tombola o koláče, košíky s ovocím, dokonca aj o prasa, a deti si mohli vyskúšať „Šťastnú ruku“ za dve pence za pokus.
Návštevníkov už bolo pomerne veľa a práve sa začali predvádzať detské tance. Po pani Oliverovej nebolo ani stopy, no Poirot zbadal v dave cyklámenovú postavu lady Stubbsovej, ako bezcieľne blúdi hore-dolu. Stredobodom pozornosti však podľa všetkého bola pani Folliatová. V hodvábnych šatách farby modrých hortenzií a elegantnom sivom klobúku pôsobila, akoby dozerala na celkové dianie; vítala prichádzajúcich hostí a nasmerovala ich k jednotlivým atrakciám.
Poirot sa pri nej chvíľku zdržal, započúval sa do niektorých rozhovorov.
„Amy, drahá, ako sa máš?“
„Pamela, pekné od vás, že ste s Edwardom prišli. Z Tivertonu to máte veľmi ďaleko.“
„Počasie sa vám dnes vydarilo. Pamätáš ten rok pred vojnou? Asi o štvrtej sa spustil lejak a všetko pokazil.“
„Tento rok sme mali nádherné leto. Dorothy! Teba som už nevidela celú večnosť!“
„Museli sme prísť a pozrieť si Nasse House v plnej kráse. Všimla som si, že si ostrihala ten dráč, čo rastie na svahu.“
„Áno, teraz aspoň lepšie vyniknú hortenzie, nemyslíš?“
„Sú skutočne prekrásne. Tá modrá! Drahá, za posledný rok sa ti podaril hotový zázrak. Nasse House opäť vyzerá ako za starých čias.“
Dorothin manžel hlbokým hlasom zaburácal: „Cez vojnu som tu bol navštíviť veliteľa. Takmer mi to zlomilo srdce.“
Pani Folliatová sa otočila, aby privítala skromnejšiu návštevníčku. „Pani Knapperová, rada vás vidím. Toto je Lucy? Tá teda vyrástla!“
„Budúci rok už končí školu. Teší ma, že vám zdravie slúži, madam.“
„Slúži mi veľmi dobre, ďakujem. Vyskúšaj šťastie v hádzaní obručou, Lucy. Stretneme sa neskôr v čajovom stane, pani Knapperová. Budem pomáhať pri podávaní čaju.“
Starší pán, pravdepodobne pán Knapper, sa ostýchavo ozval: „Som rád, že ste späť v Nasse House, madam. Je to skoro ako za starých čias.“
Odpoveď pani Folliatovej prehlušili dve ženy a veľký, mohutný muž, čo sa k nej prihnali. „Amy, drahá, už sú to celé veky! Slávnosť sa vám úžasne vydarila! Povedz mi, čo si urobila s ružovým hájom. Muriel mi vravela, že postupne vysádzaš nové kríky.“
Do rozhovoru sa zapojil mohutný muž: „Kde je Marylin Galeová?“
„Reggie sa s ňou strašne túži stretnúť. Videl jej najnovší film.“
„To je ona, v tom veľkom klobúku? To sú teda výstredné šaty!“
„Prosím ťa, drahý. To je Hattie Stubbsová. Amy, nemala by si jej dovoliť, aby sa obliekala ako manekýna.“
„Amy?“ Ďalšia priateľka sa dožadovala pozornosti. „Toto je Roger, Edwardov syn. Je skvelé opäť ťa vidieť v Nasse House, drahá.“
Poirot sa pomaly vzdialil a roztržito si za jeden šiling kúpil lístok do súťaže, v ktorej mohol vyhrať prasa.
Zozadu k nemu stále doliehalo „Teším sa, že ste prišli,“ a podobné zdvorilostné frázy.
Zvažoval, či si pani Folliatová uvedomuje, že sa úplne vžila do úlohy hostiteľky, alebo to robí podvedome. Dnes popoludní bola opäť pani Folliatovou z Nasse Housu.
Ocitol sa pri stane s nápisom Madam Zuleika vám vyveští budúcnosť. Len za 2 a pol šilingu. Práve sa začal podávať čaj a na veštenie už nebolo treba čakať v rade. Poirot sklonil hlavu, vošiel do stanu a ochotne zaplatil pol koruny za možnosť usadiť sa do kresla a dopriať boľavým nohám oddych.
