bux.sk
knihy, ktorými žijete
Úvodná stránka
Buxcafe Knižné podcasty Eknihy na Bux.sk







A aká je vaša Vysnívaná krajina?

Amerika, Austrália, Švajčiarsko, či Japonsko. Každý máme svoju vysnívanú krajinu, ktorú by sme chceli navštíviť a dokonca by sme v nej vedeli aj žiť. Prenesme sa teraz do prvej polovice 19.storočia.

Len krátko po zrušení nevoľníctva v biednom nemeckom Mecklenbursku sa tamojším obyvateľom naskytne príležitosť odísť na Nový Zéland. Opačný koniec sveta dáva nádej na lepší život, za pár libier si každý môže kúpiť pôdu, kam len oko dovidí. Nadšenie postupne vystriedajú obavy. Nik netuší, čo ich vo vysnívanej krajine čaká. Medzi ľuďmi kolujú všelijaké chýry o tamojších domorodcoch...

Takto sa začína novinka Vysnívaná krajina, ktorá získala takmer 5 hviezdičiek z piatich na Amazone, množstvo pochvalných recenzií a komentáre typu „Úžasná kniha, dúfajme, že sa čoskoro dočkáme pokračovania.“ či „Fantastický príbeh s nádhernými opismi Nového Zélandu.“

Na neistú cestu za šťastím sa vydá aj rodina Idy Langeovej. Nemeckých vysťahovalcov čaká trojmesačná plavba loďou v nedôstojných podmienkach naprieč búrlivým Atlantikom. Na čosi také neboli ani zďaleka pripravení. Na loď sa vďaka vlastnej šikovnosti dostane aj mladý nádenník Karl. To všetko len kvôli Ide, dievčine, ktorá mu nie je ľahostajná.
Exotický Nový Zéland nevíta prisťahovalcov s otvorenou náručou. Ľudská zloba a prírodné živly spôsobia, že Ida a Karl musia bojovať nielen o svoju lásku, ale aj o holý život.

Čas ohnivých kvetov je prvá časť dvojdielneho románu Vysnívaná krajina od medzinárodne uznávanej autorky bestsellerov Sarah Larkovej. Ešte ako turistická sprievodkyňa navštívila exotické krajiny a miesta, o ktorých bežní ľudia iba snívajú. Jej romány o Novom Zélande upútali čitateľov na celom svete a stali sa bestsellermi.

Objednajte si novinku Vysnívaná krajina – Čas ohnivých kvetov
Kupit bux.sk

krajinaPrečítajte si úryvok z novinky Vysnívaná krajina:
Zima prišla oveľa skôr než po iné roky. November sa sotva začal, ale obyvatelia dedinky Raben Steinfeld už zápasili s ľadom a so snehom. Chlad a vlhkosť prenikli Karlovi cez obdratú košeľu až na kožu, nohavice a topánky mal premočené, ľadové. Dychčal a preklínal zimu. Sotva odpratal sneh z príjazdovej cesty vdovy Kruseovej, znova začalo snežiť. Vdova sa veľmi zlostila, lebo zajtra sa zasa bude šmýkať. A rozhodla sa, že Karlovi o polovicu zníži plácu, akoby mladý nádenník mohol za vrtochy počasia. Predtým pomáhal sedliakovi Friesmannovi postaviť stodolu, ktorá sa zrútila pod záľahou snehu, no zaplatené dostal iba v naturáliách. Lenže nie slaninu, ani klobásu, ale vrecko múky a pár zemiakov.

„Ďakuj Bohu aj za to, tvoja matka uvarí dobrú polievku pre celú rodinu,“ odvetil sedliak, keď sa Karl nesmelo opovážil pýtať peniaze.

A tak mládenec odišiel. Ak si Friesmann dosiaľ nevšimol, že Karl žiadnu rodinu nemá – matka umrela koncom leta a otec i mladší brat už oveľa skôr – ťažko očakávať, že by mu zaplatil viac. Skôr naopak, ešte by mu ubral, veď sám človek skoro nič nepotrebuje.