Madam Zuleika mala na sebe voľné čierne rúcho, okolo hlavy si omotala trblietavú zlatú šatku a dolnú časť tváre jej zakrýval závoj a trochu jej tlmil hlas. Keď Poirotovi chvatne čítala z ruky budúcnosť, v ktorej ho čakalo množstvo peňazí, úspech u tmavovlasej krásky a zázračný únik pred nehodou, prívesky na jej zlatom náramku cinkali.
„Všetko, čo mi predpovedáte, je veľmi príjemné, madam Leggeová. Prial by som si, aby sa to splnilo.“
„Ach!“ zhíkla Sally. „Tak vy ste ma spoznali?“
„Bol som vopred upozornený. Pani Oliverová mi povedala, že pôvodne ste mali hrať obeť, ale dali ste sa zlákať okultnými silami.“
„Radšej by som hrala mŕtvolu,“ ťažkala si Sally. „Tam by som mala väčší pokoj. Všetko je to Jimova vina. Už sú štyri hodiny? Chcem si dať čaj. Od štvrtej do pol piatej mám prestávku.“
„Ešte je len o desať štyri,“ skontroloval Poirot svoje veľké, staromódne hodinky. „Mám vám priniesť šálku čaju sem?“
„Nie, nie. Chcem si dať prestávku. V tomto stane sa nedá dýchať. Čaká vonku veľa ľudí?“
„Nie, už zrejme stoja v rade na čaj.“
„Dobre.“
Poirot vyšiel zo stanu; vzápätí ho akási odhodlaná žena primäla, aby sa za polšiling pokúsil uhádnuť hmotnosť koláča.
Stánok, kde sa hádzalo obručou, mala na starosti tučná, matersky pôsobiaca žena. Poirota prinútili skúsiť šťastie, okamžite vyhral veľkú bábiku, čo mu privodilo nemalé rozpaky. Ako tak ostýchavo kráčal s výhrou v rukách, narazil na Michaela Weymana, ako zachmúrene postáva obďaleč pri cestičke, čo viedla k prístavisku.
„Tuším sa dobre zabávate, pán Poirot,“ kŕčovito sa zaškľabil.
Poirot si zamyslene obzrel svoju výhru. „Je naozaj príšerná, však?“ zhodnotil smutne.
Malé dieťa neďaleko neho náhle prepuklo v plač. Poirot sa svižne zohol a strčil mu bábiku do náručia.
„Voila, to je pre teba.“
Plač okamžite utíchol.
„Pozri sa, Violet, no nie je ten pán milý? No tak, poďakuj...“
„Súťaž o najlepší detský kostým,“ zahlásil kapitán Warburton do megafónu. „Prvá kategória – deti od troch do piatich rokov. Zoraďte sa, prosím.“
Keď sa Poirot vybral k domu, vrazil doňho mladý muž, keď ustupoval dozadu, aby mohol lepšie zamieriť na kokos. Mladík sa zamračil a Poirot sa mu automaticky ospravedlnil, no pohľad po celý čas fascinovane upieral na mladíkovu vzorovanú košeľu. Spoznal korytnačkový vzor, čo spomínal sir George. Hemžili sa na nej všelijaké korytnačky, suchozemské i vodné, a rôzne morské príšery.
Poirot zažmurkal. Oslovilo ho holandské dievča, ktorému deň predtým ponúkol odvoz.
„Takže ste prišli na slávnosť,“ povedal. „A čo vaša priateľka?“
„Áno, ona tiež dnes príde. Ešte som ju nevidela, ale spolu odchádzame na autobuse, ktorý ide od brány o päť pätnásť. Ideme do Torquay a ja prejdem na iný autobus do Plymouthu. Je to výhodné.“
To vysvetľovalo skutočnosť, ktorá Poirota miatla, a totiž, že Holanďanka sa potí pod váhou ťažkého ruksaku.
Povedal: „Dnes ráno som vašu priateľku videl.“
„Ach, áno, Elsa, to je Nemka, s ňou bola a povedala mi, že sa snažili dostať cez les k rieke a k prístavisku. A ten džentlmen, čo vlastní tento dom, sa veľmi nahneval a poslal ich späť.“ Otočila sa k sirovi Georgeovi, ktorý povzbudzoval súťažiacich v hode na kokos, a dodala: „Ale teraz, dnes popoludní, je veľmi zdvorilý.“
Poirot uvažoval, či jej má vysvetliť, že existuje rozdiel medzi mladými dievčatami, ktoré neoprávnene vstúpia na cudzí pozemok, a tými istými mladými dievčatami, ktoré zaplatia vstupný poplatok dva a pol šilingu a majú plné právo obzrieť si krásy Nasse Housu a okolia. No práve k nemu mieril kapitán Warburton s megafónom v ruke. Vyzeral rozhorúčený a otrávený.
„Poirot, nevideli ste lady Stubbsovú? Nevidel ju niekto? Má hodnotiť súťaž o najlepší kostým a ja ju neviem nikde nájsť.“
„Videl som ju, počkajte... tak pred polhodinou. No potom som si šiel dať vyveštiť budúcnosť.“
„Prekliata ženská,“ hromžil Warburton. „Kam mohla zmiznúť? Deti čakajú, už aj tak nestíhame ísť podľa plánu.“
Poobzeral sa. „Kde je Amanda Brewisová?“
Ani slečnu Brewisovú nebolo vidieť. „Toto je naozaj zlé,“ skonštatoval Warburton. „Keď niečo organizujete, potrebujete, aby ostatní aspoň trochu spolupracovali. Kde len tá Hattie môže byť? Možno šla do domu.“
Náhlivo odkráčal.
Poirot si prekliesnil cestu k priestoru oddelenému lanom, kde sa vo veľkom stane podával čaj, no ľudia čakali vo veľmi dlhom rade a Poirot sa rozhodol, že sa k nim nepridá.
Preskúmal stánok s darčekovým tovarom, kde mu odhodlaná stará dáma takmer predala plastovú škatuľku na úschovu golierov. Napokon sa dopracoval až na miesto, odkiaľ mohol pozorovať dianie z bezpečnej vzdialenosti.
Uvažoval, kde môže byť pani Oliverová. Za chrbtom začul kroky a obzrel sa. Po cestičke z prístaviska sa blížil počerný mladý muž v dokonalom námorníckom oblečení. Zastal, akoby ho zneistil pohľad, čo sa mu naskytol. Po chvíli váhavo oslovil Poirota: „Prepáčte mi. Je toto dom sira Georgea Stubbsa?“
„Áno, je.“ Poirot sa odmlčal a potom sa odvážil vysloviť odhad: „Nie ste náhodou bratranec lady Stubbsovej?“
„Som Etienne de Sousa.“
„Moje meno je Hercule Poirot.“
Navzájom sa uklonili. Poirot hosťovi objasnil okolnosti týkajúce sa slávnosti. Keď skončil, od miesta, kde sa súťažilo v hode na kokos, k nim po trávniku kráčal sir George.
„De Sousa? Rád vás vidím. Hattie dnes ráno dostala váš list. Kde máte jachtu?“
„Kotví v Helmmouthe. Sem som sa prepravil po rieke na svojom motorovom člne.“
„Pohľadáme Hattie. Je niekde tu... Dúfam, že sa s nami dnes navečeriate.“
„Ste nesmierne láskavý.“
„Môžeme vám ponúknuť nocľah?“
„To je od vás veľmi milé, ale prespím na jachte. Tak to bude jednoduchšie.“
„Zdržíte sa dlho?“
„Azda dva-tri dni. Uvidíme.“ De Sousa pôvabne pokrčil plecami.
„Som si istý, že Hattie bude nadšená,“ povedal sir George zdvorilo. „Kde je? Nie je to tak dávno, čo som ju videl.“
Rozpačito sa poobzeral.
„Mala by vyhodnocovať súťaž o najlepší detský kostým. Nerozumiem tomu. Ospravedlňte ma na chvíľku. Opýtam sa slečny Brewisovej.“
Náhlivo odišiel. De Sousa za ním hľadel. Poirot pozeral na de Sousu.
„Už dlho ste nevideli svoju sesternicu?“ opýtal sa.
De Sousa mykol plecami. „Naposledy som ju videl, keď mala pätnásť. Krátko na to ju poslali do zahraničia do školy v jednom francúzskom kláštore. Vyzeralo to, že z nej vyrastie krásna žena.“
Spýtavo pozrel na svojho spoločníka.
„Je nádherná,“ prisvedčil Poirot.
„To bol jej manžel? Zdá sa, že je to, ako sa hovorí, príjemný chlapík, ale zrejme nie je veľmi kultivovaný. No pre Hattie asi nebolo jednoduché nájsť si primeraného manžela.“
Poirotovi sa v tvári zračil taktný spýtavý výraz. De Sousa sa zasmial.
„Nie je to nijaké tajomstvo. V pätnástich bola Hattie duševne zaostalá. Slabomyseľná, tak sa to tuším nazýva. Je na tom stále rovnako?“
„Áno, zdá sa, že áno,“ pripustil Poirot obozretne.