Karl si vzdychol. Po dlhom dni bol na smrť ukonaný a premrznutý. Striaslo ho už pri predstave, že bude musieť nakálať drevo, zakúriť si v chalupe a sám si uvariť polievku. Vzápätí sa za také úvahy vyhrešil – nepatrí sa byť neskromný, veď zarobil aspoň niečo. V zime to nie je jednoduché. Fenig, čo dostal od vdovy za dve hodiny roboty, a potraviny od sedliaka mu postačia na živobytie na niekoľko dní. Nebude hladovať. Odkedy mu zomreli rodičia i súrodenci, žil v biede a nesmierne ho to vyčerpávalo.

Je mladý a mocný, občas zakašle, no aspoň nevypľúva krv, a bez zadychčania zvládne aj najťažšiu robotu. Lenže dokedy... nerobil si ilúzie. Nádenníci v Mecklenbursku sa nedožívali vysokého veku. Hoci po rodičoch prebral výhodný nájom chalupy, na ženbu ani rodinu radšej nepomýšľal. Bola by to priveľká zodpovednosť. Sám o hlade dajako vydrží, ale ženu by do takýchto pomerov nemohol priviesť. O Ide ani nehovoriac...

Snežilo čoraz hustejšie, sotva si videl pod nohy. Zrazu zbadal, že z brány sedliackeho dvora vyšla žena zababušená do hrubého vlniaka. Vnímal ju iba ako siluetu. Vietor sa do nej opieral, vliekla za sebou ťažké vrece.

Váhal, či na ňu nemá počkať a pomôcť jej, hoci už veľmi túžil dostať sa do suchej izby. No vzápätí spoznal Idu a po chrbte mu prebehli zimomriavky. Veď na ňu práve myslel! A zrazu stojí pred ním... Zvláštna náhoda, no na druhej strane nič nezvyčajné. Ustavične mu chodí po rozume. Usiloval sa to premôcť, nútil sa myslieť na niečo iné, no nedalo sa nič robiť – v duchu vždy videl jej peknú oválnu tvár.

„Dobrý deň, Ida!“ zavolal na ňu. Vo fujavici kráčala so sklonenou hlavou, možno by sa preľakla, keby sa pred ňou zrazu zjavil.

Zdvihla zrak. Obočie a tmavé vlasy mala pokryté veľkými snehovými vločkami. Vyzerala ako anjel. Keď ho spoznala, jemne sa usmiala.

„Dobrý deň, Karl!“ prehodila si vrece na druhé plece. „Hrozné počasie, však?“

Prikývol. „Čo tu robíš?“ vzal jej vrece. „Daj, odnesiem ti, máme spoločnú cestu.“

Ochotne mu prenechala náklad a Karlovi sa zbiehali slinky, keď zacítil, aké vône vychádzajú z vreca. Šunka... čerstvý chlieb...

„Sedliak Vieth zakáľal. A môj otec zvolal nadnes večer po zotmení zhromaždenie. Musela som zájsť po klobásy, aby bolo čo ponúknuť. Už som mala byť dávno nazad, ale pani Viethová... ústa sa jej nezavreli, nechcela ma pustiť. A teraz taká tma a sneh. No aspoň mi pribalila peceň chleba, veď ja sa k pečeniu ani nedostanem...“

Karl si vzdychol. Remeselnícka dcéra dostala za chvíľu klebetenia bohatšiu odmenu ako nádenník za tri hodiny práce. Jeho matke nedali sedliaci zadarmo nikdy ani omrvinku.

Radšej bude myslieť na niečo iné. Stretlo ho predsa šťastie – dostal prácu a nebesá mu poslali do cesty Idu. Na spoločnej ceste sa môžu pozhovárať. Odkedy odišiel zo školy, také šťastie nemal. Ida nechala školu ani nie rok po ňom. Jej matka zomrela pri pôrode najmladšieho dieťaťa, a tak musela zrazu viesť celú domácnosť a starať sa aj o chorľavé malé dieťa. Starala sa oň s nekonečnou láskou, no dievčatko po polroku odišlo za matkou do neba.

Pánboh dal, Pánboh vzal, vyhlásil stoicky Jakob Lange. Ida sa s tým však nevedela zmieriť.