De Sousa pokrčil plecami. „Nuž, napokon, prečo by mal človek od ženy očakávať inteligenciu? Nie je to nutné.“
Sir George sa vrátil, celý rozhorčený. Slečna Brewisová ho nasledovala a zadýchane vykladala: „Netuším, kde je, sir George. Naposledy som ju videla pri vešteckom stane. Ale odvtedy uplynulo aspoň dvadsať minút alebo aj polhodina. V dome nie je.“
„Nie je možné,“ ozval sa Poirot, „že sa išla pozrieť, ako napreduje hra pani Oliverovej?“
Tvár sira Georgea sa rozjasnila. „Asi máte pravdu. Pozrite, ja nemôžem len tak odísť. Mám to tu na starosti. A Amanda má plné ruky práce. Nemohli by ste sa po nej poobzerať, pán Poirot? Trasu poznáte.“
Poirot však trasu nepoznal. Požiadal slečnu Brewisovú o informácie a ona mu všetko zbežne vysvetlila. Energicky sa ujala de Sousu a Poirot sa vydal na cestu, pričom si sám pre seba mrmlal, akoby odriekal nejaké zaklínadlo: „Tenisový kurt, kaméliová záhrada, Vrtoch, vrchná záhradná škôlka, lodenica...“
Keď prechádzal okolo hodu na kokos, pobavene si všimol, že sir George s oslnivým úsmevom podáva drevené loptičky tej istej talianskej dievčine, ktorú dnes ráno odháňal, a ju táto zmena navidomoči miatla.
Dostal sa až na tenisový kurt. Tam však objavil len nejakého starého muža s výzorom vojaka tuho spať na záhradnej lavičke s klobúkom stiahnutým na oči. Poirot sa vrátil k domu a zišiel do kaméliovej záhrady.
Tam našiel pani Oliverovú v efektných purpurových šatách. Zadumane sedela na záhradnej lavičke, trochu pripomínala pani Siddonsovú na obraze Thomasa Gainsborougha. Kývla, aby si prisadol.
„Toto je len druhá stopa,“ vzdychla. „Asi sú príliš zložité. Zatiaľ nikto neprišiel.“
V tej chvíli vošiel do záhrady mladík v šortkách s výrazným ohryzkom. So spokojným výkrikom sa ponáhľal k stromu v rohu záhrady a ďalší spokojný výkrik prezrádzal, že našiel druhú stopu. Keď okolo nich prechádzal, cítil potrebu podeliť sa o svoje pocity.
„Len málo ľudí vie niečo o korkovníkoch,“ povedal dôverne. „Šikovný nápad, tá fotografia, ale pochopil som, čo to je – tenisová sieť. Tam som našiel prázdnu fľaštičku od jedu a korkovú zátku. Väčšina ľudí pôjde po tej fľaši, no ja som si domyslel, že to bude falošná stopa. Korkovníky sú veľmi chúlostivé, v týchto končinách takmer vôbec nerastú. Zaujímam sa o vzácne kry a stromy. Rád by som vedel, kam mám teraz ísť?“ Zamračil sa na poznámku vo svojom zápisníku. „Opísal som si ďalšiu stopu, ale akosi nedáva zmysel.“ Podozrievavo si ich premeral. „Vy tiež súťažíte?“
„Nie, nie,“ poponáhľala sa pani Oliverová. „My sme len diváci.“
„Dobre teda... Keď pôvabná žena oddá sa vrtochom... To som tuším niekde počul.“
„To je známy citát,“ zapojil sa Poirot.
„Vrtoch môže byť aj stavba,“ našepkávala pani Oliverová. „Biela, so stĺporadím...“ dodala.
„To je ono! Veľmi pekne ďakujem. Povráva sa, že je tu aj pani Ariadne Oliverová osobne. Rád by som získal jej podpis. Nevideli ste ju náhodou?“
„Nie,“ odvetila pani Oliverová rázne.
„Rád by som ju stretol. Píše dobré príbehy.“ Stíšil hlas. „Ale vraj pije ako dúha.“
Ponáhľal sa preč a pani Oliverová pobúrene zvolala: „No toto! To je nanajvýš nespravodlivé, veď ja pijem len limonádu!“
„A nedopustili ste sa práve najväčšej nespravodlivosti, keď ste tomu mladému mužovi pomohli k ďalšej stope?“
„Keď vezmeme do úvahy, že on jediný sa dostal až sem, pomyslela som si, že si zaslúži trochu podporiť.“
„Ale autogram ste mu nedali.“
„To je niečo iné,“ odvrkla pani Oliverová. „Pst! Prichádzajú ďalší.“
To však neboli súťažiaci, ale dve ženy, ktoré sa rozhodli, že zo zaplateného vstupného vyťažia čo najviac a podrobne preskúmajú celý pozemok. Boli rozhorúčené a nespokojné.