„Tvoj otec zvoláva modlitebné zhromaždenie?“ začudoval sa Karl a usiloval sa kráčať tak, aby premrznutú Idu aspoň trocha chránil pred vetrom. Dal by všetko na svete, keby mal teplý kabát – vyzliekol by si ho a položil by jej ho na plecia. Vlniak ju pred chladom očividne neochránil. „V tomto počasí? A v utorok? Azda niekto ochorel?“

Nečudoval sa, že ho nepozvali. Pritom bol jeho otec oporou tunajšej staroluteránskej náboženskej obce. Pastor si nesmierne cenil jeho krásny hlas a na bohoslužbách mu dával predspevovať piesne Martina Luthera. Keď však Friedrich Jensch ležal na smrteľnej posteli, bohatí spoluverci naňho veľmi rýchlo zabudli. Karl im to doteraz zazlieval a niekoľkokrát sa dokonca dal strhnúť a utrúsil kritické poznámky na adresu pastora i spoluobčanov. Od tých čias ho považovali za rebela. V kostole ho trpeli, no medzi seba ho nevolali.

Ida pokrútila hlavou. „Nie, nejdú sa modliť,“ striasala si sneh zo šatky na hlave. „Oni... vieš, otec minule zašiel do Schwerina.“ To nebolo nič nezvyčajné, Jakob Lange bol vychýrený kováč a znalec koní. Ešte aj statkár si ho vážil, a keď kupoval kone, brával ho so sebou. Naposledy kupovali záprah do saní, Karl z diaľky obdivoval nádherné zvieratá. „No a tam uvidel taký plagát... a potom sa stretol aj s tým človekom, veľmi fajnový pán, ale má také čudné meno. Priezviskom sa volá Beit, to ešte ide, ale krstným menom je John Nicholas.“

Karl sa zamyslel. „V živote som o ňom nepočul,“ skonštatoval. „Kto to má byť?“

„Je členom takého... ani poriadne neviem, čo to je, akási obchodná spoločnosť či čo... Volá sa to Novozélandská spoločnosť, ale píše sa to akosi čudne, nie po našom. A je v tom aj akási hamburská lodiarska spoločnosť...“ Ida rozprávala horlivo, ale akosi váhavo. Akoby jej niečo ležalo na duši.

„O Novom Zélande sme raz čítali!“ spomenul si Karl celý naradostený, že môže niečím prispieť do rozhovoru. „Pamätáš sa na tú knižku o kapitánovi Cookovi?“

Sprisahanecky sa na ňu usmial. Ida však reagovala akosi utrápene. Asi ju doma vyhrešili, že knihu stratila. Možno to nejako súvisí s plánmi jej otca.

„Chce sa vysťahovať!“ vyhŕklo z nej konečne. „Môj otec. A ten Beit verbuje osadníkov na Nový Zéland. Vraj je tam pôdy koľko chceš, a ktokoľvek si ju môže kúpiť. Nie ako tu...“

V Mecklenbursku zrušili nevoľníctvo iba pred dvadsiatimi rokmi a sedliaci i remeselníci si mohli brať pôdu len do dlhodobého nájmu. Právo užívať pôdu sa malo dediť z generácie na generáciu, no tunajší staroluteráni tomu neveľmi dôverovali. Mecklenburský vojvoda ich síce za vieru neprenasledoval, zato sa ešte dobre pamätali na posledného pruského kráľa Fridricha Wilhelma III. Jeho syn po otcovej smrti zrušil zákaz slúžiť staroluteránske bohoslužby, no Jakob Lange ani ostatní neverili, že uvoľnenie vydrží. Junkeri mohli situáciu kedykoľvek zvrátiť a vyhnať ich.

Pridať komentár


V odpovedi prosím používajte iba číslice

Komentáre

(11. januára 2021 v 1:06)
Medicine information for patients. What side effects? <a href="https://prednisone4u.top">order prednisone without a prescription</a> in USA. All about medicine. Get information now. <a href=http://www.cwen.cm/actualite/4>Actual trends of medication.</a> <a href=http://www.foodforfox.ir/showpost/39215>All news about medicine.</a> <a href=http://www.tscnidea.com/show/12765.html>Everything news about meds.</a> 0cbb4eb