„Človek by čakal, že tu nájde aspoň nejaké pekné kvetinové záhony,“ posťažovala sa jedna druhej. „Nič len stromy, samé stromy. Záhrada podľa mňa vyzerá inak.“
Pani Oliverová štuchla Poirota a potichu sa vytratili.
„Čo ak nikto nenájde moju mŕtvolu?“ prejavila obavy pani Oliverová.
„No tak, madam, odvahu a trpezlivosť,“ povzbudzoval ju Poirot. „Popoludnie sa ešte neskončilo.“
„To je pravda.“ Pani Oliverová ožila. „A po pol piatej je vstupné za polovicu, takže sa sem pravdepodobne nahrnie množstvo ľudí. Poďme sa pozrieť, ako sa darí malej Marlene. Viete, ja tomu dievčaťu celkom neverím. Nemá zmysel pre zodpovednosť. Neprekvapilo by ma, keby sa namiesto toho, aby hrala mŕtvu, nenápadne vykradla na čaj. Viete, ako si ľudia potrpia na čaj.“
Príjemne naladení kráčali po lesnej cestičke. Poirot vyjadril svoj názor na usporiadanie pozemku: „Podľa mňa je to veľmi mätúce. Toľko chodníkov, človek nikdy s istotou nevie, kam vedú. A stromy, všade stromy.“
„Frflete ako tie nespokojné ženy pred chvíľou.“
Minuli Vrtoch, kľukatý chodník ich viedol k rieke. Pod nimi sa črtala lodenica.
Poirot poznamenal, že by bolo nepríjemné, keby súťažiaci nazreli do lodenice a náhodou objavili telo.
„Myslíte, keby nesledovali všetky stopy? Myslela som na to. Preto je poslednou stopou kľúč. Bez neho sa dnu nedostanete. Tie dvere sa dajú otvoriť len zvnútra.“
K lodenici sa schádzalo po krátkom strmom svahu. Stála nad riekou, patrilo k nej malé mólo a pod ňou sa nachádzal úschovný priestor pre člny. Pani Oliverová vytiahla kľúč z vrecka ukrytého v záhyboch purpurových šiat a odomkla dvere.
„Prišli sme ťa trochu potešiť, Marlene,“ zvolala veselo, keď vošla dnu.
Trochu si vyčítala, že dievča neoprávnene podozrievala z nespoľahlivosti, pretože Marlene priam majstrovsky napodobnila polohu mŕtvoly, natiahnutá pod oknom bezchybne hrala svoju úlohu.
Odpoveď neprichádzala. Marlene sa ani nepohla. Cez otvorené okno jemne pofukoval vietor a šelestil v stránkach komiksov rozložených po stole.
„No tak,“ ozvala sa pani Oliverová netrpezlivo. „To som len ja a pán Poirot. So stopami ešte nikto poriadne nepokročil.“
Poirot sa zamračil. Zľahka odstrčil pani Oliverovú nabok a zohol sa k dievčaťu. Z pier sa mu vydral tlmený výkrik. Pozrel na pani Oliverovú.
„Tak,“ začal. „To, čo ste očakávali, sa stalo.“
„Snáď nechcete povedať...“ Oči pani Oliverovej sa od hrôzy rozšírili. Pritiahla si prútené kreslo a sadla si. „To nemôže byť... Je mŕtva?“
Poirot prikývol. „Veru áno,“ prikývol. „Je mŕtva. Hoci len krátko.“
„Ale ako...?“
Nadvihol koniec krikľavej šatky, ktorú malo dievča ovinutú okolo hlavy, a pani Oliverová zbadala šnúru na bielizeň.
„Presne ako moja vražda,“ zamumlala rozochvene. „Ale kto? A prečo?“
„To je otázka,“ konštatoval Poirot. Nedodal, že presne takto zneli aj jej otázky.
A odpovede na ne nemohli hľadať v jej príbehu, pretože obeťou nebola prvá manželka jadrového fyzika pochádzajúca z Juhoslávie, ale Marlene Tuckerová, štrnásťročné vidiecke dievča, ktoré podľa všetkého nemalo na svete nijakých nepriateľov.

Milan Buno, 18.8.2016
Foto: Slovenský spisovateľ, sharkrazor.net

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Ešte nikto nekomentoval, budete prvý.